Letný čas (predsa sneží)
Stojím na moste a viem, že skočiť dole sa mi nevyplatí. Možno v noci. Teraz sa na brehu jazera hrajú deti a zničiť so svojím životom aj ich nevinné, nie. Toľko triezveho rozumu v sebe ešte mám. Labuť pláva, ryby rysujú kružnice, len ja nerobím nič. Navonok. Vnútri sa to hemží. Lebo ešte včera som bola úľom s kráľovnou. Dnes je všetko inak. Žiadny pohyb nie je na svojom mieste. Ozaj, môže byť pohyb na mieste? A tak pozerám do slnka a z hlavy mi snežia vločky. Zamrznuté myšlienky, vybielené zajtrajšky.
Stop (kričím bez hlasiviek)
Chcem, aby mi bolo dobre. Preto som sa vybrala na prechádzku, práve pozerám z mosta na zelenkavú hladinu. Šantenie detí ma utvrdzuje v tom, že každý máme svoje šťastné obdobie. Rodičia sa slnia na dekách, volajú na svoje ratolesti, natierajú ich krémom a otvárajú pre nich termoboxy. Také nádherné popoludnie, že myslieť na tmu, by bolo hriechom bez rozhrešenia. Smejem sa, z peňaženky vyťahujem obrázky a kŕmim nimi labute. Sú mi vďačné, ako aj ja som vďačná uvoľnenému priestoru.
„Božemôj! Čo mi to robí táto krajina? Odmieta ma. Skúmajme ju preto s odstupom, prizerajme sa, ako stráca svoju česť a život. A tie ostatné, čo pre mňa znamenajú? Cisárstva zanikajú. Nič nie je dôležité. Nech sa na to dívame z mystického alebo z osobného uhla, je to jedno. Zachovajme si chladnú hlavu. Obrňme si srdce. Čakajme.“
Irène Némirovsky milovala Francúzsko, hoci nikdy nepožiadala o jeho občianstvo. „Najkrajšia krajina sveta“ jej najprv poskytla azyl, vzdelanie, literárne pôsobisko a napokon ju vydala do rúk nacistických okupantov. A v roku 2004 jej ako vôbec prvej autorke posmrtne udelila prestížnu Prix Renaudot za literárne svedectvo o svojom temnom období.
Rukopis nedokončeného románového opusu Francúzska suita prežil polovicu druhej svetovej vojny v kufríku jej staršej dcéry Denise. Autorke sa, žiaľ, prežiť nepodarilo. Ako ruská emigrantka židovského pôvodu zomrela v Osvienčime 19. augusta 1942, nasledovaná svojím manželom Michelom Epsteinom, o ktorého márnej snahe zachrániť ju vypovedá priložená korešpondencia v závere knihy. V zúfalstve napísal dokonca i samotnému maršalovi Pétainovi a odpoveďou bolo jeho vlastné zatknutie. Dcéry Denise a Elisabeth, ktoré do konca vojny ukrývala opatrovateľka, čakali preto na rodičov na parížskej stanici Gare de l´Est, kam prichádzali vlaky s bývalými väzňami z koncentračných táborov, márne. Dlho potom nemali ani odvahu nahliadnuť do denníka viazaného v koži, ktorý s nimi prežil všetky útrapy. Keď sa k tomu Denise konečne odhodlala, zistila, že nejde o denník, ale o román. Elisabeth si ho už neprečítala, zomrela v roku 1996. Francúzska suita sa však stala bestsellerom preloženým do mnohých jazykov.
V ten deň neuveriteľne lialo a ja som mal úplne premočené nohy. Ráno, keď som šiel do práce, ma ošpliechalo auto. Z čiernych nohavíc tiekla voda a ja som sa modlil, aby som nedostal zápal čohokoľvek. Nastúpil som do autobusu a pozeral sa, ako krásne prší, a v tom som zacítil orgován. Krásna vôňa, ktorá mi aj napriek krutosti dažďa a mokrým nohaviciam, ukazovala, že je jar.
V práci bolo veselo, dával som dokopy staré noviny. Najviac ma zaujal ten článok o smrti Klementa Gotwalda. Písali tam, že lekári robili všetko, čo bolo v socialistických silách, ale súdruh Gotwald bol nadľudské sily. (Zrejmä päťročnice.)Obed chutil po cesnaku, v krčme čapovali Rohozca a ja som jedol cibuľu a tlačenku. Pokračovanie článku »
1. Čtyři pevné lilky nakrájejte na podélné, půl centimetru silné plátky. Osolte je, vložte do cedníku a nechte hodinu stát. Lilek se tak zbaví případné hořkosti. Po hodině důkladně propláchněte, osušte a na oleji postupně po obou stranách krátce opečte. V kastrůlku ohřejte 400 ml rajčatového pyré (tzv. passata), osolené, opepřené a s pár nasekanými lístky bazalky.
2. Troubu předehřejte na 180 stupňů. Rozetřete na dno pekáčku trochu rajčatového pyré a pokryjte vrstvou lilkových plátků. Posypte trochou strouhaného parmazánu, přidejte několik plátků mozzarelly, polijte částí ze 2 rozšlehaných vajec. Tímto způsobem pokračujte ve vrstvení. Poklaďte kousky másla a pečte 35-40 minut.
TIP: Tento lilkový nákyp chutná nejen teplý, ale i studený. Vybírejte si lilky mladší a pevnější, nejsou tak hořké a nemají nepříjemně velká semínka.
Rok 1971, čínsky vidiek. Chalupa vysoko v horách Nebeského Fénixa, vlastne len búda na koloch. Na prízemí obecná prasnica, na poschodí dvaja vyplašení chlapci z mesta. Na prevýchove. Žiadna škola, žiadne knihy, žiadna hudba, zato beh s kaďou hnoja na chrbte do kopca, oranie poľa v záprahu za byvolím chvostom alebo obzvlášť výchovne účinné – sekanie uhlia v malej bani, čo je čínska obdoba ruskej rulety, v ktorej náhodnú guľku nahrádza zával.
Autor tejto útlej čiastočnej autobiografie, Dai Sijie, mal podobnú skúsenosť. Ako mladík strávil na prevýchove niekoľko rokov v sečuánskych horách. Neskôr emigroval a v roku 2000 vydal túto knihu vo Francúzsku.
V čase celospoločenskej nespokojnosti, ktorá sa vo vlnách vracia, po celom svete a stále znova, revolúcie lákajú a desia zároveň. Pretože historické skúsenosti, ktoré sme zatiaľ mohli nadobudnúť , hovoria, že spolu s pádom starého prichádza vláda luzy. Akoby bolo vymáchanie sa v žumpe primitivizmu povinnou obrodnou jazdou. Zarovnávanie hláv gilotínou, panoptikum fúzatých sovietskych vodcov, rečnenie ožrana v požičanej baranici na pražskom balkóne, či kambodžské pyramídy z lebiek. Nech sa to volá a prejavuje akokoľvek, vždy to končí likvidáciou slušných a nevinných ľudí. V Číne sa tomu hovorilo rustikalizácia.
Vražda je desivý fenomén. Je to zločin, ktorý každá kultúra, v ktoromkoľvek historickom období, jednoznačne odsudzovala ako prečin číslo jeden. Vražda bola vždy vnímaná ako útok na kmeň, klan a jednotlivca. Ešte obludnejšou sa však stáva v tom momente, keď zámerom vraha je likvidácia niekoľkých desaťtisícov ľudí.
Vražda je aj ústredným motívom románu s názvom Ostrov Antrax, ktorého autorom je americký spisovateľ Nelson DeMille. Nezostane však iba pri jednom násilnom zločine. Po brutálnej vražde atraktívneho manželského páru Toma a Judy Gordonovcov, kriminalisti dokonca pracujú s verziou, že po ich vražde sa naplní aj scenár o holokauste s využitím biologických zbraní. Zavraždení manželia totižto pracovali ako biológovia vo výskumnom ústave chorôb so sídlom na ostrove Plum Island, ktorý je verejnosťou vnímaný ako Pandorina skrinka plná zákerných chorôb, od antraxu až po ebolu.
Hoci sa na tomto malom ostrove realizuje sofistikovaný a prospešný výskum, jeho izolovanosť a ozbrojená ostraha vyvoláva u obyvateľstva mnoho podozrení o vládnych sprisahaniach, ktoré nevymizli ani po skončení studenej vojny. Keďže hranica medzi regulárnym biologickým výskumom a potenciálnou biologickou hrozbou je vždy krehká, aj na zavraždených biológov okamžite padne tieň podozrenia, že práve oni prepašovali nebezpečné mikroorganizmy z prísne stráženého pracoviska a predali ich nepriateľskej strane alebo teroristom.
Začína sa rozmotávať pavučina zločinu, konšpirácií a tajomstiev. Hoci do prípadu vstupuje niekoľko strán a aj tajná služba, hlavnú úlohu preberá John Corey – detektív z newyorského oddelenia vrážd. John Corey sa však v tom čase zotavuje zo strelných zranení, ktoré utrpel v službe, a tak do prípadu vstupuje iba ako odborný konzultant, toho času na zdravotnej dovolenke.
Občas sa zamilujeme, lebo to potrebujeme. Do obrazu, do vône, do pocitu, do knihy, do autora…
Ivan Klíma ma očaril svojimi prvými láskami možno aj preto, že začala jar a ja som v poličke knižnice cielene hľadala niečo o láske – pravda, spĺňajúce isté literárne kritériá.
Šesť poviedok v súbore spája okrem témy citových vzplanutí aj reminiscencia na vojnové časy, holokaust, pretrvávajúci pocit ohrozenia a zároveň klíčiaci strach z novej ideologickej poroby, od ktorej si ako autor, tak aj mnohí jeho súčasníci, sľubovali nový svet.
Hrdina – rozprávač (značne autobiografického razenia) v nich prechádza rastom a zrením, ale vždy sa predstavuje ako plachý, uzavretý, rojčivý typ, ktorý má navyše i literárne sklony a z nich vyplývajúce tvorivé útrapy zobrazené so sebairóniou, ale i triezvou sebareflexiou.
Obraz lásky tiež prechádza metamorfózou od prvých slastných záchvevov hormónmi rozbúrenej mysle až k sebareflexii vlastného citu. Až na jedinú výnimku v zhode s vekom a naturelom hrdinu nedôjde ani k jeho telesnému naplneniu.
V prvej poviedke s názvom Miriam odohrávajúcej sa v gette počas vojny, rozprávač svoju milú ani len neosloví, v ďalších je to so slovným prejavom lepšie, ale gro všetkého tvoria stále vnútorné pochody, rozjímanie hrdinu o láske, jej povahe, dôsledkoch. Ráz rozprávania najmä prvých štyroch poviedok je dojemný, nostalgický, vyvolávajúci v človeku túžbu prežiť ešte raz tie pocity, ešte raz mať srdce čisté, otvorené a naivné ako hrdina, ktorý navyše verí, že všetko zlé sa skončilo vojnou (no nakoniec tiež dochádza k poznaniu, že vojnou všetko zlé vždy len vyvrcholí). Pokračovanie článku »
Klasická zálivka na césar salát se neobejde bez majonézy, ančoviček, česneku a parmazánu. Zní to divoce, ale jen do té doby, než ji něžně promícháte s kousky římského salátu a ochutnáte.
Pro 2-3 osoby
3 lžíce majonézy
1-2 ančovičkové filety
1 stroužek česneku
1 lžíce strouhaného parmazánu
1 římský salát
1 větší kuřecí prso
1 lžíce oleje
opečené krutony ze 4 plátků toustového chleba
Americký spisovateľ Erik Larson je autorom mnohých bestsellerov, pričom uznanie čitateľov celého sveta si získal ako majster naratívnej populárno-náučnej literatúry. V pavilóne šeliem – román s prvkami literatúry faktu, rozohral dramatický príbeh amerického profesora histórie Williama E. Dodda, ktorý sa stal americkým veľvyslancom v Nemecku. Žiaľ v roku 1933 už to nebolo Nemecko, ktoré poznal z mladosti, z čias študijného pobytu v Lipsku. Napriek tomu sa zverenej úlohy ujíma so všetkou vážnosťou, s cieľom prezentovať americké hodnoty v radikálne sa meniacom Nemecku.
Larson si pre svoj román vybral unikátnu formu, pričom inšpiráciou mu boli denníky samotného amerického veľvyslanca W.E. Dodda, z rokov 1934 až 1936. Jeho rozprávanie je tak výbornou kompiláciou, ktorá čerpá z viacerých prameňov. Okrem osobných denníkov tvoria kostru deja aj osobná a diplomatická korešpondencie veľvyslanca, telegrafické správy, dobová tlač a aj spomienky diplomatovej dcéry Marthy. Larson urobil skutočne precíznu prácu, pretože vety z historických prameňov sa v jeho rozsiahlom texte stávajú nielen príbehom, ale aj replikami hlavných postáv.
Pri knihách, ktorých hlavnou témou sú reálne historické udalosti, sú vždy kladené vysoké nároky hlavne na objektivitu. Larson si aj v tejto disciplíne položil latku naozaj vysoko, a od úvodu až po záver sa ju nesnažil nekorektne podliezať. Popri rekonštrukcii udalostí, ktoré viedli k inštalácii nacistickej diktatúry a k celosvetovej tragédii, Larson poukázal aj na vinu a chyby vtedajšej americkej administratívy. USA sú vykreslené ako veľmoc, ktorá mala potenciál tragédii zabrániť, no jej zotrvávanie na pozíciách izolacionalizmu a tvrdá pragmatická pasivita, nesú podľa autora výrazný podiel viny. Pokračovanie článku »
Nemám rada paperbacky a neúspešne by ma Allen Lane presviedčal o tom, že sa v tejto podobe knihy ľahšie dostanú k čitateľom. Môj vzťah k paperbackom je vlažný, ale Predavačky bublín som si aj napriek tomu kúpila.
Mám rada Tamaru ako príjemné žieňa s gráciou a priznám sa, bola som zvedavá, či je talent dedičný…
Predavačky bublín … úprimne napísaný príbeh o úzkosti, strachu z neúspechu, frustrácie a neschopnosti hlavnej hrdinky splynúť (našťastie).
Moderná literatúra o zmätenej dobe ( a hodnotách), ktorá nenúti súdiť, len pootvára dvere do sveta hmotných ilúzii a bublín, majúcich krátku životnosť, ale napriek tomu vzbudzujú pozornosť … a potom…. prásk … možno aj zabolia.
Hlavná hrdinka Eva Widermanová je “krehká ako vianočné ozdoby” a vie, že sa celkom nehodí do sveta bulváru,
preto sa ospravedlňujúco bráni tvrdením: “Ja len varím kávu.”
Letný čas (predsa sneží)
„Božemôj! Čo mi to robí táto krajina? Odmieta ma. Skúmajme ju preto s odstupom, prizerajme sa, ako stráca svoju česť a život. A tie ostatné, čo pre mňa znamenajú? Cisárstva zanikajú. Nič nie je dôležité. Nech sa na to dívame z mystického alebo z osobného uhla, je to jedno. Zachovajme si chladnú hlavu. Obrňme si srdce. Čakajme.“
Dai Sijie: Balzac a čínska krajčírka
Vražda je desivý fenomén. Je to zločin, ktorý každá kultúra, v ktoromkoľvek historickom období, jednoznačne odsudzovala ako prečin číslo jeden. Vražda bola vždy vnímaná ako útok na kmeň, klan a jednotlivca. Ešte obludnejšou sa však stáva v tom momente, keď zámerom vraha je likvidácia niekoľkých desaťtisícov ľudí.
Občas sa zamilujeme, lebo to potrebujeme. Do obrazu, do vône, do pocitu, do knihy, do autora…
Americký spisovateľ Erik Larson je autorom mnohých bestsellerov, pričom uznanie čitateľov celého sveta si získal ako majster naratívnej populárno-náučnej literatúry. V pavilóne šeliem – román s prvkami literatúry faktu, rozohral dramatický príbeh amerického profesora histórie Williama E. Dodda, ktorý sa stal americkým veľvyslancom v Nemecku. Žiaľ v roku 1933 už to nebolo Nemecko, ktoré poznal z mladosti, z čias študijného pobytu v Lipsku. Napriek tomu sa zverenej úlohy ujíma so všetkou vážnosťou, s cieľom prezentovať americké hodnoty v radikálne sa meniacom Nemecku.
Nemám rada paperbacky a neúspešne by ma Allen Lane presviedčal o tom, že sa v tejto podobe knihy ľahšie dostanú k čitateľom. Môj vzťah k paperbackom je vlažný, ale Predavačky bublín som si aj napriek tomu kúpila.
