Ak ste si mysleli, že Stephen King píše iba horory, nie je to pravda. Jeho ostatná knižka je klasickou detektívkou, či skôr thrillerom (nikdy na prvý raz netrafím, ako sa to podivné slovo píše). Nečakajte od nej ani fantazmagórie, ani puberťáčky s ohňom v tele. Čakajte niekoľko obyčajných životov, ktoré sa môžu pritrafiť hocikomu z nás. Napätie jej však nechýba, to hádam môžem prezradiť aj čitateľom, ktorí sa na Pána Mercedesa ešte len chystajú.
Hlavným hrdinom knihy je postarší detektív vo výslužbe s tendenciou prestreliť si od nudy hlavu tridsaťosmičkou. Má za sebou neúspešné manželstvo, ktoré kedysi hrdinsky padlo v boji proti zločinu, a tiež zopár nevyriešených prípadov.
Pred sebou, zdá sa, už len rastúce brucho a pravidelnú penziu.
Jeho meno je K. William Hodges.
A potom je tu iný muž, oveľa mladší. Dopoludnia pracuje v malej servisnej firme, kde opravuje nešťastným dámam pokazené hárdvery a softvéry, poobede si zase narazí na hlavu čapicu a predáva deťúrencom zmrzlinu. Keď sa vráti domov, postará sa aj o svoju matku, ktorá už dávno nie je prototypom vzornej matky, ale kôpkou opitého nešťastia. Aký statočný človek, však?
Teda bol by, keby nebol ukradol mercedes a nevpálil s ním do davu nevinných ľudí len tak, zo špásu. Osem mrtvých, niekoľko zmrzačených.
Meno tohto muža je Brady Hartsfield.
Ak poznáte životný údel Stephena Kinga, tak viete, že motív zrážky auta s človekom vychádza z jeho vlastných nepríjemných skúseností. V knihe je to cítiť hneď v úvodnom opise, ktorý mimochodom dokazuje, aký je to zručný spisovateľ. Dej však ani potom nestráca spád. Kľučkuje s príbehom na všetky strany, takže kým vy očakávate jedno (napríklad otráveného psa), on zatiaľ urobí niečo úplne iné (a nepoviem čo, aby ste neprišli o zážitok).
Ajajaj, písať čokoľvek o detektívke bez toho, aby ste neprezradili pointu, nie je žiadna sranda.
Takže, na čo sa máte tešiť?
Pochopiteľne na happyend, veď prečo iné sa čítajú takéto detektívky, ak nie pre dobrý koniec?
Na svoje si prídu aj milovníci pitvania sa v medziľudských vzťahoch. Musím uznať, že King je už naozaj veľký chlapec, ktorý sa nemusí hrať na cynického tvrďasa. Ako by sa nechumelilo, zakomponuje si do napínavej sekvencie milostný príbeh starnúceho detektíva a životom oplieskanej dámy stredného veku. Aj keď… ale nie, toto si musíte prečítať sami.
Aj na vraha sa díva ako keby s pochopením. Neospravedlňuje ho, to nie, dokonca ho v knihe priebežne celkom slušne “trestá”. Hovorí však o tom, že nič nie je čierne ani biele.
Skrátka a dobre, Kingov Pán Mercedes sa hltá ľahko. Je síce poliaty slušnou dávkou kečupu, ale od bagety predsa nikto nečaká, že bude plná vitamínov a vlákniny. Je to dobrá poživeň, najmä ak si chcete niečo len tak narýchlo zobnúť bez toho, aby vás rozbolel žalúdok.
Do čítania s Kingom, priatelia.
Vaša Diáda
V decembri minulého roka zverejnil Vyšetrovací výbor amerického Senátu pre tajné služby viac ako 500 – stranovú správu o činnosti CIA v tajných väzniciach. Ukázalo sa, že agenti pri výsluchoch členov teroristickej skupiny al-Káida používali rôzne brutálne metódy odporujúce medzinárodným dohovorom o dodržiavaní ľudských práv, na ktoré tak radi poukazujú vo zvyšku sveta.
Jedným zo zadržaných je aj Muhammad Walad Saláhí, ktorého väznia od roku 2002 v internačnom tábore v Guantánamo Bay na Kube. Spojené štáty americké ho doteraz neobvinili zo žiadneho zločinu ani previnenia. Napriek tomu, že v marci 2010 prikázal federálny sudca, aby ho prepustili na slobodu, sa americká vláda proti rozhodnutiu odvolala a jeho osud ostáva stále nejasný. Za jeho úplné prepustenie bola spustená medzinárodná petícia.
V roku 2005 Muhammad Walad Saláhí napísal na samotke – v izolovanej chatke v zajateckom tábore Echo na Guantáname 466-stranový rukopis svojej knihy. Písať začal krátko potom, ako mu povolili stretnúť sa s obhajkyňami Nancy Hollanderovou a Sylviou Roycovou z jeho pro bono tímu. Vzhľadom na legislatívne pravidlá platné pre základňu Guantánamo musela každá strana jeho príbehu prejsť schvaľovacím procesom odtajnenia. Napriek jeho očakávaniam celý rukopis založili s poznámkou TAJNÉ do bezpečnostného archívu, ku ktorému majú prístup len osoby s najvyššou previerkou. Boj o jeho verejné publikovanie trval Muhammadovým obhajcom ďalších sedem rokov, pričom konečná odtajnená, no scenzúrovaná verzia sa dostala do redakcie vydavateľstva koncom leta 2013.
„Tak skončí každý, kto zabudne, kde je jeho miesto,“ povedal hlasom chladným ako jeho modré oči. „Dobre si to zapamätaj.“
Sempre: Navždy je prvá kniha zo séria Navždy od autorky J. M. Darhowerovej. Do príbehu som sa púšťala s tým, že je to niečo originálne, neopozerané a bude to super. Ale moje pôvodné nadšenie veľmi rýchlo opadlo a nastala krutá realita. Jediná zaujímavá vec je prostredie, z ktorého pochádzajú Haven a Carmine, pretože som o tejto téme žiadnu young adult knihu nečítala, ale bohužiaľ, tu to končí. No všetko postupne.
Haven vyrastala spoločne so svojou matkou v púšti ako otrokyňa. Nepozná reálny svet. Jediné, čoho bola svedkom, je ponižovanie, zneužívanie a zlé zaobchádzanie. Keď sa jej cesta skríži s doktorom Vincentom DeMarcom, jej život sa zmení. Spoznáva život, ktorý nikdy nemala, nebezpečenstvo, ktoré ju prenasleduje a aj lásku, ktorá má pretrvať per sempre – naveky a navždy.
„Svet je strašidelné miesto,“ zašepkala mama. „Ľudia druhým veľmi ubližujú. Dopúšťajú sa strašných ohavností… Dúfam, že ty ich nikdy nespoznáš. A ešte aj klamú a podvádzajú. Ustavične musíš byť v strehu, dcérenka.“
Sempre: Navždy opisuje život Haven, ktorá vyrastala v, dá sa povedať, až neľudských podmienkach. Jediná osoba, ktorú má, je jej matka. Spoločne sú otrokyňami rodiny Antonelliovcov. Na začiatku ma chytil námet príbehu. Mladé dievča, ktoré nikdy nepoznalo skutočný život, je hodené do reálneho sveta a musí sa vyrovnať s tým, že musí nechať matku tam, kde je. V podstate je veľa vecí, ktoré čitateľa na tomto príbehu upútajú. Je to niečo, čo by malo zaujať na prvý pohľad, avšak to by autorkin štýl písania nemohol byť taký kostrbatý a nudný.
Boli miesta, ktoré mi vyčarili úsmev na tvári, no bolo ich žalostne málo. Autorka sa snažila dej stupňovať, ale mne to prišlo, akoby ho nasilu naťahovala. Ak by bola kniha aspoň o sto strán kratšia, určite by sa mi páčila o čosi viac. Niektoré scény mi prišli navyše, akoby tam boli naschvál vložené, aby preklenuli to, čo bude nasledovať. Chýbali mi tam okamihy, ktoré by mi vzali dych a ja by som v duchu autorke tlieskala, že dokázala zvrátiť príbeh. Od začiatku som vedela, ako sa skončí a nič ma neprekvapilo. Bohužiaľ, som asi od knihy očakávala priveľa.
Verte mi, že si uvedomujem absolútnu neoriginalitu názvu. Keďže téma je však veľmi aktuálna a podobným spôsobom sa pýtajú asi mnohí, nedalo mi nenapísať pár slov o tom, ako som posledné dni prežíval a aké vývody do budúcnosti z toho pre mňa vyplývajú.
Znie to úplne neuveriteľne, ale ja som sa nenechal uniesť a nenapísal som o blížiacom sa referende ani čiarku. Posledný článok, ktorý navyše len lízol danú tému, som napísal v septembri.
Proste sa všetko vo mne vzpieralo. Obzvlášť, keď som videl tú neuveriteľnú zmes článkov, názorov a analýz, pričom len istá časť bola k veci, prišlo mi to, ako keď si každý zoberie hlásnu trúbu a vykrikuje na všetky strany to svoje a nikto nikoho nepočúva.
No a vlastne už tesne pred referendom, oslovili nás redaktori Denníka N s ponukou na reportáž.
Súhlasil som veľmi rýchlo, zrejme z potreby urobiť NIEČO. Proste niečím prispieť a Danko sa po chvíli váhania pridal.
A urobili sme dobre. Ako každý taký krok, ktorý prichádza po relatívnej pasivite, vždy je to posun niekam. Nenadarmo sa hovorí, keď nevieš čo urobiť, urob čokoľvek! Len pasívne nestoj na jednom mieste. Keď to aj hneď bude hlúpe, či infantilné, vždy ťa to v konečnom dôsledku niekam postrčí. A keď to navyše v tomto prípade také rozhodne nebolo a určite to vnímam ako dobre využitú príležitosť, čo si viac možno želať.
Reportáž vyšla deň pred referendom. V ten deň som cestoval za svojou mamou. Na stanici sa mladí aliančníci činili a mňa hneď upútalo, s akým komentárom rozdávali svoje aliančné, rozumej agitačné letáčiky s odpoveďami 3x ÁNO. „Nech sa páči, referencie k referendu.“
Tak som si povedal, keď už dvadsaťročný mladý človek je vymasírovaný spôsobom, že aj klamstvo je v poriadku, len treba vyhrať, tak otázka znie, či to vôbec ešte má nejakú cenu sa o čokoľvek snažiť. Či už náhodou nie sme beznádejne na opačnom brehu bez možnosti návratu.
Škorec, myslí si, ak veríš, že kostol je pre teba bezpečnejšie miesto, potom mne neprislúcha vyslobodiť ťa.
Jessie Burtonová napísala pútavý debutový príbeh, ktorý nesie názov Miniaturista. Príbeh je zasadený do sedemnásteho storočia, čo mu tiež dodáva tú správnu atmosféru a napätie. Keď som si prečítala anotáciu, hneď som vedela, že to bude niečo jedinečné a nemýlila som sa. Autorka sa inšpirovala reálnou osobou, Petronellou Oorthmanovou, ktorá vlastní miniatúru svojho vlastného domu. Všetko ostatné je fikcia.
Nella je mladé, osemnásťročné dievča, ktoré sa vydalo za Johannesa Brandta. Odlúčená od svojej rodiny odchádza žiť do Amsterdamu. V dome ju privíta švagriná Marin, slúžka Cornelia a sluha Otto. Manžela stretáva až po niekoľkých dňoch a aj to stretnutie je iné, ako očakávala. Aby sa nenudila, keď bude Johannes na cestách, kúpi jej vitrínu a dá jej za úlohu naplniť ju podľa svojho uváženia. Nella najskôr nechápe, čo si s ňou má počať, ale keď jej do života vstúpi záhadná miniaturistka, začnú sa diať zvláštne veci.
Keď naozaj spoznáš človeka, Nella, keď vidíš pod najsladšie úsmevy a gestá, keď vidíš zúrivosť a úbohý strach, ktorý každý z nás zatajuje, potom odpustenie znamená všetko. My všetci ho zúfalo potrebujeme.
Príbeh vás vtiahne už od začiatku. Nevedela som sa od neho odtrhnúť. Autorka prepracovala každučký detail. Aj navonok nepodstatné veci vám neskôr dajú zmysel. Kniha je plná zvratov a neočakávaných udalostí, ktoré vám vyrazia dych. Niekedy som čumela ako teľa na nové vráta a čudovala sa, kam na to autorka chodí. Jej štýl je pútavý, plynulý, nenájdete v ňom hluché miesta, ktoré by vás nútili knihu odložiť. Príbeh som hltala a keď som sa začítala, mala som problém sa odtrhnúť. Miniaturista je naozaj zaujímavý príbeh, ktorý sa nepodobá na nič, čo som doposiaľ čítala. Pokračovanie článku »
Ak vás v detstve nezaočkovali žiadnym náboženstvom, ktoré hovorí rob toto a neopováž sa to robiť takto, môžete sa v dospelosti stratiť.
Do istého veku sa ešte spoliehate na múdre rady rodičov, či na tematické plány výchovno-vzdelávacích ustanovizní, no pri dospievaní ich nahradíte vlastnými pravidlami.
Až prvé facky od života vás naozaj donútia hľadať spôsob, ako si uľaviť. Výber je skutočne široký. Niektorí sa nájdu v Desatore, iní našetria na cestu do Mekky. Ďalší hľadajú návody v spisoch mŕtvych filozofov a zopár z nás sa radšej zverí do rúk chémie.
Mne sa celkom zapáčilo to, čo “vymysleli” starí Toltéci, žijúci pred tisícročím v dnešnej južnej časti Mexika, resp. strednej Ameriky. Nie je to žiadne oficiálne náboženstvo, skôr niekoľko múdrych myšlienok, ktoré by ste v nejakej podobe našli aj v iných filozofiách či psychológii.
Propagácia toltéckej filozofie je v súčasnosti spojená hlavne s Mexičanom Donom Miguelom Ruizom, ktorého filozofická príručka Štyri dohody (neskôr doplnená o Piatu dohodu) sa stala bestsellerom po celom svete. Ide o pravidlá, ktoré vedú k spokojnému a naplnenému životu, pričom nie je podmienkou, aby ste vzývali nejakého konkrétneho boha. Sú to tieto:
1. Nehreš slovom.
2. Neber si nič osobne.
3. Nevytváraj si žiadne domnienky.
4. Rob všetko tak, ako najlepšie dokážeš.
5. Buď skeptický, ale načúvaj.
Toltéci “očarili” aj Ruizovho syna Miguela, ktorý sa inšpirujúc otcom a starou matkou vybral vlastnou cestou a napísal dve knihy, ktoré vyšli aj u nás: Päť stupňov pripútanosti (Ikar 2013) a najnovšia tzv. meditačná príručka Žiť s plným vedomím (Ikar 2015).
Ak ste ateisti ako ja, tak sa možno na výrazy “meditovať” a “modlitba” pozeráte s nevôľou. Ani štyri, resp. päť toltéckych pravidiel vám pravdepodobne nič nehovorí. Aj vtedy si však môžete knihu prečítať, pretože zrazu zistíte, že mnoho z toho poznáte zo svojho života a vlastne to aj robíte. Pokračovanie článku »
Od anglickej autorky Jojo Moyesovej som si už dávno chcela niečo prečítať, pretože na jej diela som počula len dobré veci. Tak som sa pustila do knihy Dievča, ktoré si tu zanechal. Už po prečítaní anotácie som vedela, že to bude zaujímavý príbeh a autorka ma nesklamala.
Rozpráva o osudoch dvoch žien, ktoré sa nikdy nestretli, ale aj napriek tomu majú toho veľa spoločného. Autorka knihu rozdelila na dve časti. V prvej sa zoznámime so Sophie Lefrévovou, Francúzkou, ktorá je nebojácna a pre svoju rodinu a blízkych by spravila čokoľvek. V čase, keď krajinu okupujú Nemci, sa so sestrou musia postarať o celú rodinu. Po manželovi jej zostal jediný obraz, ktorý namaľoval.
„Ach tie ženy…“ obrátil sa k nej. „Žiť sa s nimi nedá, ale nemožno ich ani zastreliť, čo poviete?“
V druhej časti sa stretávame s Liv, ktorá prišla o manžela a teraz bojuje s ťažkou životnou situáciou. Zostal jej po ňom iba dom, ktorý sám navrhol a postavil, a tiež obraz neznámeho dievčaťa. Keď si však príbuzní autora robia naň nárok, Liv zisťuje, že nie všetko v živote má takú cenu, ako sa jej navonok javilo.
Prezident Kiska dnes vyhlásil konanie referenda proti homosexuálom. Nedávno nám aj “nedoporučil”, ako máme na otázky odpovedať, ak chceme ísť v jeho filantropickomodernistickokonzervatívnych šľapajách, lebo on nie je Ičko a nejazdí Seatom, ale je z rodu anjelov, v dojemnej zhode s naším premierom, údajne z úplne iného politického koša. Nuž každému nám dal Boh (bohovia, Allah, Budha, Višnu, Kršna, príroda) rozum a slobodnú vôľu a prezident a AZR možnosť sa vyjadriť.
Už teraz sa ľudia vyjadrujú, niektorí zúrivo za, iní zúrivo proti…tak idem s davom: Pokračovanie článku »
Ak ste nečítali prvú časť série Baztán, recenzia môže obsahovať spoilery.
Moje dojmy bezprostredne po dočítaní. Nie! Čože? Pre Boha! Toto sa nestalo! Čoooooooooooooo?
A teraz po upokojení sa môžem triezvo pozrieť na knihu. Dedičstvo kostí je voľným pokračovaním knihy Neviditeľný strážca od španielskej autorky Dolores Redondovej. Na knihu som sa veľmi tešila, pretože prvá časť série Baztán ma veľmi oslovila. Dúfala som, že pokračovanie bude rovnako dobré, ale čo som dostala presiahlo moje očakávania.
Už v Neviditeľnom strážcovi sme sa zoznámili s inšpektorkou Amaiou Salazarovou, jej rodinou a kolegami. Tentokrát sa Amaia ocitne vo vyšetrovaní prípadu, ktorý je pre ňu viac ako osobný. Minulosť ju stále máta a taktiež jej chorá matka. Dokáže sa vymaniť z pazúrov udalostí dávno minulých?
A najmä tá jej povaha: patrila k ľuďom, ktorých život bolí viac a o ktorých si človek môže myslieť, že to vezmú skrátka, ak sa im všetko začne komplikovať.
Keď som začala čítať mala som obrovské očakávania. Po niekoľko desiatkach stranách som mala chuť knihu odložiť, pretože dej sa vliekol a príbeh nijakým spôsobom nenapredoval. Som rada, že som tak neurobila. Autorka do príbehu vložila napätie, akciu, humorné okamihy, jednoducho všetko, čo by správna kniha mala mať.
Táto kniha ma utvrdila v tom, že autorka skutočne vie napísať kvalitný príbeh a získať si tak srdcia čitateľov. Pri niektorých scénach som sa nestíhala čudovať, čo vymyslela. Čítala som so zatajeným dychom a fakt, že som knihu dočítala neskoro v noci o niečom svedčí. Skladá vety s takou ľahkosťou, že sa nebudete vedieť od príbehu odtrhnúť až do samého záveru. Pokračovanie článku »
Viktor Jerofejev napísal Ruskú krásavicu začiatkom osemdesiatych rokoch minulého storočia, ale vyšla až v roku 1990; v slovenskom preklade Vladimíra Čerevku o 4 roky neskôr. Na mojej poličke čakala na prečítanie ďalších 20 rokov.
Dnes by už možno nebol tento román označený ako erotický svetovým bestsellerom. Nezaobalenej (aj neomalenej) literárnej erotiky sa vydalo viac než dosť a homosexualita tiež prestala byť veľké tabu. Čo z neho však aj dnes vyčnieva (a čo pretrvalo od dôb Karamazovcov) je téma ruskej duše. Ako ju pochopiť, ako sa s ňou zmieriť, vyrovnať, či ako ju očistiť a vyzdvihnúť a tak podobne na mnoho spôsobov.
Autor si za rozprávačku zvolil dievčinu z malého mesta, ktorú osudovo priťahuje veľká Moskva a ktorá vie, že ruská žena sa usmieva ako žiadna iná.
Irina Tarakanovová, (tarakan – šváb) génius čistej krásy – aspoň tak ju pri súloži nazve syn jej budúceho amanta, porozpráva nielen o všetkých svojich milencoch a milenkách, ale aj o tom, ako sa žilo privilegovanej vrstve v bývalom Sojuze, lebo veď „nie každý si zaslúži ťažký život.“
Pravdaže, ťažkosti sú i tu. Napríklad uznávanému starému spisovateľovi Vladimírovi Sergejovičovi sa „občas po večeri stávalo, že zatúžil napísať niečo, čo zakážu.“
Ak ste si mysleli, že Stephen King píše iba horory, nie je to pravda. Jeho ostatná knižka je klasickou detektívkou, či skôr thrillerom (nikdy na prvý raz netrafím, ako sa to podivné slovo píše). Nečakajte od nej ani fantazmagórie, ani puberťáčky s ohňom v tele. Čakajte niekoľko obyčajných životov, ktoré sa môžu pritrafiť hocikomu z nás. Napätie jej však nechýba, to hádam môžem prezradiť aj čitateľom, ktorí sa na Pána Mercedesa ešte len chystajú.
Verte mi, že si uvedomujem absolútnu neoriginalitu názvu. Keďže téma je však veľmi aktuálna a podobným spôsobom sa pýtajú asi mnohí, nedalo mi nenapísať pár slov o tom, ako som posledné dni prežíval a aké vývody do budúcnosti z toho pre mňa vyplývajú.
Ak vás v detstve nezaočkovali žiadnym náboženstvom, ktoré hovorí rob toto a neopováž sa to robiť takto, môžete sa v dospelosti stratiť.
ženy, dva rozdielne svety, jeden obraz.
Ak ste nečítali prvú časť série Baztán, recenzia môže obsahovať spoilery.
Viktor Jerofejev napísal Ruskú krásavicu začiatkom osemdesiatych rokoch minulého storočia, ale vyšla až v roku 1990; v slovenskom preklade Vladimíra Čerevku o 4 roky neskôr. Na mojej poličke čakala na prečítanie ďalších 20 rokov.
