Sieťovka

Na úteku pred Veľkou nocou

Stalo sa už pre mňa tradíciou, že moja tradičná rodina tradične utečie pred Veľkou nocou do zahraničia, ako voľakedy utekali ľudia pred komunizmom.

Veľká noc patrí u mňa k sviatkom, ku ktorým sa mi nepodarilo nájsť vzťah. (Ďalej je to Pamiatka zosnulých a v ostatnom čase sa k nim akoby pridávali aj Vianoce.)

Veľká noc mi vždy pripadala ako stupídny sviatok, akýsi podivuhodný mix všetkého možného. Sviatky jari, teda oslava života zmiešané so smrťou Ježiša Krista, jednoducho galimatiáš, aký sa len tak nevidí. Čitateľ si povie – Aha ho, neznaboha! Avšak ja nie som neznaboh, a ani si nepletiem ateizmus s acirkvizmom, teda že sa považujem za ateistu a pritom som hlavne proti cirkvi (píšem zámerne s malým c). Ak som ateistom, tak len vďaka Bohu, ako povedal klasik. Alebo ateistom Camusovského typu, že neustále nad Bohom premýšľam.
Pokračovanie článku »

Liečiteľ ponúka ako liek rýchlu smrť

Vypnite elektrický prúd, odstavte vodu v kohútikoch, zrušte wi-fi a budeme v stredoveku, stratení, zdesení. Nastane doba dravcov, veľmi rýchlo si overíme Darwinovu teóriu v praxi. Prežijú len zdraví, silní a bezohľadní.

Zatiaľ sa knihy zo sveta nachádzajúcom sa v uvedenom stave nazývajú dystopia. Zajtra to bude realita. Povrch planéty sa rozpadá v kŕčoch dažďa, špiny, hladu a epidémií. Ľudstvo maniakálne píli posledný konár na ktorom sedí, pretože potrebuje drevo na novú dizajnovú stoličku. „A tak spoločné blaho dakedy v budúcnosti prehralo boj s ďalším, vždy väčším rodinným domom, s novším a novším autom, s televízorom s ešte väčšou uhlopriečkou, s vybavením domácností meniacim sa podľa ročných období, s prehrávačmi, ovládačmi, hriankovačmi, mixérmi, filtrami…všetko lacnejšie ako predtým. Čo opäť len geometrickým radom zrýchľovalo špirálu skazy.“ Citát je z knihy, ale pokojne by mohol byť z hocijakých novín dneška.

Helsinki, Fínsko, sú zavalené vlnou prisťahovalcov z krajín, kde už život nie je možný, kde už často neexistuje. Juh sa tlačí na sever. Všade zúria vojny. Chaos sa prehlbuje, zmena klímy spôsobuje vražedné epidémie, mestá nepripravené na polročné dažde strácajú svoje kontúry, strechy. Ako pred tisíc rokmi horia vatry a niet čo jesť. Uzavreté skupiny sú zatiaľ schopné predstierať zdanie normálnosti. Stále ešte niekto pracuje, bary sú otvorené a občas sa dá privolať taxík. Časť domov je obývateľná. Bohatí sú už v Nórsku alebo v Kanade, ostatní o severe aspoň snívajú. Niektorí bez zábran použijú všetky metódy na získanie potrebného kapitálu na cestu. Napokon, na koho by mali brať ohľad?
Pokračovanie článku »

Pravda o afére Harryho Queberta

Marcus Goldman sa stal slávnym spisovateľom a stačil mu na to jeden jediný úspešný román, ktorý sa predával ako langoše na letnom kúpalisku, čím chcem povedať, že sa predával vynikajúco. Po úspechu mu však hrozí to, čo vlastne znepokojuje každého spisovateľa. Musí prosto napísať ďalšiu knihu. Pretože ak svojim čitateľom čo najskôr nenaservíruje nový román on, tak im svoj príbeh ponúkne niekto iný, a on, slávny spisovateľ, poputuje na literárne smetisko.

Marcus si práve preto svoju slávu ani nestihol riadne užiť. Vydavateľ na neho tlačí a krátko po jeho debute požaduje prvé strany ďalšej knihy. Jemu však chýba potrebná inšpirácia, a keď už nevie ako ďalej, spomenie si na svojho bývalého profesora literatúry Harryho Queberta, s ktorým sa zblížil ešte pred pätnástimi rokmi na univerzite. Práve on sa mu mal stať duchovným vodcom, a to nielen ako pedagóg, ale hlavne kvôli úspechu, ktorý mu priniesol jeho slávny román Korene zla.

Harry Quebert sa po tomto románe stal rešpektovanou autoritou. Písal ďalšie bestsellery, pravidelné publicistické stĺpčeky a komentoval politiku v médiách. Pozývali ho prednášať na najvýznamnejšie podujatia, predstavoval to najlepšie čo Amerika má, až do času, kým na jeho záhrade nevykopali telesné pozostatky mladého dievčaťa, ktoré sa záhadne stratilo pred viac ako tridsiatimi rokmi. Pokračovanie článku »

Milá Sue Townsendová

Asi teraz stojíš pred nebeskou bránou a nadávaš, že musíš dlho čakať. Nedá sa nič robiť, raj si svojich občanov vyberá naozaj dôsledne – a to môžeš byť ešte rada, že je už apríl, v marci sa čakalo aj týždeň.
Zatiaľ si stihneš prečítať môj list.
Vieš,  s Tvojím Adrianom som rástla. Už od prvej kapitoly mi bol veľmi sympatický: mal na brade úplne rovnaké vyrážky ako ja a navyše, každý rok oslavujeme narodky deň po sebe, takže sme aj rovnaké znamenie.
Tiež som po Vianociach sledovala svoju mamu pri varení, či používa tú kuchynskú rukavicu odo mňa. Nepoužívala, rovnako ako Adrianova tú lurexovú zásteru.  A vôbec, keby nebolo jeho, doteraz neviem, že Nórsko má nejaké fjordy – my sme sa totiž v škole učili hlavne o Sovietskom zväze.
Ozaj, však sa nehneváš, že Ti tykám?
Hádam nie, podľa toho, ako si to všetko napísala, budeš asi vtipná baba.
Pokračovanie článku »

Posledný obed od Leonarda Da Vinci

Jednou z mnohých mojich vášní je Leonardológia. Považujem sa za leonardológa-amatéra, avšak venujem sa jej s ešte väčšou vášňou a zanietením ako profesionálni leonardológovia. Tak ako je to aj v prípade futbalistov, napríklad. Výsledkom mojej neplatenej práce je aj moja kniha – Já, Leonardo, napísaná z mladíckej nerozvážnosti muža po štyridsiatke pod pseudonymom Vittore de Luca.

V tomto svojom dosiaľ nevydanom texte odhaľujem svoj najnovší objav, ktorý ako dúfam, preberú aj tlačové agentúry. Bolo by to dobré, lebo už takmer mesiac nebola v médiách nejaká prekvapujúca správa o Leonardovom diele, najmä, že čo nové na obraze Mony Lisy.

Posledný obed od Leonarda Da Vinci.
Pokračovanie článku »

Markus Zusak: Posol

Kniha s podnadpisom „od autora svetového bestselleru…“ je asi vždy riziko. Lenže Zlodejka kníh sa mi zdala dosť zaujímavá na to, aby som to s Zusakom ešte skúsila. Začala som však čítať bez varovania, že tento starší titul bol určený pre mladšiu vekovú kategóriu a iba „vinou“ Zlodejky sa na neho zrejme masovo vrhli čitatelia rôznych populačných ročníkov.

Skôr ako som si pôvodný autorov zámer vygúglila, došlo mi to nielen z veku a k nemu typických problémov hlavného hrdinu, ale aj celkového štýlu knihy. Nenáročnosť, trochu psychologického zjednodušenia, občas emócie žmýkajúce scény, jasné posolstvá, vykonštruovaný príbeh s praktickým happyendom. Netypická bola snáď len poetika textu, ktorá ma od začiatku vyrušovala, hoci som sa s ňou stretla aj v Zlodejke kníh. Lenže tam akosi viac pristala alebo bola na lepšej úrovni. Alebo to možno bolo iným rozprávačom. Hoci sa mi personifikovaná, či skôr personifikovaný Smrť v Zlodejke nezdal sám osebe až taký originálny a občas pôsobil samoúčelne, ako rozprávač zvládal príval prirovnaní a obrazov oveľa lepšie ako to vyznieva z úst mladíka zo súčasnosti.

Prečo som teda vôbec Posla dočítala? Nuž, chcela som vedieť, čo autor ešte vymyslí, čo sa mu bude zo života zdať povšimnutiahodné a ako to ukončí. Napokon občas si vraj treba oddýchnuť od intelektuálnych hier a odkrývania významov, či bezmocných a skeptických obrazov sveta, aké nám postmoderná literatúra štedro ponúka. Zusakov odkaz je jasne formulovaný: „schopnosť prekonať hranice vlastných možností drieme v každom človeku.”

Pokračovanie článku »

Siniša Novac: Nenad

Nenad je chorvátsky intelektuál, ktorý sa vybral na „ljetovanje na moru”. Ktovie, prečo si však vybral práve more, keďže po celý čas len sedel na lavičke v tieni šumice (botovice) a čítal knihu. Dostojevského Zločin a trest. Ktovie aj, prečo si nevybral niečo ľahšie, lebo čítať v tých horúčavách práve Dostojevského je zvláštny výber. Možno sa však chcel ochladiť práve touto knihou, odohrávajúcou sa v chladnom Petrohrade. V zálohe mal ešte Kafkov Proces a Camusov Mor. (Mor mal zrejme v zálohe, ak by sa znenazdajky ochladilo.)

Nenad je útlej postavy ako každý správny intelektuál, ktorý žije sám, a tak jeho chladnička je prázdna ako bytie. Taktiež, namiesto toho, aby si niečo ukuchtil, radšej čítal knihu. A keď sa aj pustil do varenia, zväčša mu jedlo, ktoré varil prihorelo, keď nie úplne nezhorelo. Nenad bol na svojej týždennej dovolenke a vždy sa ráno vybral k moru čítať knihy. Na more vôbec nehľadel, pretože bol tak zabratý do čítania knihy, že keby more náhodou aj razom zmizlo, on by si to ani nevšimol. Na poludnie si odbehol akurát na obed a pospal si na hotelovej izbe, vysilený z tých horúčav, morského vzduchu a čítania. A poobede sa objavil na svojej obľúbenej lavičke a čítal až do západu slnka.
Pokračovanie článku »

Sidi hľadá tmu

Sidi má slabosť pre stojacie lampy. Pre ich stojaté, nehybné svetlo. Svit Johannovho monitora je príliš živý, pulzujúci, vtieravý. Ako svetlo reklamy na náprotivnej budove, ktoré sa natíska cez štrbiny zavretých žalúzií do spálne. Sidi ho musí uprene pozorovať, kým nezaspí. Aj keď zavrie oči, cíti ho za viečkami.

„Vieš, ako vyzerá naozajstná tma?“ pýta sa Johanna. Johann krčí plecami. Tma ako tma.

Tma tmúca, chce povedať Sidi, ale nevie to preložiť. Do reči, ktorou hovorí s Johannom, aby si rozumeli, aby jej rozumel, aby mu rozumela??… Sidi už ani nevie. Ako by to malo byť.

Vie však, ako vyzerá tma. Ako má tma vyzerať. Tma tmúca. Tma v drevenici, v osade, kde svieti svetlo iba pri hradskej a v noci je často mínus šestnásť. Tma hustá, že si jej môžeš nabrať.

Pokračovanie článku »

Samantha Youngová: London Road (Dublin Street #2)

Nie všetci máme na ružiach ustlané. O tom vie svoje aj Johanna Walkerová, hrdinka knihy London Road. Pomery v jej rodine nie sú vôbec ideálne, ale aj napriek tomu sa snaží byť tou najlepšou sestrou, akú si Cole mohol priať. Jej okolie ju vníma ako zlatokopku, avšak nikto netuší, čo je zatým a prečo sa správa tak, ako sa správa.

London Road je druhým pokračovaním série Dublin Street od anglickej autorky Samanthy Youngovej. V prvej knihe sme sa mali možnosť stretnúť s príbehom Jocelyn, teraz nám svoje srdce položí na tanier Johanna.

Jo pracuje v bare a snaží sa, aby sa jej nikto nedostal pod kožu, pretože to nikdy k ničomu dobrému nevedie. Aspoň tak ju učili. Zážitky z minulosti ju prenasledujú až doteraz, a nikto okrem jej priateľov nevie aká v skutočnosti je. Práve toto ju priviedlo do nemála situácií, kedy sa na ňu ľudia pozerali z vrchu a ona sa cítila menejcenná. Veď uznajte, keď vám vlastná matka sústavne opakuje, aká ste nula a že ste v živote nič nedokázali a ani nedokážete, na človeku to zanechá nemalé stopy.

Pokračovanie článku »

Ak to bude nutné, buďme Malala

Malala Jusafzaiová bola pre mňa dievčina, ktorú na jeseň roku 2012 postrelil „ bojovník“ Talibanu. Úvodzovkový hrdina je muž, ktorý vypáli tri guľky na neozbrojenú školáčku a z toho dvakrát trafí jej priateľky. Neskôr, keď sa ako zázrakom vyliečila, som zaregistrovala aj jej vystúpenie v OSN a nomináciu na Nobelovu cenu mieru.

Protokolom udalostí jej života je kniha Volám sa Malala, kde je spoluautorkou. Je o dievčati, ktorého túžba po vzdelaní v extrémne konzervatívnom spoločenstve ide proti pudu sebazáchovy.

„Radšej prijmem tvoje guľkami prevŕtané telo so cťou než správu o tvojej zbabelosti na bojisku“. Tradičné dvojveršie Paštúnov sa určite vzťahuje na otcov a synov, ale v rodine Jusafzáí to neplatí. Otec Ziauddin nerobí rozdiel medzi svojimi deťmi, čo v údolí Svát nie je obvyklé. Svoju inteligentnú dcéru si mimoriadne cení a podporuje ju, čím ju paradoxne ohrozuje. Dievča vyčnieva z davu.

Malala píše, že keď sa narodila, všetci ľudia z dediny ľutovali mamu a nikto negratuloval otcovi. Syn sa víta výstrelmi z pušky, dcéra sa schováva za záves. Životná úloha? Pripravovať jedlo a rodiť deti. Gramotnosť by mohla v takto naprogramovanom stroji vyvolať nežiaduci skrat. Na ilustráciu toho, ako ženy žijú, stačí popis stravovacích návykov v rodine, keď bol Malalin otec ešte len chlapec: „Ráno, keď ocko dostával smotanu alebo mlieko, jeho sestry dostávali čaj bez mlieka. Vajíčka boli len pre chlapcov. Keď na obed zabili kurča, dievčatá dostávali krídla a krk, zatiaľ čo lahodné mäso z pŕs dostával môj otec, jeho brat a jeho otec.“

Pokračovanie článku »