Stephanie Storeyová: Olej a mramor

Veľmi sa hanbím, no neviem si pomôcť. Koncovka -ová v mene autora akejkoľvek knihy vo mne prebúdza červíka pochybností. Je to škodlivý a pomerne rozšírený červ, ktorý spôsobil, že aj samotná autorka knihy Olej a mramor, o ktorej budem hovoriť, použila pre  svoje prvé americké vydanie pseudonym SG Storey. Nakoniec, nie je jediná na literárnom poli, čo sa takto rozhodla  (Samko Tále či Ellis Bell by o tom vedeli hovoriť).
Jedným dychom vám však prezradím, že pani Stephanie Storeyová sa naozaj nemusela ostýchať. Jej knižný debut vystrelil medzi bestsellery raketovou rýchlosťou a nielen vďaka tomu neženskému pseudonymu. Za knihou je 20 rokov poctivého výskumu historických faktov a čitateľ to na každej stránke textu cíti.
Olej a mramor je literárnou fikciou o stretnutí dvoch talentovaných umelcov, Leonarda da Vinciho a Michelangela Buonarottiho. Keď v rozpätí rokov 1501 až 1505 vznikli ich najpopulárnejšie diela – obraz Mony Lisy a mramorový Dávid, obaja žili v talianskej Florencii. Bol by v tom čert, aby sa navzájom nepoznali a čert ho vie, či aj nesúperili. Priznajme si, oni sú tí naši chlapci občas pekne súťaživí a ješitní. Ajaj, zase predsudok (dala som si radšej preventívne facku).

Starší Da Vinci má v roku 1501 za sebou slušnú kariéru a známe meno, takže sa mu „klienti“ ponúkajú takmer sami. Umelec a vynálezca musí spracovávať v hlave milión nápadov a navyše, nikdy nemá pocit, že svoju prácu dokončil. Je to pre génia dar alebo prekliatie? Je poznačený svojím pôvodom, vydedený plod nemanželského vzťahu to na konci 15. storočia ľahké nemá. Nakoniec, nie všetky jeho nápady končia úspechom – viete, že sa už pred tými piatimi storočiami pokúšal odkloniť tok rieky Arna?

A potom je tu mladý Michelangelo. Aj jeho považuje rodina za čiernu ovcu, materiálne založený otec jeho nadaním opovrhuje. Čo na tom, že práve vytesal pre pápežský Rím neskutočne fascinujúcu Pietu, to sa neráta. A tak sa vracia do rodnej Florencie, aby rodine dokázal, že vie zabúchať do kameňa dlátkom. Voči legendárnemu Leonardovi cíti obdiv… a práve tu narazí na povýšenosť a pohŕdanie (podľa historických prameňov si vraj občas pekne skočili do vlasov).
Spisovateľka používa v knihe dve najsilnejšie zbrane – ženskú empatiu a talent tvoriť text tak, aby sa dobre čítal. Vy jej to skrátka uveríte, hoci si mnoho z toho domyslela.

Ak ste doteraz vedeli o oboch umelcoch málo a ani v dejepise nie ste dvakrát doma, Olej a mramor je presne tou knihou, ktorú by ste mali na začiatok skúsiť. Chytí vás za srdce tak, že si dobrovoľne začnete vyhľadávať ďalšie informácie a prezerať spomínané umelecké diela. Ja sa napríklad toto leto chystám vďaka tomu do Florencie, aby som sochu Dávida mohla vidieť na vlastné oči. Vedeli ste, že v pôvodnom biblickom príbehu išlo o chlapca,  preto ho mnohí umelci aj takto zobrazovali? Medzi Leonardovou pozostalosťou nájdete aj skicu Dávida (dnes je súčasťou zbierky Royal collection v Anglicku), zákazku však nikdy nezrealizoval. Dostal ju práve Michelangelo – a musel to byť pre Florenťanov  šok, keď ho vyzliekol a celkom detailne vytesal do mramoru. Jeho neprirodzený postoj nie je vecou náhody – pôvodný mramorový blok, tzv. Ducciov blok bol poškodený, sochár sa s tým teda musel popasovať. My, bežní smrteľníci nedokážeme vidieť v kameni človeka, on ho videl. Stal sa z neho nádherný muž, ktorého obdivujeme dodnes.

A potom je tu legendárna Mona Lisa.
Ten, kto sa niekedy pretlačil davom turistov v parížskom Louvre, zvyčajne ostal sklamaný. Veď on je celkom malý, ten obraz! O akom tajomnom úsmeve to, prepána, všetci hovoria? Stephanie Storeyová k tomu opäť vymyslela celkom milý príbeh. Ako inak, sčasti pravdivý a sčasti dotvorený, mne sa však jej verzia celkom páčila.

Nebudem vás viac zdržiavať, vidím, že sa rozhodne chcete pustiť do Oleja a mramoru. Do čítania, priatelia.

bux-325x52

 

Ernest Cline: Flotila

Amerického spisovateľa Ernesta Cline poznáme v našich končinách od leta 2016, kedy vyšiel jeho úspešný kúsok Ready Player One – Hra sa začína. O pol roka neskôr máme vďaka skvelému prekladu Michala Jedináka na stoloch aj jeho druhý literárny počin.
Pod názvom Flotila (v origináli Armada) sa skrýva dobrodružstvo devätnásťročného stredoškoláka Zacka Lightmana, ktorý drvivú väčšinu svojho času trávi hraním videohier, v ktorých celkom úspešne likviduje stíhačky nepriateľských mimozemšťanov. Bola by to celkom neškodná zábavka, keby sa mu tí istí emzáci nezačali zjavovať aj v realite. Ak ste si povedali, že mu zrejme z vysedávania pred obrazovkou začalo švitoriť, a že ho mali rodičia radšej poslať na ihrisko, tak ste vedľa.  Zackov otec je už od mladíkovho narodenia pod kvetinkami (teda aspoň to málo, čo z neho po pracovnom úraze v čističke odpadových vôd ostalo), nuž a jeho dobrá matka musí brávať smeny navyše, aby ich vôbec uživila. Ani Zack sa vlastne nefláka, pracuje v obchode s počítačovými hrami ako pomocný predavač, vďaka čomu má prístup k najmodernejšiemu vybaveniu.
Po večeroch sa Zack rád hrabe v starých otcových denníkoch, až kým sa nedočíta o akomsi prísne tajnom sprisahaní americkej armády, ktoré jeho vlastný tatko odhalil tesne pred svojou smrťou. No nepomysleli by ste si o ňom svoje? Aspoň je Zackovi jasné, po kom zdedil tie halucinácie. Viac

Nepriateľky (slovenských) matiek s kočíkmi

Averziu voči nim získal môj muž už dávnejšie. Ach jaj, osamelo žijúca žena – šťuchol do mňa párkrát pri pokladnici v obchode. Ako to vieš – spýtala som sa ho a premýšľala, či ho mám pokarhať za jeho odpornosť. Pozri sa na jej nákup – balenie šiestich vajec, dva pomaranče, bio cestoviny. Keby mala rodinu, tak takto nenakupuje. Aha. My by sme si ich ani tak nevšímali, keby sme nezistili, že dotyčné dámy sa tvárili pravidelne veľmi povýšenecky, samoľúbo, a keď začuli našu cudziu reč arogantnosť a nenávisť sa v ich tvári vybičovala na maximum. Párkrát som na takéto dámy narazila na mojom pracovisku (samozrejme bez nákupu). Tiež sa tvárili maximálne dôležito a ani omylom im nenapadlo mi odzdraviť, prešli okolo mňa ako okolo vzduchu a keby sa dalo, tak ma aj zašľapnú. A ako som si párkrát vypočula od iných kolegov – tú ani nezdravím, v živote neodzdravila. Och, tak nie som jediná, ktorá je tu vzduch. Každopádne, doma sme si vytvorili pojem osamelo žijúca arogantná Nemka.
Viac

Lone Theilsová: Bez stopy

Zachutila vám mrazivá pochmúrnosť severských krimipríbehov korenená predtuchou príchodu vraždiacieho maniaka? Alebo je vám bližšia romantika cukrovaná vpádom dokonalého muža do náručia hlavnej hrdinky? Možno nakoniec patríte k tým, čo sa boja priznať, že by si najradšej ukuchtili oboje.
V kuchyni Ikaru práve dovarili pokrm vhodný presne pre vás. Síce z polotovaru, ale to nám vôbec neprekáža, nakoniec, ide o miestnu dánsku špecialitu. Prichádza s ňou skúsená novinárka Lone Theilsová, ktorá vo svojej prvotine Bez stopy kombinuje obe horko-sladké zložky. Ústrednou postavou knihy je (kto by to bol povedal) žurnalistka Nora Sandová, ktorá sa pustí do pátrania po dávno stratených dievčatách v domnení, že z toho vykreše článok pre svojho šéfa. Na jednej strane bojuje s faktom, že ide o starú záležitosť, pri ktorej sa ťažko hľadajú žijúci pamätníci (nie, na internete naozaj nenájdete všetko), na strane druhej musí behať medzi Dánskom a Britániou, keďže stopy vedú aj na ostrovy. Navyše, dievčatá pochádzali z prostredia „polepšovne“, takže celé tie roky nikomu až tak veľmi nechýbali.
Na začiatok musím povedať, že príbeh je vystavaný slušne. Hľadanie pravdy postupuje plynule, Nora za pomoci starých priateľov na správnych miestach odkrýva jedno tajomstvo za druhým bez toho, aby vám pochybnosti dvíhali čelo. Slová plynú ľahko, tešíte sa na každú stranu a spisovateľa pomaly začnete porovnávať s klasikmi detektívneho žánru. Priznám sa, že som túto knihu vlastne začala čítať bez toho, aby som si všimla, kto je jej autorom. Na základe zasadenia deja do dánskych reálií som si tak nejako vydedukovala, že ide o ďalšieho spisovateľa pochádzajúceho z obľúbenej Škandinávie. Viac

Ben H. Winters: Problémový svet

A je to tu. Koniec.
Koniec trilógie, ktorá začala Posledným policajtom.
A tiež koniec sveta.

Začnem hypotetickou otázkou. Predstavte si, že je pred vami koniec sveta. Čo budete robiť po zvyšné dni?
Zdrogujete sa?
Dáte sa dokopy s dávnou láskou?
Obstaráte si spoľahlivé lano?
Vykopete si pivnicu a napakujete ju konzervami?
Alebo sa pokúsite vypátrať, kde do pekla zmizla vaša pojašená sestra, ktorá údajne vie, ako ten nešťastný kus kameňa odkloniť z cesty?
Tridsiatnik Hank Palace sa rozhodne pre to posledné. Nie preto, aby Zem zachránil, s tým je už ako tak zmierený. Obyčajne ľudsky túži vidieť svoju mladšiu sestru, ktorú po smrti rodičov od šiestich rokov vychovával úplne sám. A o tomto hľadaní je aj posledný diel trilógie spisovateľa Bena H. Wintersa. Viac

Harry Potter a nie veľmi vydarená divadelná hra

(Recenzia na knihu Harry Potter a Prekliate dieťa obsahujúcu scenár dvoch divadelných hier uvedených v londýnskom West Ende v júni 2016)

Spočiatku, keď som sa dopočula, že pokračovanie Harryho Pottera bude vo forme divadelnej hry, bola som sklamaná. Sklamaná z obmedzenia skvelého diela, ktoré bolo dovtedy známe tým, že prekonáva bariéry a dokáže sa dostať ku každému. Duchovná matka Harryho Pottera, J.K. Rowlingová, vysvetľovala, že pochopíme, prečo sa pokračovanie série obmedzilo na divadelné médium. A ja môžem po prečítaní scenára k dvom divadelným hrám povedať, že to nielen chápem, ale bola by som vďačná za oficiálne prehlásenie, že udalosti z Prekliateho dieťaťa sa nestanú súčasťou „kanónu“ potterovského vesmíru. Pretože to bolo absurdné a zlé.

Keď si dobre prelistujete tiráž knihy so scenármi dvoch divadelných hier (áno, do jednej to nedokázali spratať a hneď vysvetlím prečo), zistíte, že JKR napísala len námet ktorý rozvili Jack Throne a John Tiffany, podľa ktorého následne Jack Thorne napísal to, čo je obsahom knihy/scenárov. A rozhodnutie dovoliť inému autorovi hrať sa vo svojom piesočku je kameňom úrazu a dôvodom, prečo som po prvýkrát v živote sklamaná z knihy s menom JKR na titulke.

Prejdime k veci. Prekliate dieťa podľa môjho názoru nefunguje ani ako scenár očistený od divadelných efektov. Kým jedno činoherné dejstvo má obyčajne asi štyri či päť scén, tu sa strieda dvadsať scén na dejstvo (dve na každú z dvoch hier), čo znamená, že hra je postavená na drahých efektoch a trikoch, no na úkor zmysluplnejšieho a súvislejšieho deja a vývoja postáv. Dej skáče spredu dozadu a späť s miestami nezmyselnými návratmi do minulosti a v hrách sa objavujú postavy, ktoré žiadnym spôsobom dej neovplývajú ani neposúvajú, sú tam len pre nostalgickú hodnotu. Prezradím len toľko, že samotná premisa je ako zo zlej fanfiction – bude sa točiť okolo časovratov (time-turners), vďaka ktorým sa dej odohráva v minulosti, alternatívnych realitách, chvalabohu bez výrazného vplyvu na aktuálny svet Harryho Pottera. Myslím si, že je to krok vedľa, lebo sama Rowlingová spravila v piatej knihe rozhodnutie, že všetky časovraty boli definitívne zničené práve preto, aby sa nič podobné nemohlo stať. A celý dej by sa napriek tomu všetkému vošiel do jednej divadelnej hry o troch dejstvách, ak by bol scenár správne napísaný. Viac

Kočíkovanie v Mníchove pri Olympia-Einkaufszentrum

„A bola si už aj sama na prechádzke?“ Túto otázku mi položila svokra v marci, keď mala naša slečna dva mesiace. Viete, ako je to so svokrami, každá nevesta si myslí, že svokra je zákonitý nepriateľ a vedome či nevedome dáva najavo, že jej syn si aj lepšie mohol nájsť. Ona si akože myslí, že som taká neschopná, že sa neviem sama prechádzať s kočíkom? Pre vašu informovanosť, ulice som mala lepšie zmapované ako on už dávno predtým, ako som začala kočíkovať. „Samozrejme, takmer stále,“ odpovedala som. „A nebojíš sa?“ – „A čoho?“ Odpoveď neprichádzala. „Akože utečencov?“ spýtala som sa po chvíli, pretože to jediné, mi napadlo. „Áno.“ – „Ja som tu nikdy nikoho nestretla. Viem, kde sú ubytovaní, je to ďalej… bez problémov som tadiaľ párkrát šla. Sú za plotom…“

Ženám na materskej plynú dni takmer identicky. Sú v stálom kolobehu plienok, kŕmenia, hrania sa a prechádzania sa… ja som teda do toho písala články. Z rutiny nás vytrhávalo cvičenie s fyzioterapeutmi, ale o tom nabudúce… Vždy som uvažovala, ako nám dieťa zmení život. Zvykli sme výletovať, nič také, že pod stanom dva dni, bez tečúcej vody, ale ani nič také, že sedím celý deň na hlavnom námestí pri káve a ťaží sa mi zájsť do susednej uličky, taký zlatý stred. Vďaka facebooku viem, že exkolegyňa bola s trojročným synom na Pohode, tak to by som nedala… ale poznám mamičky s mantrami – Ako tam ja pôjdem s dieťaťom? To sa nedá! Chceli sme ísť na letnú dovolenku k moru a tu pre istotu úradovala moja mama – To naozaj chcete ísť na dovolenku? S polročným dieťaťom? – Poznám ľudí, čo tak boli, aj s mladším bäbátkami. Otec: Mama hovorila, že chcete ísť na dovolenku. To naozaj? Tuším trikrát sa tá scénka odohrala. Áno, naozaj. Šli sme, len na týžden do Chorvátska. Lebo v Taliansku nám po minulé roky pohodu kazili predavači, ktorých odtieň pokožky je o dosť tmavší od mojej a ktorých nemožno nazvať inak ako otravní. Každých päť minút pri vás niekto stál a núkal vám hodinky, korálky či tašky…hoci samozrejme je mi ich aj ľúto. A vo Francúzsku sme už boli a nevyzerá to tam najbezpečnejšie… a 14. júla v noci sme v hotelovej izbe so zmiešanými pocitami sledovali promenádu v Nice. Pred dvoma rokmi sme tam boli, veľmi sa nám páčilo… Viac