Stephen King: Koniec hliadky

Stephen King je príšerný chlap. Presne to mi napadlo pri čítaní tretej knihy série, ktorá začala parádnou detektívkou Pán Mercedes a vzápätí pokračovala Stratenými nájdenými. Už si myslíte, že začne písať bez toho, aby na vás spoza bučka robil desivé bu-bu, keď na vás vytiahne svoje obľúbené telepatie, telekinézy a iné teleschopnosti.
Vlastne je to logické. Máme tu totiž masového a sériového vraha (médiá by ho pravdepodobne nazvali teroristom) Bradyho Hartsfielda, ktorý si to napáli autom do davu ľudí. Potom je tu bývalý policajt Bill Hodges, ktorý Bradyho v prvých dvoch knihách spolu s tlupou priateľov rôzneho veku, rasy, pohlavia a mentálneho zdravia naháňa. Keď ho naša skvelá partička silnejšie klepne po hlavičke, bastard skončí vo vegetatívnom stave v nemocnici. Ak ho teda chcete použiť na vraždenie aj v trojke, niet pre spisovateľa inej cesty, len sa spoľahnúť na niečo paranormálne.
Nie, nemusíte mi hroziť päsťou, že som vám prezradila pointu príbehu. Kto má Kinga prečítaného vie, že tu už nejde tajomstvo, ale o napätie a strach. Kniha Koniec hliadky je preto zo všetkých troch tá najkingovatejšia. Mrazí vás až za ušami, hoci veľmi dobre viete, že to nie je naozaj, ale len akože. Viac →

No comments Add a comment

Adriana Macháčová: A teraz ma pobozkaj

Ak vo vás názov knižnej novinky Adriany Macháčovej vyvoláva asociáciu niečoho milého, romantického, tak hneď motto knihy, otváracia veta Anny Kareniny, by vás malo varovať, že dobré konce bývajú väčšinou len v rozprávkach. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch, hovorí známe porekadlo a autorkin trinásty román potvrdzuje symboliku, ktorú mu osudová číslovka pridáva do vienka.

Adriana Macháčová svojim postavám nič nedaruje. Ženie ich do hraničných situácií, aby mohli ukázať to najlepšie ale aj najhoršie zo seba. Henrietu zraní nevera jej atraktívneho manžela. Pre záchranu rodiny, najmä svojich troch detí, je odhodlaná prekročiť akékoľvek zábrany. Rozum otupený žiarlivosťou a zradou nedokázal udržať emócie na uzde. V sekunde sa jej tak zmení život spôsobom, ktorý si nechcela pripustiť. Spácha zločin, o ktorom sa zdôverí v zúfalstve priateľke a susede. Bezradná Aneta nevie ako s hrôzostrašnou informáciou naložiť, nakoľko má dosť svojich starostí. Sama stojí pred pred rozhodujúcou voľbou, či sa vzbúri a opustí neznesiteľne puntičkárskeho manžela alebo prestane vnímať jeho posadnutosť poriadkom a bude žiť len vedľa neho ale už nie s ním. Viac →

Sylvain Neuvel: Spiaci obri

Knižné police s ceduľkou science fiction sa často prehýbajú pod návalom kníh celého sveta a niekedy sa mi zdá byť nemožné všetky ich prelúskať. A vôbec, dá sa v tomto žánri prísť s niečím neošúchaným? Mimozemšťania, cestovanie časom, vesmírne bitky, zničenie sveta, autá lietajúce po nebi… zabudla som na niečo?

Sylvain Neuvel si s originalitou dejovej línie svojej debutovej knižky Spiaci obri až také starosti nerobí. Dej je v podstate variácia na klasickú golemovskú zápletku, keď si v ďalekej minulosti vyspelejšia civilizácia zabudne na Zemi nejaký zo svojich vynálezov a my si to popri naháňaní mamutov vôbec nevšimneme. Tentoraz si u nás odložila maxiveľkého robota, resp. robotku (emancipácia je pochopiteľne pre mimozemšťanov úplnou samozrejmosťou). Robotku rozkúskovala na časti a zakopala na rôzne miesta zemegule, aby sa akurát v 21. storočí objavili a narobili medzi nami šarapatu. Jej vykopávanie majú v rukách Američania a pochopiteľne sa o tom v záujme celosvetovej bezpečnosti nesmie nikto dozvedieť (a už vôbec nie Rusi alebo Číňania). Čo už len na tomto môže byť iné?

Môže. Kanaďan Neuvel si vybral celkom zaujímavý spôsob, ako opisuje príbeh. Jednotlivé kapitoly sú vlastne spisy akejsi nepomenovanej armádnej organizácie a obsahujú písomný záznam rozhovorov s hlavnými postavami. Rozhovory, resp. výsluchy vedie muž, ktorého meno a postavenie nikto nepozná, ale evidentne má vplyv na najvyšších miestach. Na prvý pohľad to vyzerá na pekelnú nudu, ale viete čo? Je to geniálne! Najmä preto, že sa tak nepatlá so siahodlhými opismi, ale ide rovno na vec. Mňa to nesmierne bavilo, ani neviem prečo.
Poďme k tým postavám. Viac →

Elan Mastai: Dnešok nie je naposledy

Už dávno som si tak dobre nepočítala.
Napísať neokukané sci-fi so strojom času nie je sranda. Všetko tu už niekedy niekto vymyslel.
Kanaďan Elan Mastai je na poli serióznej beletrie debutant (doteraz písal „len“ filmové scenáre), no jeho prvý krok vôbec nemieril do blata, ale pekne do brázdy, kam zasial parádny príbeh. Trochu filozofický, ako to už pri cestovaní v čase býva, trochu romantický, čo pre scifíčka nie je vždy pravidlo, ale najmä pútavý. Už na prvej strane vás autor namočí do deja, v ktorom prezradí všetko a vlastne nič, takže vás to nikam nechce pustiť, dokonca ani na záchod. A keď máte občas pocit, že sa spisovateľovi text akosi zamotáva, tak to pokorne prizná, ba ešte aj zvýrazní, že sa to pokúsi dať do poriadku. Mastai, Mastai, ty si so mnou hral ako kocúr s myšou.

Zvyčajne to býva so strojmi času takto – dostanete sa do minulosti, kde čosi pokašlete, následne tým narušíte časopriestorové kontinuum, a keď sa vrátite, hneď je všetko inak. Samozrejme, že oveľa horšie. Frajerka vás nespoznáva, svet ovláda nejaká zberba a bryndzové halušky nikdy nevznikli, takže sa sakra snažíte, aby ste všetko vrátili na boží poriadok.
A teraz si predstavte inú variantu. Je rok 2016. Voláte sa Tom Barren a váš otec vymyslel stroj času.
Idete do minulosti.
Idete do minulosti a niečo pokašlete.
Idete do minulosti, niečo pokašlete a vrátite sa späť.
Idete do minulosti, niečo pokašlete, vrátite sa späť a zistíte, že ste v tomto našom svete. Hotová tragédia! Viac →

Záhady a rébusy trochu inak

„Idete po chodbe a na jej konci sú za sebou dvoje dverí, za ktorými je buď zúrivý tiger alebo torta. Na dlážke ležia dva lístky, ktoré sa z tých dverí odlepili. Na jednom je napísané „ZA TÝMITO DVERAMI JE TIGER“ a na druhom „ZA OBOMA DVERAMI JE TIGER“. Na stene visí ešte jeden odkaz, ktorý vraví, že ak je nápis na prvých dverách pravdivý, skrýva sa za nimi torta. Ak však nápis na druhých dverách nevraví pravdu, torta sa skrýva za nimi. Tak do ktorých vojdete?“

Podobné logické hádanky a rébusy sa dajú poukladať do knižky jeden za druhým bez toho, aby sa autor nejako obzvlášť potrápil. Tim Dedopulos (áno, je to Brit, ktorý svojich gréckych predkov nezaprie) to robí inak. Svojich 100 záhad rôzneho typu zaobalí do príbehu, ktorý všetci dobre poznáme. Raz sú to postavy a miesta okolo Sherlocka Holmesa, inokedy Tolkienova Stredozem, vesmírna loď zo Star Treku či krajina, v ktorej sa hrajú Hry o tróny.
Marketingovo je to výborný ťah, avšak nesmie vás prekvapiť, ak sa na obale takej knižky vyskytnú aj slová ako „neautorizované“ a „neoficiálne“. To aby čitateľ ihneď vedel, na čom je.

Viac →

Jo Nesbø: Smäd

Mám s ním dva problémy.
Za prvé neviem, ako ho skloňovať. Myslím Nesbøa. Alebo Nesboa… Nesba… nič z toho nevyzerá k svetu. A to si radšej ani neprestavujem, žeby som nedajbože išla niekam s Nesbom… Nesbøom… nikam spolu nejdeme a basta.
Druhý problém spočíva v mojej poriadkumilovnosti. Každú sériu musím čítať pekne po poriadku, takže som si radšej počkala, kým u nás vydajú úplne prvý príbeh detektíva Harryho Holea. To už ale všetci šaleli, aký je to parádny autor, predháňali sa v chválach, akoby išlo o rockovú hviezdu, a nie o chlastajúceho chlapa v strednom veku, s ktorým sa neradno kamošiť, lebo vám rovno môžu vystrojiť pohreb. A tak sa stalo, že kým som sa dočítala k údajne najlepším častiam série, už ma to prestalo baviť. Život je príliš krátky na to, aby som strácala čas niečím, pri čom tak trochu trpím, a teda rovno priznávam, že som sa s Harrym Holeom rozlúčila po piatej Diablovej hviezde. Viac →

Stephanie Storeyová: Olej a mramor

Veľmi sa hanbím, no neviem si pomôcť. Koncovka -ová v mene autora akejkoľvek knihy vo mne prebúdza červíka pochybností. Je to škodlivý a pomerne rozšírený červ, ktorý spôsobil, že aj samotná autorka knihy Olej a mramor, o ktorej budem hovoriť, použila pre svoje prvé americké vydanie pseudonym SG Storey. Nakoniec, nie je jediná na literárnom poli, čo sa takto rozhodla (Samko Tále či Ellis Bell by o tom vedeli hovoriť).
Jedným dychom vám však prezradím, že pani Stephanie Storeyová sa naozaj nemusela ostýchať. Jej knižný debut vystrelil medzi bestsellery raketovou rýchlosťou a nielen vďaka tomu neženskému pseudonymu. Za knihou je 20 rokov poctivého výskumu historických faktov a čitateľ to na každej stránke textu cíti.
Olej a mramor je literárnou fikciou o stretnutí dvoch talentovaných umelcov, Leonarda da Vinciho a Michelangela Buonarottiho. Keď v rozpätí rokov 1501 až 1505 vznikli ich najpopulárnejšie diela – obraz Mony Lisy a mramorový Dávid, obaja žili v talianskej Florencii. Bol by v tom čert, aby sa navzájom nepoznali a čert ho vie, či aj nesúperili. Priznajme si, oni sú tí naši chlapci občas pekne súťaživí a ješitní. Ajaj, zase predsudok (dala som si radšej preventívne facku). Viac →