Sieťovka

Lauren Kateová: Slza

“Nikdy nevyroň jedinú slzu”

Lauren Kateová nie je v spisovateľskom svete žiadnou neznámou. Na konte má úspešnú sériu Pád, ktorá si aj u nás našla svojich priaznivcov. Teraz prichádza s novou sériou, ktorá nesie tajomný názov Atlantída, Prvá kniha tejto série, Slza, je veľmi dobrým úvodom do nového sveta, ktorý je neopozeraný a jedinečný.

Eureke, matka celý život opakuje, aby nikdy neplakala, a tak sa naučila skrývať emócie. Po tom, ako jej matka zahynie za záhadných okolností, Eureka sa ešte viac utiahne a usiluje o svoj život, Jej okolie sa jej snaží pomôcť, avšak ona to vehementne odmieta. Po tom, ako príde k svojmu dedičstvu po matke, začínajú sa jej diať zvláštne veci. Kto je záhadný Ander? Bola smrť jej matky skutočne nehoda? Eureka má pocit, že sa jej celý svet obrátil chrbtom a už nemôže nikomu veriť. Veci sa začnú komplikovať a Eureka sa musí pripraviť na pravdu o tom, kto je a akú úlohu v jej živote zohráva hromový kameň.

Na príbeh som sa tešila odkedy som sa dozvedela, že sa chystá slovenský preklad. Jedno sa knihe musí nechať a to autorkin štýl, ktorý je svieži a dodáva príbehu ten správny šmrnc. Knihu som prečítala za niekoľko dní a už teraz sa neviem dočkať pokračovania. Síce miestami boli pasáže, ktoré ma bavili menej, avšak ani tento fakt neubral príbehu na kvalite. Príbeh je popretkávaný akciou a zvratmi, ktoré vám miestami vyrazia dych. Nájdete tu aj správnu dávku humoru, o ktorý sa postarala hlavne Eurekina kamarátka Cat.

Eureka je pre mňa veľmi zvláštna postava. Na jednej strane ju chápem, veď strata matky bolí, ale ku koncu som mala chuť ňou zatriasť, aby sa spamätala. Síce na jednej strane sa nebojí povedať, čo si myslí, čo jej skutočne kvitujem, ale na druhej strane mi niekedy fakt išlo na nervy, keď sa správala ako ľadová kráľovná a všetkých od seba odháňala. Či už to je Brooks alebo Cat. Chcela som, aby sa Eureka aspoň jednému z nich zdôverila, čo ju trápi a prijala ich podávanú ruku. Toto jedine mi na nej prekážalo.

Pokračovanie článku »

O čom hovorím, keď hovorím o literatúre

Poznáte tie filmy s dlhými zábermi, kde postava mlčky robí zdanlivo banálne veci, neprifarbuje to ani žiadna dramatická hudba, a predsa tušíte, či rovno viete, čo sa deje a že je to dôležité? Tak takto nejako som sa občas cítila pri čítaní Carverových poviedok.

Situácie často (zdanlivo) banálne, občas zas naozaj zlomové, no rozprávač napospol málovravný. Bez ohľadu na to, či je v prvej alebo tretej osobe. Vystačí si s minimom opisov, žiadne ozdôbky, piplanie sa s psychikou. A pritom… Emočný náboj srší ešte aj z oznámenia, že postava otvorila okno a ohromné podpovrchové napätie strohého textu priam vibruje stránkami.

Slovo láska v titule knihy síce akosi zaváňa lacnotou, no nehľadajte žiadne lacné love stories. Áno, autorov pohľad sa síce zväčša koncentruje na muža a ženu a ich vzťah, ale je to pohľad veľmi kaleidoskopický a neošúchaný. A často aj nelichotivý. V rovnomennej poviedke sa napríklad pokúšajú pojem láska uchopiť dva spriatelené páry počas bežnej návštevy. Namiesto zdĺhavej akademickej debaty dostanete pohľad na ich vlastné vzťahy. Pohľad, ktorý si nenárokuje právo byť arbitrom, no má veľkú výpovednú hodnotu. A tak akosi je to aj s ostatnými poviedkami.

Je to zatiaľ asi jediná knižka, ku ktorej som mala potrebu vrátiť sa v krátkom časovom období (a určite sa k nej ešte niekoľkokrát vrátim). Navyše sú texty tak silné, že som si ich musela doslova dávkovať.

Názvy vám veľa nepovedia. Napr. sa nič netušiac pustíte do Tak veľa vody, tak blízko domova a zrazu je tu „príbeh“ vymykajúci za z rámca tých bežných, navyše geniálne spracovaný. Taký, na ktorý jednoducho nezabudnete.

Pokračovanie článku »

Sarah Larková: Vysnívaná krajina – Čas ohnivých kvetov

Keby som si mala Vysnívanú krajinu vyberať do dovolenkovej batožiny len na základe obálky, asi by sme sa minuli. Bridia sa mi pozliepance akoby strhnuté zo siedmackej nástenky. To, že sme sa nakoniec stretli, je výsledkom nádielky ostatného Ježiška. Poslal mi komínom pod stromec nielen ponožky (áno, aj u nás zúri tento neduh), ale aj novú kamarátku – milo útlu čítačku elektronických kníh, takže som sa pri výbere orientovala podľa anotácie vydavateľa.
Urobila som dobre.
Na jednoduchý štýl písania Sarah Larkovej som si musela tak trochu zvykať. Krátke a zrozumiteľné vety akoby vypadli z príručiek súčasného tvorivého písania, takže ste vždy vedeli, kde ste, a čo tam robíte. Mala som za sebou zopár “ťažkých” románov s niekoľkonásobnými súvetiami a komplikovanými vetnými konštrukciami, ktoré sa na vylihovanie na pláži vôbec nehodili, a toto bolo písané ako Čenkovej deti… až kým neprišli opisy z bordelu (a nemyslím tým práve neporiadok). Vlastne ani neviem, kedy ma ten príbeh chytil za srdce, takže kým som prišla na koniec, s hrôzou som zistila, že to má pokračovanie a budem musieť čakať na (dúfam) happyend. Kým teda vydajú Cestu za šťastím, povieme si, o čom to je. Vopred vás však upozorňujem, že aj tie dámy, ktoré doteraz sledovali feministické hnutie len “z povzdálí”, pochopia, že zrovnoprávnenie mužov a žien malo svoj zmysel. Pokračovanie článku »

Nie hviezdy sú na vine…

Raz za čas, keď sa vo svete populárnej literatúry a literatúry pre deti a mládež vyskytne nejaký fenomén, niečo, o čom každý hovorí a je z toho nadšený, rozhodnem sa prečítať si to. Doposiaľ z toho nič dobré nevzišlo a stretla som sa s knižkami, ktoré mi potom ešte dobrých pár mesiacov po ich dočítaní dvíhali tlak. Potom bolo zopár takých, ktoré som nemohla považovať za zlé, len ma buď nechytili za srdce, alebo to jednoducho nebola moja šálka kávy. Teraz pridávam novú kategóriu a to univerzálny doják, ktorý zo mňa síce nedostal ani slzu, ale považujem ho za kvalitné a inteligentné čítanie.

Je to naozaj smiešne, ale Na vine sú hviezdy (v anglickom origináli The Fault In Our Stars) od spisovateľa, blogera a vlogera Johna Greena som si vybrala preto, lebo každý, kto ju prečítal, sa zaprisahával, aká je to dojímavá knižka. Mnohé recenzie vám budú odporúčať nákup papierových vreckoviek ako nevyhnutného príslušenstva ku knihe. Nuž, nie je to také horúce. Ak si myslíte, že som cynik, mýlite sa, plač z katarzie je jednou z mojich obľúbených voľnočasových aktivít a môj manžel si už zvykol, že z divadla odchádzam pravidelne usmoklená. Ako povedala moja kamarátka, ja som ten typ človeka, ktorého rozplače aj pohľad na peknú rodinku na zelenej lúke pod modrou oblohou v reklame na jogurt. Prečo ma teda tento celosvetovo uznávaný doják o dvoch mladých ľuďoch trpiacich rakovinou nechal chladnou?
Pokračovanie článku »

Cesta pred oponou

Vidím ľudí za oponou.
Spustenie opony proti hlúposti a zlobe oddeľuje. Vzďaľuje…
Vzďaľujú sa, ich reč je nezrozumiteľná,
ich ruky na mňa nedosiahnu,
ich tváre nerozoznávam.
Samota zohrieva. Ticho lieči. Hmla upokojuje zrak.
Nevidím ľudí za oponou.
Sú tam ako keby neboli.

Neviem k nim nájsť cestu.
Bude to tým,
že ju

nehľadám.

Užívajte si život, práve preto žijete

Knižka Na vine sú hviezdy, nie je žiadnou novinkou. Pozorný čitateľ už túto knižku dávno pozná. Hoci som o nej vedela aj ja, až doteraz som sa jej vyhýbala. Bola som presvedčená o tom, že toto nie je druh literatúry práve pre mňa, hoci som stále častejšie počúvala na ňu samú chválu. Nakoniec som sa dala presvedčiť a spravila som dobre.

Hlavnou hrdinkou je mladučká Hazel, ktorej diagnostikovali rakovinu v štvrtom štádiu. Čo laicky znamená, že už si našla cestu aj do iných orgánov tela ako z ktorého vznikla. Napriek svojej diagnóze a neustálej potrebe podpory dýchania (metastázy má na pľúcach, ktoré jej nedovoľujú dýchať bez pomoci), je to mladé, múdre, trošku málo sociálne dievča, ktoré by najradšej strávilo celé dni pre televíziou a pozeralo Amerika hľadá Topmodelku. Jej úzkostlivá mama to považuje za prejavy depresie a tak spolu s jej lekárom pošlú Hazel do podpornej skupiny, ktorá by jej mala pomôcť sa otvoriť a uľaviť si na duši. Hazel to však tak nevníma a berie tie stretnutia ako nutné zlo, až kým nepríde Augustus.

Pokračovanie článku »

Adriana Macháčová & Róbert Dyda: Šokujúca aféra

Je len veľmi málo ženských románov, ktoré som doteraz čítal a tých, ktoré som aj dočítal, je ešte menej. Šokujúca aféra je kniha, ktorá sa číta veľmi dobre a nie je naozaj žiadny problém zostať pri nej a prečítať ju do konca. Je to dobré oddychové čítanie napríklad na dovolenku a bez problémov ju dámy po tom, ako ju dočítajú, môžu posunúť partnerovi. Určite sa nebude nudiť.

Vyzerá to tak, že sex v súčasných ženských románoch jednoducho musí byť (ja viem, nemôžem to celkom zodpovedne zhodnotiť, pri tom množstve, čo som prečítal) a dobrou správou je, že v knihe som prvýkrát čítal erotické scény, pri ktorých som sa nemusel hanbiť a nebolo mi trápne. Za to podľa mňa patrí autorom veľká poklona.
Pokračovanie článku »

Adriana Macháčová & Róbert Dyda: Šokujúca aféra

Knihu Šokujúca aféra od autorskej úderky Adriana Macháčová a Róbert Dyda som prečítala takmer tesne po tom, ako vyšla. Hneď na úvod upozorním, s mužskou časťou autorskej dvojice sa osobne poznám a siahla som po nej práve z tohto dôvodu.

Dej sa motá okolo pokrútených vzťahov nevernej Adely, jej spočiatku zhovievavého manžela Michala a mladého milenca Alexa, Alexovej dobrej kamarátky Bianky a obrovskej spleti ich vzájomných vzťahov a interakcií. Do tejto zmesi sa neskôr pridá ešte nešťastná kuchárka Dana, ktorá je ochotná spraviť všetko pre to, aby z jej dcéry nebola taká ohyzda. Hlavný chod väčších či menších osobných tragédií Bratislavčanov z rôznych spoločenských vrstiev je prestretý.

Napriek tomu, že Šokujúca aféra nie je zo žánru, po ktorom bežne siaham, veľmi rýchlo som sa do nej začítala a získala si ma. Uškrnula som sa nad popisom Adely a po pár strán som v duchu skonštatovala, že je skvelým odkazom na postavy typu Anna Karenina, Madame Bovaryová – dajte žene veľa peňazí a veľa voľného času a máte zaručené, že sa začne kurviť. Celkovo som veľmi schvaľovala, že v tejto knihe je hrdinka skôr antihrdinkou a jej správanie sa nesnažia autori žiadnym spôsobom ospravedlniť, ako by to spravili mnohé ženské romány. Jednoducho žena je vždy tá utrápená, utláčaná a v srdci dobré stvorenie a ak je mrcha, je za tým vážny dôvod, ktorý pramení v jej minulosti. Zatiaľ čo pri takejto postave by som asi mala po chvíľke potrebu hádzať knihu o stenu, nielen pri Adele, aj aj pri zvyšku osadenstva knihy sa mi na tári uvelebil zlovestný úškľabok. V Šokujúcej afére totiž nenájdete jednu jedinú vyslovene dobrú postavu. Nech sú už ich motívy akékoľvek, vždy sa pohybujú v škále šedej, než niekde na okraji bielej či čiernej. Autori si tiež zvolili zaujímavý spôsob charakterizácie postáv, ktorý vyplýva skôr z deja, ich činov a pohnútok, než zo zdĺhavých opisov, čo zaručuje plynulosť a „čítavosť“ textu. Po dlhej dobe som populárnej knihe nemusela vyčítať, že jej postavy sú ploché. Aleluja!
Pokračovanie článku »

Artefakt detektívky

Znelo to ako prasknutie suchého konára. Nepravdepodobné v podzemnej garáži nákupného centra.
Žena padla vedľa svojho auta. Nestihla si pritisnúť ruky na brucho a dvadsať sekúnd udivene civieť do kamery. Toto bol reál.
Bolesť trieskala mozog o lebku a odporný pocit tela roztrhaného na kúsky, kde sa každý kúsok triasol a chladol,
jej povolil jedinú myšlienku: Kde je to vysoko žiadané bezvedomie?! Dostavovalo sa pomaly, ale nie ako milosrdné nevedomie,
bolo to postupné zastavovanie dychu so srdcom trieskajúcim o betón.
Záchranár zhodnotil kaluž krvi pod obeťou ako priestrel orgánov, nie veľkých ciev,
profesionálne zabezpečil dýchacie cesty a žilový prístup a dav sa pomaly rozchádzal.

Zorné pole muža bolo zúžené na gpsku. Neprekročiť rýchlosť a neupozorniť na seba.
Odtrhnutý náves kamiónu zaregistrovali len oči. Reakcia mozgu sa už na ruky prenášať nemusela.

Nad telom náhodnej obete na operačnom stole si hodila smrť mincou.
Neúspešný nájomný vrah zomieral ako obeť náhodnej dopravnej nehody.

Koruptný politik využil internetbankingovú operáciu na prevod vysokej sumy.
Čo keby náhodou…

Hugh Howey: Silo

Vitajte v Sile. Niekoľko desiatok poschodí vysokej podzemnej budove, kde ľudia žijú, pretože život na povrchu je nemožný, hoci niektorí dúfajú, že to tak nie je. Po tom, ako Juliette – Jules, vymenujú za šerifku celého sila, dá sa do pátrania, prečo sa predošlý šerif dal dobrovoľne na čistenie. To čo zistí je viac ako znepokojivé a preto chce vyjsť s pravdou von. Podarí sa jej to?

Prvá časť série Silo nás privedie do sveta, v ktorom panujú intrigy, strach a pochybnosti. Je to príbeh o tom, že aj napriek tomu, že ľuďom vzali všetku nádej, stále majú možnosť dúfať a zmeniť svoj osud. Tento príbeh nie je ako čokoľvek, čo som čítala predtým. Je unikátny, jedinečný a žije vlastným životom. Na päťstošestdesiat stranách je vyrozprávaný príbeh nejednej postavy. Autor nám ponúkol pohľad ako skupina ľudí môže vládnuť ostatným bez toho, aby o tom vedeli.

Silo je súbor na seba nadväzujúcich príbehov. Sledujeme osudy Juliette, Lukasa, Bernarda aj mnohých iných. Musím povedať, že kniha sa mi nezdá ako skupina príbehov, ale ako celok. Príbeh sa číta tak plynulo, že ani nepostrehnete prelínanie pohľadov postáv, príde vám to úplne prirodzené.

Hoci má kniha úctyhodný počet strán ani na sekundu som sa nenudila. Autor má skvelý štýl a dokáže vás zaujať aj tou najbanálnejšou situáciou. Stránky vám budú ubiehať jedna radosť. Niekedy som mala nervy, keď autor náhle zmenil pohľad postavy a ja som sa chcela dozvedieť, čo sa stalo s tou predošlou. Hugh Howey do svojej knihy zakomponoval mnoho zvratov, ktoré vám vyrazia dych. Keď očakávate, že sa istá scéna vyvinie tak ako predtým, pretože niektoré scény sa opakovali a autor vás prekvapí svojou predstavivosťou, zmyslom pre detail a túto scénu napíše inak, nezostane vám nič iné len hľadieť s otvorenými ústami na stránku.

Pokračovanie článku »