camera obscura
Autor: Helena Publikované:
18.05.2012 08:00 Rubrika:
camera obscura Bez komentárov
Antti Tuomainen: Léčiteľ
Príbeh románu je rozložený do dvoch dní pred Vianocami, v bližšie neurčenej budúcnosti, kde klimatické zmeny prerástli do ozbrojených konfliktov. Amerika uzavrie hranice s Mexikom a to odpovie útokom s riadenými strelami. Starý kontinent sa zmieta v ozbrojených konfliktoch, na hraniciach 13-tich štátoch únie sa bojuje. K tomu záplavy a iné ekologické katastrofy. V takomto chaose je zmiznutie novinárky Johanny Lehtinenovej to posledné, čo políciu zaujíma. Jej prípad by zaevidovali niekde okolo čísla 25 000. Pracovala na prípade masového vraha, prezývaného Liečiteľ, lebo takéto prípady, ešte stále dokázali predať náklad. Jej manžel, možno posledný básnik Tapani Lehtinen, sa pustí do hľadania na vlastnú päsť. Postupne odhaľuje nielen stopy vražedného monštra, ale zisťuje, že desať rokov žil s niekým, koho vlastne vôbec nepoznal.
Autor: Róbert Dyda Publikované:
16.05.2012 13:00 Rubrika:
Čitateľský nedenník Bez komentárov
Stretnutie s pochybnosťami
Oliver sedel v parku pod stromom a čakal Sandru. Vedel, že bude meškať a on jej to nevyčítal. Prijal to ako súčasť jej povahy a pochyboval, či je vôbec schopná zmeniť to. Opodiaľ stál hlúčik študentiek a dievča so zadkom kráľovnej a zvlnenými svetlými vlasmi, aké maľovali prerafaelisti, ho inšpiroval natoľko, že si vybral z vrecka košele ceruzku a zápisník.
Deň sa láme ako kôrka chleba
Keď po snoch náhle dôjde na pravdy
Potme sa nedá krájať modré z neba
Len odovzdane čakať na audit
Sedím tu prázdny ako predvianočné sľuby
Nespavý nočný strážca prístavu
Kto miloval nežne zrazu už len ľúbi
A celý svet sa ticho stavia na hlavu.
- Našla si ťa v parku múza? – Prekvapila ho Sandra.
- V parku sa dobre hľadá. – Pohľadom naznačil, kto ho inšpiroval a odložil ceruzku. – Nevidel som ťa prichádzať.
- Som rada neviditeľná. – Prisadla si k nemu a oprela sa o strom. Chvíľu len tak mlčky sedeli a vychutnávali si pekný deň. – Poslal si tie verše?
- Poslal, ale cítil som sa pritom akosi hlúpo. – S rukami za hlavou si ľahol na chrbát a ľutoval, že nevzal deku.
- Hlúpo? Prečo?
- Vždy som si myslel, že ľudia budú čítať moje verše a potom sa budú milovať.
- Ak sa stanú textom piesní, je to menej? To je blbosť! Možno sa budú milovať už počas songu a slová si zapamätajú, lebo si ich spoja s niečím krásnym.
- Potom je to v poriadku. – Pritiahol si k ústam jej tvár a pobozkal ju. Upokojovala ho jej prítomnosť i spôsob, akým sa pozerala na svet. Na rozdiel od neho, vždy konala s chladnou hlavou, napriek tomu, aká bola citlivá, no túto jej utajovanú stránku povahy poznal len on.
Autor: Silvia Bystričanová Publikované:
13.05.2012 18:00 Rubrika:
poviedky , Počet komentárov- 14
Chvíle radosti
Zbožňujem
len tak sedieť
a rozjímať so zimou o lete
sledovať ako na pery
lepí sa mráz
a v nás
dozrieva jar.
Zbožňujem
keď sa jeseň vyzlieka
a nahé konáre
ako ľudia
hanbia sa.
Autor: Marek Kučera Publikované:
13.05.2012 12:00 Rubrika:
Nedeľná chviľka poézie Bez komentárov
Zázvor
Kráčal som z archívu pomaly dubovým lesom. Všetci škriatkovia a víly sa kochali mojim novým okuliarom a isto túžili po nejakej dobrote. Mal som iba zopár keksov a trochu mlieka. Vylial som im do misky kúsok mlieka a šiel ďalej. Pred domom sme mali rieku a do záhrady viedol most cez rieku. Občas som vymenil tú lavičku, alebo tam dal inú. S batohom na pleci som otvoril dvere záhrady a odtrhol cesnak. Cítil som placky. Zemiakové placky.Privítala ma s čiernym korením v ruke a šibalskými očami. Tie oči mala najkrajšie na svete. Mala tam čertov, ktoré chceli so mnou kuť pikle. Čo som s ňou mal robiť?
„Vidím, že si nesieš svoj svoj obľúbený cesnak. Aj ho olúpeš?“ Povedala mi a hodila okom po nejakom novom knižnom katalógu. Na obrázku sa kochali nejakí cesnakoví milenci a mastné vlasy. Nejaké Pršanie sa to volalo či čo. Celý príbeh bol vraj o tom, že voľajaká baba počas pršania jedla cesnak a niekto z mastnými vlasmi ju zožral a potom sa ona vrátila zo záhrobia a požiadala ho o ruku. Čistá láska.
„Zasa si bola zlá!“ Pošteklil som jej pohľad.
„Ako sa opovažuješ?“ Skríkla pobavene a polichotene. Jej roztrapatené vlasy som mal chuť ešte viac rozčertiť, ale vytiahol som z kapsy nejakú burinu a dal jej do ruky. Romantickým hlasom sťaby godzila, som jej povedal: „Na!“
Rozosmiala sa a rukami od múky sa mi zahrabala do mojich neposlušných brčkavých vlasov. Jeden druhému sme sa radi hrali s vlasmi. Hlavne to ťahanie mi šlo.
„Ako bolo v práci, drahý?“ Povedala mi a pod jej okuliarmi sa začalo odohrávať niečo pekné.
„Dávali sme dokopy nejaké zoznamy. Čo ty?“ Spýtal som sa.
Autor: Martin Šuraba Publikované:
12.05.2012 18:00 Rubrika:
poviedky , Počet komentárov- 4
