Harry Potter a nie veľmi vydarená divadelná hra

HP-CCH

(Recenzia na knihu Harry Potter a Prekliate dieťa obsahujúcu scenár dvoch divadelných hier uvedených v londýnskom West Ende v júni 2016)

Spočiatku, keď som sa dopočula, že pokračovanie Harryho Pottera bude vo forme divadelnej hry, bola som sklamaná. Sklamaná z obmedzenia skvelého diela, ktoré bolo dovtedy známe tým, že prekonáva bariéry a dokáže sa dostať ku každému. Duchovná matka Harryho Pottera, J.K. Rowlingová, vysvetľovala, že pochopíme, prečo sa pokračovanie série obmedzilo na divadelné médium. A ja môžem po prečítaní scenára k dvom divadelným hrám povedať, že to nielen chápem, ale bola by som vďačná za oficiálne prehlásenie, že udalosti z Prekliateho dieťaťa sa nestanú súčasťou „kanónu“ potterovského vesmíru. Pretože to bolo absurdné a zlé.

Keď si dobre prelistujete tiráž knihy so scenármi dvoch divadelných hier (áno, do jednej to nedokázali spratať a hneď vysvetlím prečo), zistíte, že JKR napísala len námet ktorý rozvili Jack Throne a John Tiffany, podľa ktorého následne Jack Thorne napísal to, čo je obsahom knihy/scenárov. A rozhodnutie dovoliť inému autorovi hrať sa vo svojom piesočku je kameňom úrazu a dôvodom, prečo som po prvýkrát v živote sklamaná z knihy s menom JKR na titulke.

Prejdime k veci. Prekliate dieťa podľa môjho názoru nefunguje ani ako scenár očistený od divadelných efektov. Kým jedno činoherné dejstvo má obyčajne asi štyri či päť scén, tu sa strieda dvadsať scén na dejstvo (dve na každú z dvoch hier), čo znamená, že hra je postavená na drahých efektoch a trikoch, no na úkor zmysluplnejšieho a súvislejšieho deja a vývoja postáv. Dej skáče spredu dozadu a späť s miestami nezmyselnými návratmi do minulosti a v hrách sa objavujú postavy, ktoré žiadnym spôsobom dej neovplývajú ani neposúvajú, sú tam len pre nostalgickú hodnotu. Prezradím len toľko, že samotná premisa je ako zo zlej fanfiction – bude sa točiť okolo časovratov (time-turners), vďaka ktorým sa dej odohráva v minulosti, alternatívnych realitách, chvalabohu bez výrazného vplyvu na aktuálny svet Harryho Pottera. Myslím si, že je to krok vedľa, lebo sama Rowlingová spravila v piatej knihe rozhodnutie, že všetky časovraty boli definitívne zničené práve preto, aby sa nič podobné nemohlo stať. A celý dej by sa napriek tomu všetkému vošiel do jednej divadelnej hry o troch dejstvách, ak by bol scenár správne napísaný. Viac

Kočíkovanie v Mníchove pri Olympia-Einkaufszentrum

pregnant-393364_640

„A bola si už aj sama na prechádzke?“ Túto otázku mi položila svokra v marci, keď mala naša slečna dva mesiace. Viete, ako je to so svokrami, každá nevesta si myslí, že svokra je zákonitý nepriateľ a vedome či nevedome dáva najavo, že jej syn si aj lepšie mohol nájsť. Ona si akože myslí, že som taká neschopná, že sa neviem sama prechádzať s kočíkom? Pre vašu informovanosť, ulice som mala lepšie zmapované ako on už dávno predtým, ako som začala kočíkovať. „Samozrejme, takmer stále,“ odpovedala som. „A nebojíš sa?“ – „A čoho?“ Odpoveď neprichádzala. „Akože utečencov?“ spýtala som sa po chvíli, pretože to jediné, mi napadlo. „Áno.“ – „Ja som tu nikdy nikoho nestretla. Viem, kde sú ubytovaní, je to ďalej… bez problémov som tadiaľ párkrát šla. Sú za plotom…“

Ženám na materskej plynú dni takmer identicky. Sú v stálom kolobehu plienok, kŕmenia, hrania sa a prechádzania sa… ja som teda do toho písala články. Z rutiny nás vytrhávalo cvičenie s fyzioterapeutmi, ale o tom nabudúce… Vždy som uvažovala, ako nám dieťa zmení život. Zvykli sme výletovať, nič také, že pod stanom dva dni, bez tečúcej vody, ale ani nič také, že sedím celý deň na hlavnom námestí pri káve a ťaží sa mi zájsť do susednej uličky, taký zlatý stred. Vďaka facebooku viem, že exkolegyňa bola s trojročným synom na Pohode, tak to by som nedala… ale poznám mamičky s mantrami – Ako tam ja pôjdem s dieťaťom? To sa nedá! Chceli sme ísť na letnú dovolenku k moru a tu pre istotu úradovala moja mama – To naozaj chcete ísť na dovolenku? S polročným dieťaťom? – Poznám ľudí, čo tak boli, aj s mladším bäbátkami. Otec: Mama hovorila, že chcete ísť na dovolenku. To naozaj? Tuším trikrát sa tá scénka odohrala. Áno, naozaj. Šli sme, len na týžden do Chorvátska. Lebo v Taliansku nám po minulé roky pohodu kazili predavači, ktorých odtieň pokožky je o dosť tmavší od mojej a ktorých nemožno nazvať inak ako otravní. Každých päť minút pri vás niekto stál a núkal vám hodinky, korálky či tašky…hoci samozrejme je mi ich aj ľúto. A vo Francúzsku sme už boli a nevyzerá to tam najbezpečnejšie… a 14. júla v noci sme v hotelovej izbe so zmiešanými pocitami sledovali promenádu v Nice. Pred dvoma rokmi sme tam boli, veľmi sa nám páčilo… Viac

Anders de la Motte: UltiMatum

ultimatum

Anders de la Motte je typický dovolenkový autor. Kedy, ak nie počas dovolenky, sa dostáva k slovu HRAnie, ŠUM mora i nejaká tá BUBLINA v pohári, však?
Po vydarenej trilógii zo sveta hackerov vyšla vlani ďalšia spisovateľova novinka MemoRandom. Motteho fanúšikovia sa na ňu vrhli s chuťou, lenže tá sa po niekoľkých stranách zmenila na pachuť. Akoby ste sa zahryzli do čokoládovej taštičky a našli ste v nej špenát. Autorova spisovateľská  zručnosť ma však presvedčila, aby som po prvom súste dala šancu aj tejto zelenine. Žalúdok ma z nej nakoniec nebolel, no nedostavili sa ani slastné pôžitky. Konzervatívne totiž trvám na potrestaní zla. Minimálne v beletrii. Pravda, po záverečnej strieľačke zišlo zaslúžene zo sveta aj zopár zloduchov, no skorumpovaná smotánka si svoje renomé ešte vylepšila. To sa predsa v dobrej knižke nerobí!

Mea culpa, milý Anders. Krivdila som ti, teraz to už viem. Mala som si poriadne vygúgliť, že MemoRandom bol len začiatok. A že má pokračovanie. Na svoju obranu uvádzam, že i slovenský vydavateľ mlčal ako hrob – a ten by to mal vedieť najlepšie, že máš mladšieho brata UltiMata (mimochodom, tie názvy sú ti, milý Anders, veľmi šikovné, akurát sa v slovenčine blbo skloňujú, čo pochopiteľne nie je tvoja vina).
Hneď na prvých stranách stretnete samých starých známych. Výhodou je, že sa v nich už celkom dobre orientujete (a že ich je v príbehu požehnane, o tom nepochybujte). Máme tu kriminálnu inšpektorku Juliu Gabrielssonovú, ktorú pri vyšetrovaní síce veľmi nepočuť, ale keď sa dobre zahľadí na miesto činu, ihneď vidí, že onen blonďavý vlas nemá na stolíku čo hľadať. Je tu aj policajt a dvojitý tajný agent David Sarac, ktorý naposledy spôsobil vo vedení i v podzemí celkom slušný zmätok tým, že si na nič nemohol spomenúť. Viac

Ready Player One – Hra sa začína

Obalka (2)

Dám vám test. Don´t worry, je krátky:

Aké zvuky by ste počuli
pri prehrávaní magnetofónovej kazety
s nápisom Pac-man?

Do ďalšieho kola postupujú všetci, ktorí aspoň matne tušia, čo je magnetofónová kazeta. Druhá otázka:

Vieš nájsť 42 rozdielov medzi pojmami
Star Wars a Star Trek? 

Ak neviete, dostanete ešte jeden život.

Prečo práve 42?

Budem milosrdná, vyhrali ste všetci. Len som vás chcela uviesť do spôsobu, akým sa odvíja dej knihy Ready Player One.
Spisovateľ Ernest Cline v nej nevymyslel nič svetoborné. Ide o klasickú naháňačku za pokladom, pri ktorej treba bojovať, plniť úlohy a prejaviť zručnosť, inteligenciu a vedomosti. Poklad je až neskutočne skutočný – ide o dedičstvo po miliardárovi Jamesovi Hallidayovi, ktorý je strojcom virtuálnej siete OASIS. Pri jeho hľadaní však nemusíte ani len vstať z kresla – vlastne v ňom sedieť musíte. Súťaž sa odohráva po roku 2039 a v nej všetko funguje zásadne vo virtuálnej realite. Opäť nič špecifické, Matrix tu už stotisíckrát bol a pochmúrna budúcnosť, v ktorej chýba ropa, jedlo či medziľudské vzťahy, je už hádam povinnou výbavou sci-fi literatúry.

Na jednej strane sú tu teda “dobrí”, v tomto prípade nezávislí súťažiaci, tzv. lobovci. Nemajú peniaze ani svetlú budúcnosť, sú však fanúšikmi počítačových hier a usilovne študujú všetky detaily Hallidayovho životopisu z osemdesiatych rokov 20. storočia, v ktorom to všetko začalo – nikdy totiž neviete, či nie sú kľúčom do ďalšieho levelu.
Hádajte, kto je na strane zla? Netreba dlho premýšľať – iste to musí byť niekto z nejakej strašnej bohatej korporácie , kto chce ovládnuť svet a neštíti sa pri tom porušovať pravidlá (a nie, tentoraz s tým nemá nič spoločné ani Soros, ani slobodomurári, ten niekto sa volá Nolan Sorrento). Viac

Manuál nehôd a chýb pre… pre koho vlastne?

chaos

To som zase dopadla.
Vlastne nie ja, ale džemový chlieb. Pochopiteľne dopadol presne tak, ako sa to dalo na základe vesmírno-gravitačných vlastností džemom natretého chleba čakať. Keď som sa poň zohla, trafila som lakťom pohár.
Utierali ste už niekedy mlieko z dlážky? Cítite v duchu tú kyslastú pavôňu? Vravím si, nešťastnica jedna, neostáva ti nič iné, len sa do toho pustiť, nech to tu neobsmŕda.
Murphyho zákony fungujú stopercentne – ak chceš niečo pred niekým utajiť, bol by v tom čert, aby ťa akurát nenačapal. Do kuchyne teda pribehlo dieťa, len toť nedávno poučené o nutnosti dávať si bacha na plné poháre mlieka, i vraví: “Sa ti to rozlialo, mami?” Už-už som mala na jazyku ľudové porekadlo o tom, čo je dovolené volovi, a čo bohovi, keď tu dietko zajasalo: “Aha, veď toto tu je Harry Potter!” Kukla som sa na to dlážkové veľdielo a veru hej. Bol tam. Aj s paličkou. V tej chvíli ma fyzikálno-chemické vlastnosti mlieka donútili zlikvidovať toto utešené výtvarné dielko.

Možno preto som bola celkom zhovievavá, keď sa mi do rúk dostala knižka Američanky Keri Smith Urob totálny chaos – manuál nehôd. No, uhm… knižka nie je to pravé slovo. Zošitok je to. Motiváciou posadnutí amíci totiž dokážu vydať ako knihu čokoľvek. A keď vravím čokoľvek, myslím tým aj toto:

Pleseň

1. Nájdi niečo, čo rýchlo splesnivie. 2. Vlož to do vrecka a do knihy. (Poznámka: Nič pre útlocitných.)

Viac

Listy Oľge, tentoraz o ochrane vo vlaku

conductor

Tak nám Ondro Dostál predložil zákon v Národnej rade SR, pani Müllerová, povedal by Josef Švejk, keby bol napríklad asistentom niektorého z opozičných poslancov – ale vlastne aj niektorého z koaličných, lebo obidve skupiny sa úspešne navzájom ignorujú pri plnení svojho poslaneckého sľubu – lebo, pani Müllerová, pokračoval by Josef Švejk a ďalej by si mastil boľavé koleno heparoidom, lebo na obale ktoréhosi bioaktívneho balzamu si nevšimol, že na stuhnuté a bolestivé časti tela sa vmasíruje KVAPKA prípravku a nie niekoľkocentimetrový slíž, a už to NIKDY VIAC neurobí – sranda je, že v tom sľube poslanci „sľubujú na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života“ – a nie je tam v tom sľube nič o tom, pokračoval Josef a obaľoval si natreté koleno celofánom, lebo sviňa heparoid sa nevpíja do pokožky a treba ho ešte uchytiť plastickým obväzom, ale keďže Josef hrával hokej v takom vzdialenom detstve, že sa chrániče na nohách prichytávali práve takýmto obväzom a mladšie ročníky povinne pred tréningami šulkali rozvinuté obväzy do tuhých valčekov starším spoluhráčom, takže teraz mu robota išla od ruky a obväz preťahovaný cez koleno rýchlo dostával žiaducu podobu – teda nie je v tom sľube nič o tom, že plniť povinnosti v záujme občanov SR sa vylučuje s možnosťou, že zákon na uvedenie do života predloží opozičný politik, teda, Oľga, konečne sa dostávam k tomu, čo sa malo stať základom predohry k pragmatickému riešeniu toho, okolo čoho sa točia slovenskí poslanci a politológovia a politici a analytici a pozorovatelia a žurnalisti už niekoľko týždňov ako zhulení Komančovia okolo bojového totemu kdesi v oblasti Llano Estacado, teda čo so skupinami ĽS-NS, keď si kúpia cestovné lístky, nastúpia do vlaku a nerobia nič iné, iba vyvolávajú dojem, že ak bude treba, zasiahnu – a dokonca, ak zasiahnu a prekazia trestný čin, iba spacifikujú útočníka a zadržia ho dovtedy, kým nepríde polícia, nemožno im prišiť žiadnu protizákonnú činnosť, ako povedala odborníčka na trestné právo Lucia Kurilovská, podľa ktorej existuje tu teda takýto inštitút, na ktorý sa môžu odvolávať, povedala Lucia a ako poradkyňa ministra vnútra dodala aj to, čo vidí aj ten, čo radiť nemá v pracovnej náplni, že „nie je možné v normálne fungujúcej spoločnosti si takýmto spôsobom vytvárať určité skupinky, ktoré nie sú zaregistrované, nemajú žiadne právomoci či kompetencie. Takéto skupinky nemôžu konať ani s úmyslom šírenia určitej ochrany a brať spravodlivosť do vlastných rúk“, povedala Lucia a hoci jediné, čoho sú schopné štátne orgány, je zrejme čakať, či sa Kotlebovým bojůvkam (áno, čechizmus som na vás vytiahol, chlapci, neseriem sa s tým, nabudúce aj krištáľovú noc spomeniem), či sa teda Kotlebovým bojůvkam nevymkne situácia spod kontroly – lebo že sa vymkla spod kontroly civilizovanej časti spoločnosti, ktorá očakáva ochranu cestujúcich od prepravcu a štátnych orgánov, a tá nechodí, nechodí, čo je s ňou, je asi zrejmé, nechodí, hoci má v náplni a sľube pomáhať a chrániť, a kto pomáha a chráni tých, ktorí odmietajú tento náckovský spôsob ochrany a očakávajú iný spôsob, lebo na nenáckovský a európsky a civilizovaný a kompetentný a profesionálny spôsob ochrany sa tomuto nefunkčnému štátu skladajú dnes a denne a nehovorte, že tie dve ministerstvá, vnútra a dopravy, nemajú na to, aby si s týmto problémom poradili. (Ťuk, ťuk, ťuk – počujete, Oľga? To rastú preferencie kotlebovcom a kollárovcom všade tam, kde zlyháva štát a jeho orgány – lebo kde sa nedarí štandardným riešeniam, darí sa riešeniam neštandardným, také je to ľahké.)
Viac

Adriana Macháčová: Prečo práve ja?

preco-prave-ja

Malá sonda do osudov troch mladých žien, ktoré čelia poznaniu, že v prvom rade musia nájsť silu samy v sebe. Romana, Darina a Jana zvádzajú pomyselný boj s prázdnotou skutočného života a takmer padnú na úplne dno. Prvej sa pre odmietavý postoj po brutálnom znásilnení rúca nádejný vzťah len preto, že nedokáže byť imúnna voči spomienkam. Druhá žije s pocitom, že o každom jej nadýchnutí rozhoduje niekto iný a snaží sa dostať zo zošnurovanej pasce medzi štyrmi stenami. Tretiu zas čoraz viac rozleptáva samota a osamelá sa rozčarovane obzerá vôkol seba po šťastí, ktoré plynie kdesi pomimo nej.
Zbavia sa priateľky ťarchy, ktorá ich zväzuje a začnú nové a šťastné životy?

Ak ste si román Adriany Macháčovej nestihli kúpiť na pokračovanie v časopise Slovenka, máte jedinečnú príležitosť stiahnúť si ju TU na Sieťovke.

***

Romana pokrčila nohy vo vani, zatajila dych a zošuchla sa pod hladinu. Cítila, ako sa potí, uväznená v horúcom kúpeli si želala, aby jej skolabovalo srdce. Otvorené oči ju rezali, voda jej zaplavovala uši. Na hladine ako spletené riasy plávali Romanine plavé vlasy.
Spamäti si prešla rozmočeným ryhovaným bruškom ukazováka po dlhej jazve na stehne. Striaslo ju odporom. Je ako červík, zružovená dážďovka, trauma, ktorá jej ničí život.
Z nosa jej unikali bublinky, na hrudi pocítila tlak. Keby sa mi podarilo vytisnúť z tela bolesť, strach a najmä spomienky, priala si. Keby sa rozplynuli ako tie bublinky… Zhodila by som z pliec tú odpornú ťarchu, čo ma gniavi, vyhnala z duše hnus, ktorý ma dusí deň čo deň.
„Znásilnená…“ vydýchla z pľúc posledný vzduch a chvatne sa, lapajúc dych, vynorila.
V kúpeľni stúpala para. Postavila sa a uhýbajúc očami od svojho odrazu vo veľkom zarosenom zrkadle, vystúpila z vane.
Pohľad jej padol na poličku s tabletkami diazepamu zoradenými za sebou ako malé smotanové gombíky na hodvábnej blúzke. Ležia tam od predpoludnia, čakajú, kým naberie dostatok odvahy, aby ich pohltala.
Pristúpila bližšie a mokrou dlaňou zmietla diazepamy na zem.
Videla ho. Už vie, kto to bol. Stretla muža, ktorý ju znásilnil, pošpinil, vryl do nej poníženie, pripravil ju o lásku, priateľov aj spánok, a zanechal jej len tieň trápenia.
„Je čas,“ šepla a zakrútila sa do mäkkej frotírovej osušky.

Prečo práve ja? – PDF