Anders de la Motte: MemoRandom

large-memorandomPrvá myšlienka bezprostredne po dočítaní: totálny chaos

Švédskeho autora Andersa de la Motteho môžete poznať ako autora úspešnej série z prostredia počítačových hier – Hra. Mne sa dostala do ruky prvá kniha zo série MemoRandom s rovnomenným názvom. Na prvý pohľad ma zaujala obálka. Jej spracovanie a podobne. Po prečítaní anotácie som sa tešila na napínavý thriller, z ktorého budem mať zimomriavky. Aká je pravda?

David Sarac sa po autonehode preberá s amnéziou. Nespomína si na udalosti posledných dní ani rokov. Dôležité informácie o svojej práci mu z mysle jednoducho vyfučali. Pod heslom „never nikomu“ si David necháva veci, na ktoré si spomenie, pre seba. Dozvie sa, že istí ľudia idú po jeho informátorovi Janusovi. Musí sa k nemu dostať ako prvý, skôr ako bude neskoro. Keď neviete, komu môžete veriť, ako budete postupovať?

„Vieš, čo sa hovorí – pravda bolí. Ale ty máš rád bolesť, Jeppe. Presne ako ja. Máš rád to vzrušenie zo zakázaného.“

Už v úvode nás autor hodí do deja a s otvorenými ústami budete pretáčať stránky, aby ste sa dozvedeli, čo sa tam vlastne deje. Mne trvalo hodnú chvíľu, aby som sa zorientovala, a keď sa tak už stalo, mala som chuť tlieskať. Nechápte ma zle, mám rada zamotané príbehy, avšak tu to bolo až prehnané. Autor opisuje udalosti iba v náznakoch a musíte čakať desiatky strán, aby ste pochopili, čo tým chcel povedať. Navyše kniha sa nečíta ľahko. Mala som problém poriadne sa začítať. Autor často strieda pohľady postáv, čo tiež nepridáva príbehu na dynamike. Skvelé časti sa striedajú s nudnými a vy sa chcete prepracovať práve k tým, čo za to stoja. Pokračovanie článku »

O chlapcovi, ktorý presýpal kamienky

kamienkyMal niečo viac ako tri roky, keď do jeho malinkého sveta vstúpila Ona. Mala tiež niečo viac ako tri roky a bola krásna. Velikánske modré oči, obrúbené dlhými mihalnicami, tmavé vlásky, proste dievčatko na ktorom sa zastaví zrak aj dospelým ľuďom. Prvá kamarátka. Behali spolu vonku po lúke pred domom a bolo to krásne. Až do jednej chvíle. Vonku sa objavil jej kamarát zo škôlky. Oni dvaja už boli spolu „dohodnutí“. V škôlke mali na to dosť času, aby si to všetko naplánovali. Napríklad že raz budú mať spolu svatbu. „Ja sa s ňou ožením“ hovoril kamarát. Mama všetko nepočula, pretože sa hrali ďalej od miesta, kde sedela a dozerala na nich. Každý, kto mal doma škôlkára, si to vie určite domyslieť. Ty choď preč, s tebou sa nehráme… dovtedy boli dvaja, tretí býva navyše.

Chlapec sa nezačal biť, nezačal plakať ani kričať. Nevedel by ani odpovedať tým typicky detským, škôlkárskym spôsobom, ktorý vie byť taký tvrdý a manipulatívny. Nebol na to vytrénovaný, nepoznal ten slovník, nevedel, čo sa na to má odpovedať, a ani na to nemal príslušné bunky. Nikdy ich nemal a ani mať nebude. Je proste iný.

Chlapec si nazbieral malé kamienky. Posadil sa na okraj chodníka a začal si kamienky presýpať z jednej ruky do druhej. Kamienky padali a on ich zase zbieral a presýpal. A pritom si hovoril „ musím sa odpútať…musím sa odpútať…musím sa odpútať…“ Bolesť z neprijatia bola veľká. Kde sa vzalo presné pochopenie toho, čo ju spôsobilo? Pochopenie toho, že odpútanie môže byť riešením?

—————-

Tento príbeh nie je vymyslený . Je príbehom chlapca s aspergerovým syndrómom, príbehom z jeho sveta, ktorý sa líši od sveta neurotypických detí aj dospelých. Niektorým z týchto príbehov možno naozaj nebudete chcieť veriť, ale všetky sú skutočné. Ponúkam vám obrázky  zo sveta, ktorý som mala možnosť spoznať zblízka vďaka môjmu synovi, vo chvíľach, keď ma do svojho sveta vpustil.

Stephen King: Pán Mercedes

large-pan_mercedesAk ste si mysleli, že Stephen King píše iba horory, nie je to pravda. Jeho ostatná knižka je klasickou detektívkou, či skôr thrillerom (nikdy na prvý raz netrafím, ako sa to podivné slovo píše). Nečakajte od nej ani fantazmagórie, ani puberťáčky s ohňom v tele. Čakajte niekoľko obyčajných životov, ktoré sa môžu pritrafiť hocikomu z nás. Napätie jej však nechýba, to hádam môžem prezradiť aj čitateľom, ktorí sa na Pána Mercedesa ešte len chystajú.

Hlavným hrdinom knihy je postarší detektív vo výslužbe s tendenciou prestreliť si od nudy hlavu tridsaťosmičkou. Má za sebou neúspešné manželstvo, ktoré kedysi hrdinsky padlo v boji proti zločinu, a tiež zopár nevyriešených prípadov.
Pred sebou, zdá sa, už len rastúce brucho a pravidelnú penziu.
Jeho meno je K. William Hodges.

A potom je tu iný muž, oveľa mladší. Dopoludnia pracuje v malej servisnej firme, kde opravuje nešťastným dámam pokazené hárdvery a softvéry, poobede si zase narazí na hlavu čapicu a predáva deťúrencom zmrzlinu. Keď sa vráti domov, postará sa aj o svoju matku, ktorá už dávno nie je prototypom vzornej matky, ale kôpkou opitého nešťastia. Aký statočný človek, však?
Teda bol by, keby nebol ukradol mercedes a nevpálil s ním do davu nevinných ľudí len tak, zo špásu. Osem mrtvých, niekoľko zmrzačených.
Meno tohto muža je Brady Hartsfield.

Ak poznáte životný údel Stephena Kinga, tak viete, že motív zrážky auta s človekom vychádza z jeho vlastných nepríjemných skúseností. V knihe je to cítiť hneď v úvodnom opise, ktorý mimochodom dokazuje, aký je to zručný spisovateľ. Dej však ani potom nestráca spád. Kľučkuje s príbehom na všetky strany, takže kým vy očakávate jedno (napríklad otráveného psa), on zatiaľ urobí niečo úplne iné (a nepoviem čo, aby ste neprišli o zážitok).
Ajajaj, písať čokoľvek o detektívke bez toho, aby ste neprezradili pointu, nie je žiadna sranda.

Takže, na čo sa máte tešiť?
Pochopiteľne na happyend, veď prečo iné sa čítajú takéto detektívky, ak nie pre dobrý koniec?
Na svoje si prídu aj milovníci pitvania sa v medziľudských vzťahoch. Musím uznať, že King je už naozaj veľký chlapec, ktorý sa nemusí hrať na cynického tvrďasa. Ako by sa nechumelilo, zakomponuje si do napínavej sekvencie milostný príbeh starnúceho detektíva a životom oplieskanej dámy stredného veku. Aj keď… ale nie, toto si musíte prečítať sami.
Aj na vraha sa díva ako keby s pochopením. Neospravedlňuje ho, to nie, dokonca ho v knihe priebežne celkom slušne “trestá”. Hovorí však o tom, že nič nie je čierne ani biele.

Skrátka a dobre, Kingov Pán Mercedes sa hltá ľahko. Je síce poliaty slušnou dávkou kečupu, ale od bagety predsa nikto nečaká, že bude plná vitamínov a vlákniny. Je to dobrá poživeň, najmä ak si chcete niečo len tak narýchlo zobnúť bez toho, aby vás rozbolel žalúdok.
Do čítania s Kingom, priatelia.
Vaša Diáda

 

Stephen King: Pán Mercedes, Ikar 2015

 

PS: Mimochodom, vedeli ste, že trailery (ďalšie strašné slovo) vyrábajú už aj ku knihám? Ja teda nie.

Denník z Guantánama – Príbeh väzňa

Dennik_z_GuantanamaV decembri minulého roka zverejnil Vyšetrovací výbor amerického Senátu pre tajné služby viac ako 500 stranovú správu o činnosti CIA v tajných väzniciach. Ukázalo sa, že agenti pri výsluchoch členov teroristickej skupiny al-Káida používali rôzne brutálne metódy odporujúce medzinárodným dohovorom o dodržiavaní ľudských práv, na ktoré tak radi poukazujú vo zvyšku sveta.

Jedným zo zadržaných je aj Muhammad Walad Saláhí, ktorého väznia od roku 2002 v internačnom tábore v Guantánamo Bay na Kube. Spojené štáty americké ho doteraz neobvinili zo žiadneho zločinu ani previnenia. Napriek tomu, že v marci 2010 prikázal federálny sudca, aby ho prepustili na slobodu, sa americká vláda proti rozhodnutiu odvolala a jeho osud ostáva stále nejasný. Za jeho úplné prepustenie bola spustená medzinárodná petícia.

V roku 2005 Muhammad Walad Saláhí napísal na samotke – v izolovanej chatke v zajateckom tábore Echo na Guantáname 466-stranový rukopis svojej knihy. Písať začal krátko potom, ako mu povolili stretnúť sa s obhajkyňami Nancy Hollanderovou a Sylviou Roycovou z jeho pro bono tímu. Vzhľadom na legislatívne pravidlá platné pre základňu Guantánamo musela každá strana jeho príbehu prejsť schvaľovacím procesom odtajnenia. Napriek jeho očakávaniam celý rukopis založili s poznámkou TAJNÉ do bezpečnostného archívu, ku ktorému majú prístup len osoby s najvyššou previerkou. Boj o jeho verejné publikovanie trval Muhammadovým obhajcom ďalších sedem rokov, pričom konečná odtajnená, no scenzúrovaná verzia sa dostala do redakcie vydavateľstva koncom leta 2013.

Pokračovanie článku »

J. M. Darhowerová: Sempre Navždy (Navždy #1)

large-sempre_navzdy

„Tak skončí každý, kto zabudne, kde je jeho miesto,“ povedal hlasom chladným ako jeho modré oči. „Dobre si to zapamätaj.“

Sempre: Navždy je prvá kniha zo séria Navždy od autorky J. M. Darhowerovej. Do príbehu som sa púšťala s tým, že je to niečo originálne, neopozerané a bude to super. Ale moje pôvodné nadšenie veľmi rýchlo opadlo a nastala krutá realita. Jediná zaujímavá vec je prostredie, z ktorého pochádzajú Haven a Carmine, pretože som o tejto téme žiadnu young adult knihu nečítala, ale bohužiaľ, tu to končí. No všetko postupne.

Haven vyrastala spoločne so svojou matkou v púšti ako otrokyňa. Nepozná reálny svet. Jediné, čoho bola svedkom, je ponižovanie, zneužívanie a zlé zaobchádzanie. Keď sa jej cesta skríži s doktorom Vincentom DeMarcom, jej život sa zmení. Spoznáva život, ktorý nikdy nemala, nebezpečenstvo, ktoré ju prenasleduje a aj lásku, ktorá má pretrvať per sempre – naveky a navždy.

„Svet je strašidelné miesto,“ zašepkala mama. „Ľudia druhým veľmi ubližujú. Dopúšťajú sa strašných ohavností… Dúfam, že ty ich nikdy nespoznáš. A ešte aj klamú a podvádzajú. Ustavične musíš byť v strehu, dcérenka.“

Sempre: Navždy opisuje život Haven, ktorá vyrastala v, dá sa povedať, až neľudských podmienkach. Jediná osoba, ktorú má, je jej matka. Spoločne sú otrokyňami rodiny Antonelliovcov. Na začiatku ma chytil námet príbehu. Mladé dievča, ktoré nikdy nepoznalo skutočný život, je hodené do reálneho sveta a musí sa vyrovnať s tým, že musí nechať matku tam, kde je. V podstate je veľa vecí, ktoré čitateľa na tomto príbehu upútajú. Je to niečo, čo by malo zaujať na prvý pohľad, avšak to by autorkin štýl písania nemohol byť taký kostrbatý a nudný.

Boli miesta, ktoré mi vyčarili úsmev na tvári, no bolo ich žalostne málo. Autorka sa snažila dej stupňovať, ale mne to prišlo, akoby ho nasilu naťahovala. Ak by bola kniha aspoň o sto strán kratšia, určite by sa mi páčila o čosi viac. Niektoré scény mi prišli navyše, akoby tam boli naschvál vložené, aby preklenuli to, čo bude nasledovať. Chýbali mi tam okamihy, ktoré by mi vzali dych a ja by som v duchu autorke tlieskala, že dokázala zvrátiť príbeh. Od začiatku som vedela, ako sa skončí a nič ma neprekvapilo. Bohužiaľ, som asi od knihy očakávala priveľa.

Pokračovanie článku »

Referendum je za nami. Čo ďalej?

10958754_598271330303574_1141316686_nVerte mi, že si uvedomujem absolútnu neoriginalitu názvu. Keďže téma je však veľmi aktuálna a podobným spôsobom sa pýtajú asi mnohí, nedalo mi nenapísať pár slov o tom, ako som posledné dni prežíval a aké vývody do budúcnosti z toho pre mňa vyplývajú.

Znie to úplne neuveriteľne, ale ja som sa nenechal uniesť a nenapísal som o blížiacom sa referende ani čiarku. Posledný článok, ktorý navyše len lízol danú tému, som napísal v septembri.

Proste sa všetko vo mne vzpieralo. Obzvlášť, keď som videl tú neuveriteľnú zmes článkov, názorov a analýz, pričom len istá časť bola k veci, prišlo mi to, ako keď si každý zoberie hlásnu trúbu a vykrikuje na všetky strany to svoje a nikto nikoho nepočúva.

No a vlastne už tesne pred referendom, oslovili nás redaktori Denníka N s ponukou na reportáž.

Súhlasil som veľmi rýchlo, zrejme z potreby urobiť NIEČO. Proste niečím prispieť a Danko sa po chvíli váhania pridal.

A urobili sme dobre. Ako každý taký krok, ktorý prichádza po relatívnej pasivite, vždy je to posun niekam. Nenadarmo sa hovorí, keď nevieš čo urobiť, urob čokoľvek! Len pasívne nestoj na jednom mieste. Keď to aj hneď bude hlúpe, či infantilné, vždy ťa to v konečnom dôsledku niekam postrčí. A keď to navyše v tomto prípade také rozhodne nebolo a určite to vnímam ako dobre využitú príležitosť, čo si viac možno želať.

Reportáž vyšla deň pred referendom. V ten deň som cestoval za svojou mamou. Na stanici sa mladí aliančníci činili a mňa hneď upútalo, s akým komentárom rozdávali svoje aliančné, rozumej agitačné letáčiky s odpoveďami 3x ÁNO. „Nech sa páči, referencie k referendu.“

Tak som si povedal, keď už dvadsaťročný mladý človek je vymasírovaný spôsobom, že aj klamstvo je v poriadku, len treba vyhrať, tak otázka znie, či to vôbec ešte má nejakú cenu sa o čokoľvek snažiť. Či už náhodou nie sme beznádejne na opačnom brehu bez možnosti návratu.

Pokračovanie článku »

Jessie Burtonová: Miniaturista

large-miniaturista

Škorec, myslí si, ak veríš, že kostol je pre teba bezpečnejšie miesto, potom mne neprislúcha vyslobodiť ťa.

Jessie Burtonová napísala pútavý debutový príbeh, ktorý nesie názov Miniaturista. Príbeh je zasadený do sedemnásteho storočia, čo mu tiež dodáva tú správnu atmosféru a napätie. Keď som si prečítala anotáciu, hneď som vedela, že to bude niečo jedinečné a nemýlila som sa. Autorka sa inšpirovala reálnou osobou, Petronellou Oorthmanovou, ktorá vlastní miniatúru svojho vlastného domu. Všetko ostatné je fikcia.

Nella je mladé, osemnásťročné dievča, ktoré sa vydalo za Johannesa Brandta. Odlúčená od svojej rodiny odchádza žiť do Amsterdamu. V dome ju privíta švagriná Marin, slúžka Cornelia a sluha Otto. Manžela stretáva až po niekoľkých dňoch a aj to stretnutie je iné, ako očakávala. Aby sa nenudila, keď bude Johannes na cestách, kúpi jej vitrínu a dá jej za úlohu naplniť ju podľa svojho uváženia. Nella najskôr nechápe, čo si s ňou má počať, ale keď jej do života vstúpi záhadná miniaturistka, začnú sa diať zvláštne veci.

Keď naozaj spoznáš človeka, Nella, keď vidíš pod najsladšie úsmevy a gestá, keď vidíš zúrivosť a úbohý strach, ktorý každý z nás zatajuje, potom odpustenie znamená všetko. My všetci ho zúfalo potrebujeme.

Príbeh vás vtiahne už od začiatku. Nevedela som sa od neho odtrhnúť. Autorka prepracovala každučký detail. Aj navonok nepodstatné veci vám neskôr dajú zmysel. Kniha je plná zvratov a neočakávaných udalostí, ktoré vám vyrazia dych. Niekedy som čumela ako teľa na nové vráta a čudovala sa, kam na to autorka chodí. Jej štýl je pútavý, plynulý, nenájdete v ňom hluché miesta, ktoré by vás nútili knihu odložiť. Príbeh som hltala a keď som sa začítala, mala som problém sa odtrhnúť. Miniaturista je naozaj zaujímavý príbeh, ktorý sa nepodobá na nič, čo som doposiaľ čítala.
Pokračovanie článku »

Toltécke meditácie na každý deň

Ak vás v detstve nezaočkovali žiadnym náboženstvom, ktoré hovorí rob toto a neopováž sa to robiť takto, môžete sa v dospelosti stratiť.
Do istého veku sa ešte spoliehate na múdre rady rodičov, či na tematické plány výchovno-vzdelávacích ustanovizní, no pri dospievaní ich nahradíte vlastnými pravidlami.
Až prvé facky od života vás naozaj donútia hľadať spôsob, ako si uľaviť. Výber je skutočne široký. Niektorí sa nájdu v Desatore, iní našetria na cestu do Mekky. Ďalší hľadajú návody v spisoch mŕtvych filozofov a zopár z nás sa radšej zverí do rúk chémie.
Mne sa celkom zapáčilo to, čo “vymysleli” starí Toltéci, žijúci pred tisícročím v dnešnej južnej časti Mexika, resp. strednej Ameriky. Nie je to žiadne oficiálne náboženstvo, skôr niekoľko múdrych myšlienok, ktoré by ste v nejakej podobe našli aj v iných filozofiách či psychológii.

Propagácia toltéckej filozofie je v súčasnosti spojená hlavne s Mexičanom Donom Miguelom Ruizom, ktorého filozofická príručka Štyri dohody (neskôr doplnená o Piatu dohodu) sa stala bestsellerom po celom svete. Ide o pravidlá, ktoré vedú k spokojnému a naplnenému životu, pričom nie je podmienkou, aby ste vzývali nejakého konkrétneho boha. Sú to tieto:

1. Nehreš slovom.

2. Neber si nič osobne.

3. Nevytváraj si žiadne domnienky.

4. Rob všetko tak, ako najlepšie dokážeš.

5. Buď skeptický, ale načúvaj.

Toltéci “očarili” aj Ruizovho syna Miguela, ktorý sa inšpirujúc otcom a starou matkou vybral vlastnou cestou a napísal dve knihy, ktoré vyšli aj u nás: Päť stupňov pripútanosti (Ikar 2013) a najnovšia tzv. meditačná príručka  Žiť s plným vedomím (Ikar 2015).
Ak ste ateisti ako ja, tak sa možno na výrazy “meditovať” a “modlitba” pozeráte s nevôľou. Ani štyri, resp. päť toltéckych pravidiel vám pravdepodobne nič nehovorí. Aj vtedy si však môžete knihu prečítať, pretože zrazu zistíte, že mnoho z toho poznáte zo svojho života a vlastne to aj robíte.
Pokračovanie článku »

Jojo Moyesová: Dievča, ktoré si tu zanechal

29DveDievca ktore si tu zanechal-prebal ženy, dva rozdielne svety, jeden obraz.

Od anglickej autorky Jojo Moyesovej som si už dávno chcela niečo prečítať, pretože na jej diela som počula len dobré veci. Tak som sa pustila do knihy Dievča, ktoré si tu zanechal. Už po prečítaní anotácie som vedela, že to bude zaujímavý príbeh a autorka ma nesklamala.

Rozpráva o osudoch dvoch žien, ktoré sa nikdy nestretli, ale aj napriek tomu majú toho veľa spoločného. Autorka knihu rozdelila na dve časti. V prvej sa zoznámime so Sophie Lefrévovou, Francúzkou, ktorá je nebojácna a pre svoju rodinu a blízkych by spravila čokoľvek. V čase, keď krajinu okupujú Nemci, sa so sestrou musia postarať o celú rodinu. Po manželovi jej zostal jediný obraz, ktorý namaľoval.

„Ach tie ženy…“ obrátil sa k nej. „Žiť sa s nimi nedá, ale nemožno ich ani zastreliť, čo poviete?“

V druhej časti sa stretávame s Liv, ktorá prišla o manžela a teraz bojuje s ťažkou životnou situáciou. Zostal jej po ňom iba dom, ktorý sám navrhol a postavil, a tiež obraz neznámeho dievčaťa. Keď si však príbuzní autora robia naň nárok, Liv zisťuje, že nie všetko v živote má takú cenu, ako sa jej navonok javilo.

Pokračovanie článku »

Referendum

Prezident Kiska dnes vyhlásil konanie referenda proti homosexuálom. Nedávno nám aj “nedoporučil”, ako máme na otázky odpovedať, ak chceme ísť v jeho filantropickomodernistickokonzervatívnych šľapajách, lebo on nie je Ičko a nejazdí Seatom, ale je z rodu anjelov, v dojemnej zhode s naším premierom, údajne z úplne iného politického koša.  Nuž každému nám dal Boh (bohovia, Allah, Budha, Višnu, Kršna, príroda) rozum a slobodnú vôľu a prezident a AZR možnosť sa vyjadriť.
Už teraz sa ľudia vyjadrujú, niektorí zúrivo za, iní zúrivo proti…tak idem s davom:
Pokračovanie článku »

←Staršie   
%d bloggers like this: