Chlapčenstvo (Boyhood)

Už som sa bála, že po poslednej časti trilógie Pred úsvitom (1995) – Pred súmrakom (2004) – Pred polnocou (2013) budem musieť čakať na nový počin režiséra Richarda Linklatera strašných deväť rokov. Ale nie. Tento pán asi miluje dlhodobé ciele, lebo prišiel s časozberným filmom. Ak neviete, čo to znamená, tak si spomeňte na českú prvú dámu dokumentu Helenu Třeštíkovú a jej výborné Manželské etudy.
Linklater na to išiel inak. Presvedčil rodičov šesťročného Ellara Coltranea, aby si urobili na pár dní voľno a pustili svoje dieťa na natáčanie filmu, ktorý sa bude vysielať bohviekedy (a vlastne sa nevedelo, či vôbec).  A keďže režisér potreboval ku chlapcovi ešte jedno dievča, zneužil svoje otcovské práva a prikázal svojej vlastnej dcére Lorelei, aby sa pekne postavila pred kameru ako Masonova ségra Samantha.
Filmových rodičov si zadovážil klasickým spôsobom. Nešťastnú rozvedenú mamku zveril herečke Patricii z klanu Arquettovcov, no a tatka si zahral jeho predúsvitový obľúbenec Ethan Hawke.
Potom to už bolo ľahké. Každý rok – od roku 2002 do 2013 – sa táto zostava stretla, aby nakrútila niekoľko minút zo života nekompletnej rodiny.

chalan8
Pokračovanie článku »

O konšpiráciách, alebo koľko nás stoja politici

conspiracyMáte radi konšpiračné teórie? Niečo pekne šťavnaté o tom ako Soros so svojimi miliónmi, spolu s iluminátmi, židobolševikmi a pedofilmi robia všetko preto, aby zničili tradičnú rodinu? Majú to premyslené a najprv naučia štvorročné deti ešte v škôlkach povinne masturbovať…

Nesmejte sa, vysokoškolsky vzdelaný človek, ktorý ovláda dva svetové jazyky, je naozaj pevne presvedčený, že v sexuálnej výchove ide o to, aby sa štvorročné deti povinne naučili onanovať. A pozor! V Nemecku už tento zákon platí!!

Úplne si predstavujem ten strach, ktorý tento muž prežíva. Hrozný, veľký a ničím neutíšiteľný strach. A tak vytiahne do boja. Do boja za svoje deti, za vaše deti, za čistotu, za národ…

Nemám v pláne riešiť otázku prečo niekto so zdravým rozumom uverí takejto hlúposti. Verím, že existujú nejaké sociologické aj psychologické štúdie, ktoré by to vysvetlili, ale sú celkom mimo môj potenciál aj znalosti.

Vráťme sa ku konšpiráciám. Nezdá sa vám čudné, že nikde nie sú žiadne konšpiračné teórie, ktorých súčasťou by bol napríklad Fico, alebo KDH? Tak ja dnes pre vás jednu mám, ale začneme pekne zoširoka. Pekne od Adama, teda lepšie povedané od volieb.

Mám otázku. Čím sa podľa vás vyhrávajú voľby? No ak ste naozaj presvedčení, že to je správny volebný programom, tak mám otázku, či naozaj žijete na Slovensku. Nebudem vás napínať. Samozrejme, že program, verejné vystúpenia, bilboardy a všetky podobné veci sú dôležité, ale nič z toho by sa nedialo bez peňazí. A ak chcete tie voľby vyhrať potrebujete naozaj veľa peňazí. Napríklad nato, aby ste zaplatili profesionálny PR tím, najlepšie z USA, lebo títo chalani sú vo svete zo všetkých najlepší. Bez obalu. Ficova kampaň pred poslednými parlamentnými voľbami bola absolútne dokonalá. Presná a z toho dôvodu samozrejme aj efektívna. Vysoko efektívna. Mohli by sme uveriť, že to bola práca jeho skvelého SMER-áckeho tímu, keby sme nemali možnosť, neskôr v prezidentských voľbách vidieť, ako „efektívne“ tento tím pracuje.

Pokračovanie článku »

Niekedy je lepšie nevedieť

manželovo tajomstvoCecilia Fitzpatricková nájde záhadnú obálku so svojím menom od manžela John-Paula. Keďže na nej stojí “otvoriť až po mojej smrti” váha s jeho otvorením. Na istý čas obálku odloží a takmer na ňu zabudne, ale keď sa John-Paul začne správať zvláštne neváha a otvorí ju. To, čo sa dozvie otrasie jej celým svetom a už nevidí svojho manžela v tom istom svetle ako predtým. Rozhodne sa skrývať jeho tajomstvo a tak ju zožierajú výčitky svedomia. Ale karma dobehne každého a skôr či neskôr sa tajomstvo dostáva na povrch.

Keď som sa do knihy púšťala, nevedela som, čo od nej čakať. Anotácia znela pútavo, avšak predtým som o knihe a ani autorke nepočula, tak som ju začala čítať s malou dušičkou, či sa mi vôbec bude páčiť. Nakoniec sa páčila a veľmi.

Manželovo tajomstvo je ôsmou vydanou knihou austrálskej autorky Liane Moriartyovej. Na začiatku som bola z príbehu zmätená, keďže sa menili pohľady postáv a ja som poriadne nevedela, o čo ide. Ale postupne, ako som sa s príbehom a postavami zoznamovala, mala som v tom jasno a autorka mi neraz vyrazila dych. Doposiaľ som o knihe nič nevedela, tak keď som ju dostala, bála som sa, čo sa mi to dostalo do rúk. Po zdĺhavejšom začiatku som sa poriadne začítala a už knihu neodložila, dokiaľ som sa nedostala na koniec.

Pokračovanie článku »

Martina Solčanská: Hazard

HazardVšetko sa začalo v jednom z najúbohejších baroch na predmestí Detroitu, kde si zarábala na živobytie osirelá nedoštudovaná novinárka Jennifer s proporciami Marilyn Monroe. Do tejto diery, ktorá je porovnateľná s Luníkom IX, sa zatúla dobre vyzerajúci chlapík a miesto toho, aby si za svoje peniaze užil, rozhodne sa vytiahnuť atraktívnu striptérku z bahna. Jack Killmer je milionár a portfólio jeho majetku zahŕňa aj vydávanie novín. Dcére zosnulej žurnalistickej legendy sa začínajú plniť sny zvlášť potom, čo sa stane aj milenkou svojho protektora. Ich vzťah je postavený na princípe, že sex má prioritu vždy a všade, ale nech je akokoľvek dobrý, nesmie zapáliť lásku.
Zvlášť, keď sa ukáže, že Jack je ženatý a jeho manželka je krásna, vzdelaná a verná žena, by zamilovanie sa všetko komplikovalo.

Martina Solčanská rozohráva svoj Hazard ako tradičnú romancu, ktorá má svoje pevné pravidlá a autorka sa im spočiatku ani veľmi nebráni, najmä v častiach o Killmerovom manželstve. Od okamihu, keď sa dej začne sústrediť na hlavné postavy, prichádza kontrapunkt. Blonďavá princezná, ktorá by mohla mať všetko za predpokladu, že splní kľúčovú požiadavku, sa postaví na zadné. Z milej mačky, ktorá sa oddáva vášni bez obmedzenia, sa stáva tvrdohlavá žena, ktorá neznáša deti, charitu a nudný blahobyt ju ani trochu neláka.
Pokračovanie článku »

Bezsenná noc

Bezssená noc_obrázok- I did not sleep a wink!

Anne sa tvárila nezaujato. Akoby to bolo bežné prebdieť celú noc. Listovala čosi na internete. Asi! Alebo kecala so svojimi priateľmi z Hamburgu. Možno s rodinou. 7.30.

Peter tuší, že Anna ho nepoteší ani jediným slovom. Na to má akúsi odťažitú náladu. Sám nevedel , prečo jej to povedal. (Možno preto, aby sa s ním podelila o jeho ponurosť a potuchlú náladu.) Blbá mentalita – tá nemecká, pomyslí si Peter. Nemá s ním ani trošku zľutovania, koza blbá. „Each must bear his own cross“, pomyslel si v chvate, ako dvíhal pevnú linku. Pamätá si tú frázu ešte zo študentských čias na univerzite, kde navštevoval kurz angličtiny s „native speakerom“ z Londýna. Utkvelo mu to nejako v pamäti.

Stále váha, či urobil dobre, že sa jej zdôveril. Chcel len vysvetliť svoj zastretý pohľad a chabé kruhy pod očami. Stáva sa mu to v poslednej dobre častom napriek tomu, že chodí z roboty domov pešo. Je to skoro dva kilometre do mestečka. Mal by sa unaviť, ale čerta starého… Skôr sa rozruší, nabudí – zasratá mánia, pomyslí si a neochotne zdvíha slúchadlo.

Nejaký nemecky hovoriaci zákazník.

- Ja, Šimko spricht… Doch, sie ist da…! Nein, sie ist noch nicht dienstlich unterwegs. Weiß ich überhaup nicht, wenn sie abreisen soll. … Sorry. – Hlas bol netrpezlivý, ale jasný a akosi kvílivý. Nejaký pán Schüller… Anne spozornela: otočila hlavu a čakala, že jej Peter podá okamžite slúchadlo. Vie, že jej kolega vo firme rozpráva aj nemecky, ale s ňou sa komunikoval len anglicky. Arschloch, preblesklo jej mysľou. Spočiatku ho zvádzala, ale neopätoval jej snaženie. Je síce trošku pri tele, ale snaží sa zhodiť. Vyberaví Slováci.
Pokračovanie článku »

Jaroslava Blažková: To decko je blázon

to_decko_je_blazonJaroslava Blažková spomína na prvé zapamätateľné roky života. To decko, teda ona pred vyše sedemdesiatimi rokmi, nie je blázon, je len vnímavé a citlivé, no dobre, možno precitlivené, troška neisté, nemotorné. Je to jednoducho klasický jedináčik, ktorý trávi veľa času v chránenom, ale izolovanom svete, kde jedinú spoločnosť predstavuje vlastná fantázia. Malý tvor na ceste za vlastnými skúsenosťami, objavuje kvetiny, motýle, emócie, získava prvý náhľad do sveta dospelých a z týchto stavebných kameňov sa tvorí základ jeho budúcej osobnosti.

V jednotlivých kapitolách autorka predstavuje svoju rodinu, energickú a občas až strašidelnú babičku, rodičov. Je jasne vidieť, kam ju ťahalo srdce. Mama a milovaný otecko. Chvíľami popisovanie rodičov pripomína až psychoterapeutický denník. Otec je milovaný bezmedzne, nekriticky, je bez jedinej negatívnej vlastnosti. Matka je občas mama a občas mamička, raz dobrá a raz krutá, podľa dieťaťa nezmyselne trestajúca, k matke teda láska aj kritika, za ktorou nasleduje záchvat hanby, pretože mamy predsa musíme ľúbiť totálne. V útlom veku závislosti si to každopádne myslíme. Matka až chorobne žiarlivá na otca, dcéra žiarliaca na vzájomnú lásku rodičov, kde akoby nebolo miesta pre sestričku, ba ani len pre psíka, sotva sa tam zmestila ona, jedináčik. Niekto, kto vrchom hlavy sotva dočiahne po stôl a bojuje proti jedeniu mrkvovej polievky, ešte nemá jasno v dôvodoch konania dospelých, ale súlad a napätie vníma už dokonale. O to viac prežíva úzkosť, o čo viac nerozumie, prečo niektorá akcia vyvoláva tú ktorú reakciu.
Pokračovanie článku »

O ohrození, alebo nikto nemá právo zostať hlupákom

achjajHoci to tak možno nevyzerá, toto bude veľmi osobná výpoveď. Strácam pocit bezpečia. Stav sveta Európy a Slovenska vo mne vyvoláva pocit ohrozenia. A toto ohrozenie je stále silnejšie podporované všeobecným akceptovaním hlúposti, agresivity, klamstiev a najrôznejších xenofóbnych postojov.

Možno to vyzerá ako zlý vtip, ak Putin v Rusku zakáže čipkované nohavičky, ale stupídne diskusné príspevky slovenských občanov pod článkom, ktoré ho za to adorujú, pretože: „…čipkované nohavičky spôsobujú neplodnosť žien…“! A nejde o žiadnu diskusiu anonymných nickov, je to diskusia s facebookovými kontami, v ktorej diskutéri vystupujú pekne pod vlastnými menami. (Alebo som naivný?)

Ešte v mojej mladosti sa hovorievalo, že ďalšie storočie bude storočím informácii. Informácie budú ľahko dostupné, ľahko šíriteľné a pre všetkých. Bolo to niečo, čo sme si ani nevedeli predstaviť, ale chápali sme, že to bude pre ľudstvo výrazný posun vpred. Všetko čo budete chcieť vedieť, čomu budete chcieť porozumieť, ku všetkému dokážete získať prístup a informácie. Ľudstvo sa pohne dopredu, jeho inteligencia vzrastie skokom… Ani nás nenapadlo, že v informáciách sa bude skrývať také množstvo balastu, stupidity a klamstiev.

Pokračovanie článku »

Lauren Kateová: Slza

slza“Nikdy nevyroň jedinú slzu”

Lauren Kateová nie je v spisovateľskom svete žiadnou neznámou. Na konte má úspešnú sériu Pád, ktorá si aj u nás našla svojich priaznivcov. Teraz prichádza s novou sériou, ktorá nesie tajomný názov Atlantída, Prvá kniha tejto série, Slza, je veľmi dobrým úvodom do nového sveta, ktorý je neopozeraný a jedinečný.

Eureke, matka celý život opakuje, aby nikdy neplakala, a tak sa naučila skrývať emócie. Po tom, ako jej matka zahynie za záhadných okolností, Eureka sa ešte viac utiahne a usiluje o svoj život, Jej okolie sa jej snaží pomôcť, avšak ona to vehementne odmieta. Po tom, ako príde k svojmu dedičstvu po matke, začínajú sa jej diať zvláštne veci. Kto je záhadný Ander? Bola smrť jej matky skutočne nehoda? Eureka má pocit, že sa jej celý svet obrátil chrbtom a už nemôže nikomu veriť. Veci sa začnú komplikovať a Eureka sa musí pripraviť na pravdu o tom, kto je a akú úlohu v jej živote zohráva hromový kameň.

Na príbeh som sa tešila odkedy som sa dozvedela, že sa chystá slovenský preklad. Jedno sa knihe musí nechať a to autorkin štýl, ktorý je svieži a dodáva príbehu ten správny šmrnc. Knihu som prečítala za niekoľko dní a už teraz sa neviem dočkať pokračovania. Síce miestami boli pasáže, ktoré ma bavili menej, avšak ani tento fakt neubral príbehu na kvalite. Príbeh je popretkávaný akciou a zvratmi, ktoré vám miestami vyrazia dych. Nájdete tu aj správnu dávku humoru, o ktorý sa postarala hlavne Eurekina kamarátka Cat.

Eureka je pre mňa veľmi zvláštna postava. Na jednej strane ju chápem, veď strata matky bolí, ale ku koncu som mala chuť ňou zatriasť, aby sa spamätala. Síce na jednej strane sa nebojí povedať, čo si myslí, čo jej skutočne kvitujem, ale na druhej strane mi niekedy fakt išlo na nervy, keď sa správala ako ľadová kráľovná a všetkých od seba odháňala. Či už to je Brooks alebo Cat. Chcela som, aby sa Eureka aspoň jednému z nich zdôverila, čo ju trápi a prijala ich podávanú ruku. Toto jedine mi na nej prekážalo.

Pokračovanie článku »

O čom hovorím, keď hovorím o literatúre

carverPoznáte tie filmy s dlhými zábermi, kde postava mlčky robí zdanlivo banálne veci, neprifarbuje to ani žiadna dramatická hudba, a predsa tušíte, či rovno viete, čo sa deje a že je to dôležité? Tak takto nejako som sa občas cítila pri čítaní Carverových poviedok.

Situácie často (zdanlivo) banálne, občas zas naozaj zlomové, no rozprávač napospol málovravný. Bez ohľadu na to, či je v prvej alebo tretej osobe. Vystačí si s minimom opisov, žiadne ozdôbky, piplanie sa s psychikou. A pritom… Emočný náboj srší ešte aj z oznámenia, že postava otvorila okno a ohromné podpovrchové napätie strohého textu priam vibruje stránkami.

Slovo láska v titule knihy síce akosi zaváňa lacnotou, no nehľadajte žiadne lacné love stories. Áno, autorov pohľad sa síce zväčša koncentruje na muža a ženu a ich vzťah, ale je to pohľad veľmi kaleidoskopický a neošúchaný. A často aj nelichotivý. V rovnomennej poviedke sa napríklad pokúšajú pojem láska uchopiť dva spriatelené páry počas bežnej návštevy. Namiesto zdĺhavej akademickej debaty dostanete pohľad na ich vlastné vzťahy. Pohľad, ktorý si nenárokuje právo byť arbitrom, no má veľkú výpovednú hodnotu. A tak akosi je to aj s ostatnými poviedkami.

Je to zatiaľ asi jediná knižka, ku ktorej som mala potrebu vrátiť sa v krátkom časovom období (a určite sa k nej ešte niekoľkokrát vrátim). Navyše sú texty tak silné, že som si ich musela doslova dávkovať.

Názvy vám veľa nepovedia. Napr. sa nič netušiac pustíte do Tak veľa vody, tak blízko domova a zrazu je tu „príbeh“ vymykajúci za z rámca tých bežných, navyše geniálne spracovaný. Taký, na ktorý jednoducho nezabudnete.

Pokračovanie článku »

Sarah Larková: Vysnívaná krajina – Čas ohnivých kvetov

Vysnívaná krajinaKeby som si mala Vysnívanú krajinu vyberať do dovolenkovej batožiny len na základe obálky, asi by sme sa minuli. Bridia sa mi pozliepance akoby strhnuté zo siedmackej nástenky. To, že sme sa nakoniec stretli, je výsledkom nádielky ostatného Ježiška. Poslal mi komínom pod stromec nielen ponožky (áno, aj u nás zúri tento neduh), ale aj novú kamarátku – milo útlu čítačku elektronických kníh, takže som sa pri výbere orientovala podľa anotácie vydavateľa.
Urobila som dobre.
Na jednoduchý štýl písania Sarah Larkovej som si musela tak trochu zvykať. Krátke a zrozumiteľné vety akoby vypadli z príručiek súčasného tvorivého písania, takže ste vždy vedeli, kde ste, a čo tam robíte. Mala som za sebou zopár “ťažkých” románov s niekoľkonásobnými súvetiami a komplikovanými vetnými konštrukciami, ktoré sa na vylihovanie na pláži vôbec nehodili, a toto bolo písané ako Čenkovej deti… až kým neprišli opisy z bordelu (a nemyslím tým práve neporiadok). Vlastne ani neviem, kedy ma ten príbeh chytil za srdce, takže kým som prišla na koniec, s hrôzou som zistila, že to má pokračovanie a budem musieť čakať na (dúfam) happyend. Kým teda vydajú Cestu za šťastím, povieme si, o čom to je. Vopred vás však upozorňujem, že aj tie dámy, ktoré doteraz sledovali feministické hnutie len “z povzdálí”, pochopia, že zrovnoprávnenie mužov a žien malo svoj zmysel. Pokračovanie článku »

←Staršie