Harry Potter a nie veľmi vydarená divadelná hra

(Recenzia na knihu Harry Potter a Prekliate dieťa obsahujúcu scenár dvoch divadelných hier uvedených v londýnskom West Ende v júni 2016)

Spočiatku, keď som sa dopočula, že pokračovanie Harryho Pottera bude vo forme divadelnej hry, bola som sklamaná. Sklamaná z obmedzenia skvelého diela, ktoré bolo dovtedy známe tým, že prekonáva bariéry a dokáže sa dostať ku každému. Duchovná matka Harryho Pottera, J.K. Rowlingová, vysvetľovala, že pochopíme, prečo sa pokračovanie série obmedzilo na divadelné médium. A ja môžem po prečítaní scenára k dvom divadelným hrám povedať, že to nielen chápem, ale bola by som vďačná za oficiálne prehlásenie, že udalosti z Prekliateho dieťaťa sa nestanú súčasťou „kanónu“ potterovského vesmíru. Pretože to bolo absurdné a zlé.

Keď si dobre prelistujete tiráž knihy so scenármi dvoch divadelných hier (áno, do jednej to nedokázali spratať a hneď vysvetlím prečo), zistíte, že JKR napísala len námet ktorý rozvili Jack Throne a John Tiffany, podľa ktorého následne Jack Thorne napísal to, čo je obsahom knihy/scenárov. A rozhodnutie dovoliť inému autorovi hrať sa vo svojom piesočku je kameňom úrazu a dôvodom, prečo som po prvýkrát v živote sklamaná z knihy s menom JKR na titulke.

Prejdime k veci. Prekliate dieťa podľa môjho názoru nefunguje ani ako scenár očistený od divadelných efektov. Kým jedno činoherné dejstvo má obyčajne asi štyri či päť scén, tu sa strieda dvadsať scén na dejstvo (dve na každú z dvoch hier), čo znamená, že hra je postavená na drahých efektoch a trikoch, no na úkor zmysluplnejšieho a súvislejšieho deja a vývoja postáv. Dej skáče spredu dozadu a späť s miestami nezmyselnými návratmi do minulosti a v hrách sa objavujú postavy, ktoré žiadnym spôsobom dej neovplývajú ani neposúvajú, sú tam len pre nostalgickú hodnotu. Prezradím len toľko, že samotná premisa je ako zo zlej fanfiction – bude sa točiť okolo časovratov (time-turners), vďaka ktorým sa dej odohráva v minulosti, alternatívnych realitách, chvalabohu bez výrazného vplyvu na aktuálny svet Harryho Pottera. Myslím si, že je to krok vedľa, lebo sama Rowlingová spravila v piatej knihe rozhodnutie, že všetky časovraty boli definitívne zničené práve preto, aby sa nič podobné nemohlo stať. A celý dej by sa napriek tomu všetkému vošiel do jednej divadelnej hry o troch dejstvách, ak by bol scenár správne napísaný. Viac

Moj kultúrny rok 2015

Koniec jedného roka a začiatok druhého je vždy tak trochu o bilancovaní, v mojom prípade väčšinou toho, čo som nestihla, ktoré predsavzatia som nedotiahla do konca a ktoré veci by som mohla zlepšiť v roku nadchádzajúcom. A tu zrazu možnosť ohliadnuť sa za rokom 2015 z kultúrneho hľadiska: čo som videla, počula a zažila a čo vo mne zanechalo najlepší dojem. Samé pozitívne veci! Tak poďme na to.

Goodreads ma informuje, že som vlani prečítala asi sedemdesiat kníh. Máloktoré z nich však boli nové, vydané v tom roku. Odkedy som pred dva a pol rokmi objavila zoznam 1001 Books You Need To Read Before You Die, sústreďujem sa na knihy z tohto zoznamu a vypĺňam obrovské medzery v zozname načítaných klasík. Vlani ma z tohto zoznamu najviac ovplyvnili a doslova prinútili cítiť knihy Svet podľa Garpa od Johna Irvinga a Ako zabiť vtáčika od Harper Leeovej. Z noviniek tohto roku by som vypichla toľko očakávané Numero Zero od Umberta Eca, ktoré však moje očakávania vyplnilo len z polovice, na rozdiel od jeho iných geniálnych diel sa mi táto kniha zdala byť predčasne ukončená a akosi odfláknutá. Témy bludov a špekulácií, nesúce sa celou Ecovou tvorbou sú tam, podobne ako občasné inteligentné a vtipné špekulovanie, ale táto kniha je pre mňa definíciou anglického slovného spojenia half-assed. Naopak, veľmi sa mi páčila kniha Chucka Palahniuka Tvoje krásne ja. Kritici a verní fanúšikovia autora ju síce rozniesli v zuboch, ale ja ako osoba, ktorá si v puberte prešla mnohými dielami anglickej chick-lit, pozor nepliesť si s červenou knižnicou, som dokázala oceniť sparodovanie všetkých možných klišé. Nechcem vedieť, cez aké príšerné knihy sa musel Palahniuk brodiť pri výskume k tejto knihe. Nesklamala ma ani moja obľúbená J.K. Rownlingová, ktorá pod pseydonymom Robert Galbraith vydala už tretie pokračovanie detektívnych románov s vojnovým veteránom a súkromným detektívom Cormoranom Strikeom – The Career of Evil (v slovenskom preklade V službách zla). Malá súkromná radosť: moja ruština sa dostala na úroveň, kedy som dokázala oceniť nádhernú melodiku Puškinovho Eugena Onegina. Záväzok na rok 2016: prečítať viac kníh v ruskom origináli. Viac

Nie hviezdy sú na vine…

green-hviezdyRaz za čas, keď sa vo svete populárnej literatúry a literatúry pre deti a mládež vyskytne nejaký fenomén, niečo, o čom každý hovorí a je z toho nadšený, rozhodnem sa prečítať si to. Doposiaľ z toho nič dobré nevzišlo a stretla som sa s knižkami, ktoré mi potom ešte dobrých pár mesiacov po ich dočítaní dvíhali tlak. Potom bolo zopár takých, ktoré som nemohla považovať za zlé, len ma buď nechytili za srdce, alebo to jednoducho nebola moja šálka kávy. Teraz pridávam novú kategóriu a to univerzálny doják, ktorý zo mňa síce nedostal ani slzu, ale považujem ho za kvalitné a inteligentné čítanie.

Je to naozaj smiešne, ale Na vine sú hviezdy (v anglickom origináli The Fault In Our Stars) od spisovateľa, blogera a vlogera Johna Greena som si vybrala preto, lebo každý, kto ju prečítal, sa zaprisahával, aká je to dojímavá knižka. Mnohé recenzie vám budú odporúčať nákup papierových vreckoviek ako nevyhnutného príslušenstva ku knihe. Nuž, nie je to také horúce. Ak si myslíte, že som cynik, mýlite sa, plač z katarzie je jednou z mojich obľúbených voľnočasových aktivít a môj manžel si už zvykol, že z divadla odchádzam pravidelne usmoklená. Ako povedala moja kamarátka, ja som ten typ človeka, ktorého rozplače aj pohľad na peknú rodinku na zelenej lúke pod modrou oblohou v reklame na jogurt. Prečo ma teda tento celosvetovo uznávaný doják o dvoch mladých ľuďoch trpiacich rakovinou nechal chladnou?
Viac

Adriana Macháčová & Róbert Dyda: Šokujúca aféra

afera-smKnihu Šokujúca aféra od autorskej úderky Adriana Macháčová a Róbert Dyda som prečítala takmer tesne po tom, ako vyšla. Hneď na úvod upozorním, s mužskou časťou autorskej dvojice sa osobne poznám a siahla som po nej práve z tohto dôvodu.

Dej sa motá okolo pokrútených vzťahov nevernej Adely, jej spočiatku zhovievavého manžela Michala a mladého milenca Alexa, Alexovej dobrej kamarátky Bianky a obrovskej spleti ich vzájomných vzťahov a interakcií. Do tejto zmesi sa neskôr pridá ešte nešťastná kuchárka Dana, ktorá je ochotná spraviť všetko pre to, aby z jej dcéry nebola taká ohyzda. Hlavný chod väčších či menších osobných tragédií Bratislavčanov z rôznych spoločenských vrstiev je prestretý.

Napriek tomu, že Šokujúca aféra nie je zo žánru, po ktorom bežne siaham, veľmi rýchlo som sa do nej začítala a získala si ma. Uškrnula som sa nad popisom Adely a po pár strán som v duchu skonštatovala, že je skvelým odkazom na postavy typu Anna Karenina, Madame Bovaryová – dajte žene veľa peňazí a veľa voľného času a máte zaručené, že sa začne kurviť. Celkovo som veľmi schvaľovala, že v tejto knihe je hrdinka skôr antihrdinkou a jej správanie sa nesnažia autori žiadnym spôsobom ospravedlniť, ako by to spravili mnohé ženské romány. Jednoducho žena je vždy tá utrápená, utláčaná a v srdci dobré stvorenie a ak je mrcha, je za tým vážny dôvod, ktorý pramení v jej minulosti. Zatiaľ čo pri takejto postave by som asi mala po chvíľke potrebu hádzať knihu o stenu, nielen pri Adele, aj aj pri zvyšku osadenstva knihy sa mi na tári uvelebil zlovestný úškľabok. V Šokujúcej afére totiž nenájdete jednu jedinú vyslovene dobrú postavu. Nech sú už ich motívy akékoľvek, vždy sa pohybujú v škále šedej, než niekde na okraji bielej či čiernej. Autori si tiež zvolili zaujímavý spôsob charakterizácie postáv, ktorý vyplýva skôr z deja, ich činov a pohnútok, než zo zdĺhavých opisov, čo zaručuje plynulosť a „čítavosť“ textu. Po dlhej dobe som populárnej knihe nemusela vyčítať, že jej postavy sú ploché. Aleluja!
Viac

Aká je detektívka od Jo Rowlingovej?

gbÚprimne, mala som dilemu, či vyzradiť, že detektívka Cuckoo’s Calling od britského spisovateľa Roberta Galbraitha s pozadím v armáde je napísaná pod pseudonymom. Totiž, ako sa nedávno ukázalo, autorkou tejto, dovtedy neznámej, detektívky je „tá“ Joanne K. Rowlingová, čo napísala Harryho Pottera. Sama som sa však o knižke dozvedela práve vďaka článku, v ktorom bol jej pseudonym prezradený a kúpila som si ju na základe toho. Viem ako Jo píše a som šla po kvalite. A bola som veľmi spokojná.

V prvom rade sa priznám, som veľkým fanúšikom klasického detektívneho príbehu. Naháňačky, drogy, zbrane a únosy ma príliš nechytajú, z vraždy ma vždy zaujímajú najviac pohnútky a modus operandi. A napriek tomu, že som právnik, súdne a právne naťahovačky ma v detektívkach nezaujímajú. Práve z tohto dôvodu najčítanejšie americké detektívne romány (Connely, McBain) obchádzam, s výnimkou Raymonda Chandlera. Zato v mojej premilenej Británii sa vždy nájde šikovná spisovateľka detektívok, ktorá nadviazala na tradičný prístup Sira Arthura Conana Doyla k detektívnemu románu a prostredníctvom svojich excentrických hlavných hrdinov prinúti čitateľa trochu porozmýšľať. Okrem Agathy Christie mám rada Dorothy Sayersovú, Ellis Petersovú, či P. D. Jamesovú. A po prečítaní tejto knihy dúfam, že Jo Rowlingová plánuje vo svojej detektívnej sérii pokračovať, pretože sa číta fantasticky.

Viac