Sieťovka

Pericoloso Sporghersi – Forrest Gump renesancie

Forestom Gumpom renesancie by sme bez okolkov mohli nazvať Pericolosa Sporghersiho. Dokonca by sme v jeho prípade mohli podobne ako Voltaire o Bohu vyhlásiť, že keby Pericoloso Sporghersi neexistoval, tak by sme si ho museli vymyslieť. Tento syn benátskeho hrobára a nepochopený a neznámy renesančný človek – umelec, maliar, je však skutočný ako fakt, že sa Pavol Hrušovský nestane slovenským prezidentom. Kým však na prešľapy slovenskej pravice, a to nielen v aktuálnej prezidentskej kampani pravdepodobne dlho nezabudneme, na Pericolosa Sporghesiho sa žiaľ zabudlo už dávno.

Donedávna sa zmienka o ňom objavovala len v podobe dobre známeho nápisu vo vlakoch, varujúcim pred vypadnutím z okna, čo je však paradoxne jeden z najrukolapnejších dôkazov o jeho existencii, pretože je to paralela ako vyšitá. Tak ako sa pasažier vlaku po porušení tohto varovania stratí niekde medzi stanicami Budapest Keleti pályaudvar a Bucuresti Nord, presne tak Pericoloso Sporghesi navždy vypadol z dejín renesančného umenia. Našťastie však existujú ľudia, bádatelia, historici a kunsthistorici, ktorí nedopustia, aby sa zabúdalo na inšpiratívne historické osobnosti. Pokračovanie článku »

Jedovatá figa babičky Lívie

Tak vám tam chystajú ústavný pás cudnosti, panáčikovia, ako počúvam.

Moja rodina by na Slovensku zamestnala dva okresné súdy a zaplnila menšiu basu. Keď si predstavím koľkokrát by slovenskú Ústavu zozadu porušil Tiberius a ten magor Caligula z každej strany, radšej ani nepomyslieť na tie náklady za právne služby.

Zlatý zvrhlý Rím aj s jeho občianskymi princípmi.

Vaša babička Lívia

Živel Lustig

Knihy Arnošta Lustiga nečítam. Som z rodiny, ktorá holokaust absolvovala na vlastnej koži, spomienky blízkych na sebatrýzeň úplne postačujú. Okrem toho, je tu súčasnosť plná veľmi živého antisemitizmu, človek má jednoducho určitý limit, po ktorý je schopný tieto témy absorbovať bez toho, aby si ohrozoval duševné zdravie. Napriek tomu, cítim výčitky, že sa tomuto veľkému českému spisovateľovi vyhýbam. Preto som si obstarala knihu Dany Emingerovej nazvanú Živel Lustig.

Dostal ma aj malebne znejúci podtitul: „ Jak se píše kniha aneb Hoď sebou, ty bejku, už nemám moc času.“ Znelo to ako prísľub originálnej učebnice tvorivého písania. Bola to len čiastočná pravda. To, čo sa v knihe skutočne týkalo písania literatúry, by sa zmestilo na pár strán. Pre zvedavých, Lustig si nesmierne cenil antických filozofov a ako základnú učebnicu používal Aristotelovu Poetiku. Miloval Hemingwaya a jeho schopnosť otesať text až na kosť. Tiež často používal americkú bibliu pre začínajúceho autora, The Art of Fiction od Johna Garnera. Konštatoval, že bez čítania klasikov sa nikto novým klasikom nestane, akurát bude objavovať už dávno objavené.

Arnošt Lustig viedol opisovaný literárny seminár v roku 2006. Do tohto časového obdobia spadá aj vypuknutie ťažkej choroby, ktorá ho v roku 2011 zdolala. Sme svedkami jeho rozhovorov so žiakmi, kde si treba najprv zvyknúť na extrémnu neformálnosť jeho reči, na oslovenia typu: „ Ty bejku“. „Fjodore, ty děvko“. „ Pocem, ty máš krásná prsa“. Vôbec sa nestaral, či sa niekto urazí, zrejme to frekventanti ani nestihli v tej záplave citátov, poučiek, komentárov, spomienok a vtipov. Viac než o literatúre, je to o samotnom Lustigovi, starom mužovi, bojovníkovi, milovníkovi života v každej jeho podobe.

Pokračovanie článku »

Jedlom k zdraviu, alebo paleo životný štýl

Na Paleo som len náhodne narazila pred niečo vyše rokom. Pod mierne záhadným názvom grain-free dairy-free bol tento životný štýl prezentovaný jednou americkou trénerkou. Keďže podobných životných štýlov a odporúčaní je asi toľko, čo športových trénerov v Amerike, tak som ani tomuto veľkú pozornosť nevenovala. Čo ma však časom zaujalo, bola neustále sa opakujúca spojitosť s týmito stravovacími návykmi a zlepšením zdravotného stavu – od nafúknutého brucha, cez Crohnovu chorobu až po lupus. A práve to bol podnet, prečo som sa na tento Paleo „zázrak“ rozhodla pozrieť bližšie.

Zo začiatku moje štúdie boli zamerané na rôzne zahraničné blogy. Potom prišlo vydavateľstvo Premedia hneď s dvomi knižkami, ktoré mi k tejto problematike pasovali, a to Život bez pšenice a Paleo diéta. Ponuka sa samozrejme rozširuje o Moderné paleo či Praveký plán.

Postup bol jednoduchý, na začiatok som si prečítala, prečo práve pšenica je toľko zatracovaná (paleo vylučuje všetky obilniny). Poznatky boli vskutku zaujímavé. V skratke by sa dalo povedať, že nie je pšenica ako pšenica. Tú, ktorú jedla naša stará mama, už v dnešných koláčoch nehľadajte. Hoci ani vtedy to nebolo ideálne stravovanie, stále to nebola dnešná, geneticky natoľko odlišná odroda, ktorá má za úlohu rásť rýchlo, lacno a dobre vykysnúť. Keby sme sa vrátili k pôvodnej divokej pšenici, mali by sme vyhrané? Bolo by to lepšie, ale….

Keď som sa pustila do knižky Paleo diéta, mala som chvíľku pocit, že mám len mierne prepracovanú verziu prvej knižky. Potom sa však začali pridávať aj ďalšie a ďalšie zaujímavosti. V jednoduchosti by sa to dalo zhrnúť asi takto. Potraviny z obilnín, strukovín či mliečnych produktov nám neúmerne zvyšujú hladinu cukru v krvi (alebo privádzajú mnohé alergény) a tým spúšťajú kaskádu aktivácie inzulínu, ktorý nám ju prudko zrazí dole. Ten však nevie, či po parených buchtách nepríde ešte bábovka od babky, tak pracuje radšej viac ako menej. Zrazu tak máme málo cukru v krvi a to sa telu nepáči, tak vysiela signály, že je opäť hladné, a ak sa opäť najeme podobnými sacharidmi, kolobeh sa zopakuje. Že sa nám týmto spôsobom plnia tukové bunky na bruchu, už možno viete. To však nie je jediná vec, ktorú vysoká hladina cukru dokáže. Je to tiež výnimočne dobrý zdroj pre baktérie, kvasinky, atď. Nielenže podporuje tieto malé potvory, ale vytvára aj vlastný zápal, ktorý odčerpáva zdroje z tela, ktoré by potrebovalo napríklad na regeneráciu pri autoimunitnej chorobe (narušený imunitný systém tela, ktorý útočí na vlastné bunky tela).

Dejov, ktoré v tele prebiehajú po zjedení sacharidových potravín, je samozrejme omnoho viac. Podrobne si o nich môžete prečítať aj v novinke Moderné paleo. Pokiaľ by som mala porovnať knižky Paleo diéta a Moderné paleo, tak samozrejme obe majú za cieľ to isté, vysvetliť vám princípy. Každá si však zvolila iný prístup. Kým Paleo diéta je skôr odbornejšia, venuje sa problematike priam až na biochemickú úroveň, Moderné paleo je písané viac pre čitateľa, ktorý až takéto podrobnosti nepotrebuje a stačí mu základné vysvetlenie, prečo niektoré veci fungujú, ako fungujú.

Tak čo sa teda smie a čo nie? Základ je vynechať všetky obilniny, strukoviny a mliečne výrobky. Do stravy zaradiť živočíšne tuky a veľa, veľa zeleniny.

Pokračovanie článku »

Haruki Murakami: 1Q84

Haruki Murakami sa už dávno stal mainstreamom, a to neveští nikdy nič dobrého.  Čím viac kníh taký spisovateľ napíše, tým je väčšia šanca, že pod tlakom vydavateľov, predajcov i tých knihomoľov, čo chcú čítať novinky každé Vianoce, začne upadať do stereotypu.
Ešte je aj iná možnosť – a to že sa naštve na predajnosť a začne experimentovať. Jedno i druhé môže skončiť katastrofou, a tak vždy dúfam, že to autor v novej knihe odšoféruje bez straty kvetinky.
Keď vyšlo jeho O čom hovorím, keď hovorím o behaní, vyzeralo to na ten experiment. Napísať toľko textu len o tom, ako niekto prekladá nohu cez nohu? Nudaaa jak Brno.
Lenže nebola. Zhltla som to na posedenie a potom ešte raz… a znova.
Murakamiho tiež ktosi každý rok  spomenie v súvislosti s Nobelovou cenou. Vraj je to horúci adept. Ó, kiež by sa tak nikdy nestalo! Nechcem, aby môjho obľúbeného spisovateľa nosili na piedestáli, aby sa o ňom učili deti v škole, a aby ho, nedajbože, pani učiteľka nadiktovala do povinného čítania.
Murakami sa má čítať z lásky, alebo ak chcete – z plezíru.
A presne toto sa mi stalo pri jeho ostatnej trilógii 1Q84. Pokračovanie článku »

Kjersti A. Skomsvold: Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia

Mathea Martinsenová má pred sebou veľkú úlohu. Vyrovnať sa s tým, že jedného dňa, tak ako každý, zomrie, a že je pritom ako jedna z Číňanov.

Najpozoruhodnejšie na nej je, že ju dvakrát po sebe zasiahol na školskom dvore blesk. A to je veľmi nepravdepodobné, ako hovorieval jej manžel Epsilon, teda vlastne Niels. Mathein takmer jediný konverzačný partner celé dlhé roky. Ale nedivím sa jej – konverzácie s ním stáli za to.

Lenže teraz je Mathea sama a je stará. Taká stará, až je neviditeľná a môže v obchode ukradnúť džem v tube a nikto si ju nevšimne. Lenže je aj osamelá. Preto sa rozhodne zakopať na dvore ich bytovky svoju časovú kapsulu, telefonuje na informácie, aby sa opakovane opýtala na svoje vlastné telefónne číslo, pečie žemle na brigádu bytového družstva a oznamuje čas Agemu B. Až kým jej Age B. neoznámi, že život má byť ťažký.

Pokračovanie článku »

Tomáš Hlaváč: Zaprášené duše

Literatúra je v mnohých smeroch ako hudba, film alebo akékoľvek iné umenie. Keď už máte pocit, že všetko bolo vymyslené, že ste to už čítali alebo videli, objaví sa netradičný postup, melódia alebo dokonca nový žáner. Aj preto sú zaujímavé literárne prvotiny. Sú totižto pozoruhodné práve tým, že pri ich čítaní môžete hodnotiť nielen to, či sa debut vydaril alebo nevydaril, ale aj to, či autor priniesol niečo úplne nové, alebo sa naopak nechal niečím výrazne inšpirovať.

Debut Tomáša Hlaváča, Slováka žijúceho v Prahe, sa volá Zaprášené duše a domovským vydavateľstvom (Slovart)  je označovaný ako detektívka – kriminálka. Zhodnotiť, ako sa tento vyštudovaný informatik, maratónec a fotograf, tohto stále populárneho žánru zhostil, je už výzvou pre čitateľov. Na základe čitateľských skúseností s týmto typom literatúry, som mal osobne tiež určité očakávania, spojené aj s úmyslom objaviť niečo unikátne a špecifické. Pokračovanie článku »

Pavel Vilikovský: Prvá a posledná láska

Pavel Vilikovský je môj najobľúbenejší žijúci slovenský autor. Smelo poviem dokonca spisovateľ. Pôvodne som na tomto mieste chcela odcitovať Pišťankov trefný komentár zo zadnej strany obálky, ale snáď zvládnem oslavu Vilikovského spisovateľských schopností aj sama. Takže na úvod vlastné vyznanie.

Raz som počula s mojím obľúbencom rozhovor v rádiu – farba jeho hlasu, spôsob reči, ba aj obsah odpovedí boli presne také, ako som si „predstavovala“, ako by som očakávala, ak by som nejaké predstavy o ňom bola mala. Ale to ja nemávam (dobrá blbosť, skoro ako nemyslite na ružového slona), lebo zo skúsenosti viem, že to nie je dobré. No o tom inokedy. Možno.

Čo mám na jeho písaní, „písmenkách“ – ako sám v poslednej novele hovorí, rada? Menlivú a predsa vždy tak príznačne presnú a hravú štylistiku, intertextovosť, , rozjímavosť, ľahký, suchý humor. A napokon jeho témy.

Aj keď on sám vraj so svojím rozprávačom, najmä v posledných dvoch knihách, často nesúhlasí, ja mu často musím pritakať.
Pokračovanie článku »

Osamelí bežci

Bolo nutné hovoriť – nie,
keď hlupáci hovorili – áno?

Tak sme sa dostali do neba
za prútený koš nebeskej artilérie.

Zjazvený, ale plný nádeje
čakám na návrat anjelov.

Freneticky revem: DO TOHO
OSAMELÍ BEŽCI,
CHYŤTE DRUHÝ DYCH,
CIEĽ JE ĎALEKO!

V Rohane už nie je žiadna nádej

Stojím niekde v druhom rade Eomérovej družiny.

Naše polia sú bohaté, na pasienkoch sa vlní vysoká tráva, naše kone sú stále rovnako krásne a hrdé. Naše deti majú čo jesť a bezprostredne nehrozí žiadne krviprelievanie.
Ale naše hlavy sú sklonené. Naša radosť vyhasla.

Ďalej obrábame pôdu, pasieme dobytok, vyrábame nástroje, staviame domy a vychovávame deti.
Navonok je všetko tak ako má byť.
Ale naše srdcia sú zatrpknuté a ústa zavreté.
Vládne nám otrávená myseľ a zloba. Sme právoplatní dedičia svojej krajiny, ktorú sme zveľaďovali svojimi rukami, za ktorú sme bojovali, za ktorú sme boli ochotní zomierať.
Už len boli.
Už je nám jasné, že nedostaneme nič. Vidíme, že po starom kráľovi nastúpi Saruman a bude len horšie.
Čokoľvek spravíme, je alebo bláznovstvo alebo zbytočnosť.
Ťažko sa nám pozerá do tvárí našich detí, ktoré ešte teraz dokážeme urobiť šťastnými.
Pokračovanie článku »