Nepriateľky (slovenských) matiek s kočíkmi

Averziu voči nim získal môj muž už dávnejšie. Ach jaj, osamelo žijúca žena – šťuchol do mňa párkrát pri pokladnici v obchode. Ako to vieš – spýtala som sa ho a premýšľala, či ho mám pokarhať za jeho odpornosť. Pozri sa na jej nákup – balenie šiestich vajec, dva pomaranče, bio cestoviny. Keby mala rodinu, tak takto nenakupuje. Aha. My by sme si ich ani tak nevšímali, keby sme nezistili, že dotyčné dámy sa tvárili pravidelne veľmi povýšenecky, samoľúbo, a keď začuli našu cudziu reč arogantnosť a nenávisť sa v ich tvári vybičovala na maximum. Párkrát som na takéto dámy narazila na mojom pracovisku (samozrejme bez nákupu). Tiež sa tvárili maximálne dôležito a ani omylom im nenapadlo mi odzdraviť, prešli okolo mňa ako okolo vzduchu a keby sa dalo, tak ma aj zašľapnú. A ako som si párkrát vypočula od iných kolegov – tú ani nezdravím, v živote neodzdravila. Och, tak nie som jediná, ktorá je tu vzduch. Každopádne, doma sme si vytvorili pojem osamelo žijúca arogantná Nemka.
Viac

Kočíkovanie v Mníchove pri Olympia-Einkaufszentrum

„A bola si už aj sama na prechádzke?“ Túto otázku mi položila svokra v marci, keď mala naša slečna dva mesiace. Viete, ako je to so svokrami, každá nevesta si myslí, že svokra je zákonitý nepriateľ a vedome či nevedome dáva najavo, že jej syn si aj lepšie mohol nájsť. Ona si akože myslí, že som taká neschopná, že sa neviem sama prechádzať s kočíkom? Pre vašu informovanosť, ulice som mala lepšie zmapované ako on už dávno predtým, ako som začala kočíkovať. „Samozrejme, takmer stále,“ odpovedala som. „A nebojíš sa?“ – „A čoho?“ Odpoveď neprichádzala. „Akože utečencov?“ spýtala som sa po chvíli, pretože to jediné, mi napadlo. „Áno.“ – „Ja som tu nikdy nikoho nestretla. Viem, kde sú ubytovaní, je to ďalej… bez problémov som tadiaľ párkrát šla. Sú za plotom…“

Ženám na materskej plynú dni takmer identicky. Sú v stálom kolobehu plienok, kŕmenia, hrania sa a prechádzania sa… ja som teda do toho písala články. Z rutiny nás vytrhávalo cvičenie s fyzioterapeutmi, ale o tom nabudúce… Vždy som uvažovala, ako nám dieťa zmení život. Zvykli sme výletovať, nič také, že pod stanom dva dni, bez tečúcej vody, ale ani nič také, že sedím celý deň na hlavnom námestí pri káve a ťaží sa mi zájsť do susednej uličky, taký zlatý stred. Vďaka facebooku viem, že exkolegyňa bola s trojročným synom na Pohode, tak to by som nedala… ale poznám mamičky s mantrami – Ako tam ja pôjdem s dieťaťom? To sa nedá! Chceli sme ísť na letnú dovolenku k moru a tu pre istotu úradovala moja mama – To naozaj chcete ísť na dovolenku? S polročným dieťaťom? – Poznám ľudí, čo tak boli, aj s mladším bäbátkami. Otec: Mama hovorila, že chcete ísť na dovolenku. To naozaj? Tuším trikrát sa tá scénka odohrala. Áno, naozaj. Šli sme, len na týžden do Chorvátska. Lebo v Taliansku nám po minulé roky pohodu kazili predavači, ktorých odtieň pokožky je o dosť tmavší od mojej a ktorých nemožno nazvať inak ako otravní. Každých päť minút pri vás niekto stál a núkal vám hodinky, korálky či tašky…hoci samozrejme je mi ich aj ľúto. A vo Francúzsku sme už boli a nevyzerá to tam najbezpečnejšie… a 14. júla v noci sme v hotelovej izbe so zmiešanými pocitami sledovali promenádu v Nice. Pred dvoma rokmi sme tam boli, veľmi sa nám páčilo… Viac

Ako Nemci a Angličania odhŕňajú sneh

V Nemecku odhrabávajú sneh. V Nemecku až príliš oduševnene odhrabávajú sneh. Na začiatok malá odbočka od materskej témy. V Nemecku má každý bytovka svojho domovníka, ktorý je okrem iných vecí zodpovedný za odhrabávanie snehu a všetci domovníci to robia náramne poctivo. Znamená to, že ak v noci trochu nasneží, buďte si istí, že o piatej ráno sa z činžiakov vyhrnú všetci domovníci a pustia sa do čistenia chodníkov. Nepomáhajú im pritom len lopaty, vyzbrojení sú malými zhŕňačmi, ktoré hučia a svietia. A keďže v Nemecku sneh v zime cestárov na rozdiel od Slovenska nezaskočí, k malým zhŕňačom sa pridajú aj veľké zhŕňače z komunálnych služieb. Takže ak náhodou nesledujete počasie a neviete, že v noci snežilo, o piatej ráno sa to zaručene dozviete z hluku pod oknami. Teda, ak máte smolu, že máte ľahký spánok ako ja a bývate na prvom poschodí, spálňové okno nad vchodovými dverami.

Naša slečna sa narodila do najusneženejšieho a najzimšieho týždňa v Mníchove a…o pol piatej sme ukončili kŕmenie, dcéruška spokojne zaspala, ja som sa uložila na spánok s tým, že o dve-tri hodiny zasa vstanem, aby sme nakŕmili, prebalili… a tušíte, čo sa stalo… spím pár minút a… odhŕňanie snehu pod oknom, hluk pod oknom, ešteže máme vonkajšie žalúzie a nevidím tie červené majáky zo zhŕňačov… Ja ich zabijem, zabijem… ja chcem spať! Nespala som, hodinu som to počúvala, spala možno pár minút a potom sa zobudila slečna… Ja milujem túto nemeckú pripravenosť a precíznosť, jednoducho milujem…

Viac

Šesťtýždňové peklo

Užívaj si, kým sa to dá, lebo potom… Tak toto som počúvala posledné týždne svojho tehotenstva (asi rovnako ako otázku, či budem rodiť na Slovensku alebo v Nemecku). Áno, viem, potom to nastane, len som stále nevedela, ako si mám posledné týždne tehotenstva užívať. Moje tehotenstvo bolo totálne bezproblémové, ešte pár dní pred pôrodom som zúrivo vysávala, šnúrky na topánkach som si dokázala zaviazať aj v deň pôrodu, atď, atď… takže som si užívala tie posledné dni, pretože potom…

Prišlo potom, jeden exkolega (samozrejme zaslúžilý otec) to charakterizoval takto: prvých šesť týždňov je peklo, potom je to ešte rok nafigu a od troch rokov je to brnkačka. (Pre istotu ma zaujímalo, aká je charakteristika obdobia od jedného do troch rokov dieťaťa– vraj dieťa je malý trotl, na ktorého stále treba dávať pozor, veľa sa smeje, je už parťák a je to taký oddaný psík). Šesťtýždňové peklo máme úspešné za sebou. Šesťtýždňové peklo pozostávalo z kŕmenia, prebalovania a spania. Svoje tehotenstvo a materstvo z času na čas rozoberám s jednou študentkou medicíny (asi najsamlepšou, aká kedy študovala  🙂 ), a z jej múdrych rád do života ma najviac zaujala táto: Dieťa si do ôsmich mesiacov svojho života myslí, že ono a matka sú tá istá osoba. Pre istotu som si to dala zopakovať, či som tomu dobre porozumela. Áno, porozumela som tomu dobre. Akože na toto ako došli? – Vraj, vedci mávajú čudné výskumy… Uhm… môj muž usúdil, že ten výskum možno pozostával z odpočúvania matiek, ktoré sa vyjadrujú v prvej osobe množného čísla. Vykakali sme sa, napapali sme sa, atď… Študentka medicíny hovorí, že to malo trochu vedeckejší podtón. Takže moje dieťa jedlo, bolo prebalované a spalo… a ja som teda jedla, tiež som chodila na toaletu a (ne)spala som… prvé dva týždne boli šialené, potom som si už našla nejaký systém, ale aj tak to nie je oných sladkých osem hodín neprerušovaného spánku. (Pri písaní týchto riadkov naša malá princezná pri mne spokojne odfukuje. Mala by som spať tiež a nie ťukať do klávesnice…)

Počas šesťtýždňového pekla sme sa s manželom intenzívne venovali byrokracii. Vyplniť šialené množstvo formulárov, aby som dostala materskú – v nemčine múdro nazvané Elterngeld (čiže rodičovské peniaze, sú v tom dvaja, nielen matka) a detské prídavky (Kindergeld). Počas vypĺňania formulárov si pán David Cameron presadil, že v EÚ sa cudzincom nebudú vyplácať prídavky v plnej miere, ale len vo výške prídavkov z krajiny, z ktorej papa pochádza (lebo väčšinou ide o cezpoľného otecka). Teda ak dieťa nie je práve v danej krajine, ale za tým poľom. Netýka sa nás to, ako by si niekto zasa mohol myslieť, pretože v slovenských médiách sa ihneď objavili články s titulkom, že Nemci nebudú dávať cudzincom rodinné prídavky a už som čakala, ako mi niekto bude zdesene posielať odkazy na dané články. Ale možno aj motyka vystrelí, spomenula som si na jedného Čecha, ktorý sa na internete podelil so svojím príbehom. Úrad mu detské prídavky najprv zamietol. Dôvod? Čečensko – čiže krajina, z ktorej pochádzate – nie je členom Európskej únie.
Viac

Ako bolo v pôrodnici

Nemohla by som žiť v takej asociálnej spoločnosti – vyjadrila sa jedna moja kamarátka, keď som jej opisovala život v Nemecku. Nepoznám susedov, ani ich nestretávam na schodisku, najtypickejším Nemcom (či domácnosťou) je osamelo žijúci človek, ktorý nemá záujem to zmeniť. V práci som mala pár kolegov – vcelku schopne vyzerajúci chlapi, štyridsiatnici, žijúci single, ktorí na debatu o ženení zareagujú, že navariť si vedia aj sami. Nemci sa jednoducho nepária, nezakladajú si rodiny, nekamarátia sa, každý si žije sám pre seba. Moja „spolubývajúca“ Jana v pôrodnici bola výnimka, pravdepodobne to bol najobľúbenejší človek v Mníchove. Za tri dni som mala tú česť spoznať asi dvadsať jej kamarátok, prípadne ich manželov a deti.

Návštevy si na našej izbe podávali kľučky, prichádzali s množstvom darčekov, ktoré nebolo kam ukladať, v druhý večer bolo v izbe sedem ľudí – päť dospelých a dve deti. Nič príjemné, keď sa učíte kojiť alebo sa ubolená v nočnej košeli snažíte cez tých ľudí predrať na toaletu. Liezlo mi to na nervy a zvažovala som, či jej mám niečo povedať alebo sa ísť na ňu sťažovať. Neurobila som ani jedno ani druhé, asi som zbabelá, pripúšťala som možnosť, že by ma len vysmiali, že som chudera, ktorú okrem vlastného muža nepríde nikto iný pozrieť. Aj tak si nemyslím, že je ok, že ich tak veľa prichádzalo. Ako sa spýtal aj moj muž – prišiel aj niekto starší, jej rodičia napríklad? Nie, len kamarátky.

Prichádzali kamarátky a tie reči – nuž napíšem to takto – pochybujem, že niektorá z nich prednášala na univerzite alebo bola jej absolventkou. Jedna prišla s dievčatkom Kyrou a niekoľkomesačným chlapčekom. Kyra svojej mame oznamuje, že chce ísť na toaletu originálnym spôsobom – stiahne si nohavice a čaká. Inak, Kyra má už 3,5 roka a pozná pár slov. Na druhý deň prišla iná kamarátka a veselo s mojou spolubývajúcou Kyru poohovárali. V jej veku by už teda mohla hovoriť. Uškŕňala som sa a už som sa nič zaujímavé nedozvedela. Okrem toho ma fascinovalo množstvo šišiek (poprinášali kamarátky – boli fašiangy), ktoré Jana „spráskala“ a zapíjala ich sladkými malinovkami. Feniklový čaj nebol nič pre ňu, takže rady, čo má nastavajúca matka jesť a piť tu šli úplne bokom. A aj tak mala materského mlieka na rozdávanie.

Viac

Tehotenské multi-kulti

Spoznávanie iných národností a kultúr ma baví a vždy som rada, keď narazím na cudzinca. Keď sa aj nič nedozviem o ich živote, ako to bolo v prípade mojej iránskej babice, uspokojím sa aj s pozorovaním a premýšľaním. Prečo prišli do Nemecka, aký život žijú, kde pracujú a podobne… Počas môjho tehotenstva som mala možnosť pozorovať a dumať viackrát. U gynekológa som trikrát narazila na čínsky párik, ktorý ma „fascinoval“. Párik preto, pretože mladá dáma bola tehotná a otecko, na rozdiel od nemeckých oteckov nerobil sprievodcu, ale predovšetkým tlmočníka. Keď som Číňanov stretla v čakárni prvýkrát, pomyslela som si, že sú zamestnaní v niektorej z telekomunikačných spoločností, ktoré v našej štvrti dominujú. Zakrátko som sa sama vyviedla z omylu. Nastavajúca mamička nehovorila nemecky ani anglicky a otecko sa ako-tak dohovoril anglicky, a preto bol odsúdený so svojou ženou na pravidelné gynekologické kontroly. Na základe ich úbohých jazykových znalostí som ich z telekomunikácii prezamestnala do čínskeho bistra, mamičku na pozíciu umývačky riadu. (Aby bolo jasné, nikomu sa nevysmievam, ja som tiež v Londýne umývala riady, aj preto, že som nevedela jazyk.)

O mesiac som ich stretla opäť, Číňanka podstúpila dobrovoľné vyšetrenie na konci prvého trimestra, za ktoré sa platí. Sestrička na recepcii sa snažila čínskemu oteckovi vysvetliť, že vyšetrenie je spoplatené, teraz neplatia, ale domov im príde šek z laboratória. Najprv hovorila plynule, Číňan len – ehm-ehm…, druhé vysvetlenie už spomalila na tretíkrát to už vyzeralo takto: You pay, but not now. Ok? You will receive invoice to your address (pozrela na ich adresu na nejakom papieri a ďobala do adresy), your addresss, …strasse… from laboratory and you will pay it. Ok? Ok? You will pay it, but not now. Ok? Číňan opäť ehm-ehm. Obdivovala som trpezlivosť zdravotnej sestry a chcela jej povedať, aby sa na nich vykašľala, keď im príde domov šek, azda pochopia, že to majú zaplatiť. Alebo sa obáva, že nazúrení nabehnú a budú tými troma anglickými slovami žiadať vysvetlenie??? Asi to pochopili a zaplatili, mamičku som totiž stretla o pár mesiacov. Narazila som na ňu pri vstupe do kliniky a hneď som sa začudovala, že je sama, kde je tlmočník, zlepšila už svoje jazykové schopnosti? Viac

Cica-mica z Iránu

V Nemecku sa frčí na hebamme, v preklade pôrodná asistentka, babica… Čo znamená frčí? Znamená to, že určité záležitosti odsunie gynekológ na pôrodné asistentky. Sú to záležitosti počas tehotenstva, pôrodu, ale aj popôrodná starostlivosť. Hebamme je možno dôležitejšia ako lekár. Na začiatku tehotenstva sa ku mne opäť sporadicky dostali informácie, že si musím nájsť vlastnú hebamme. Musím, hneď, lebo inak bude zle-nedobre. Zasa som povrchne pogooglila a zistila som, že je to naozaj nutné a o hebamme je bitka. Treba ich desiatky obvolávať, prosíkať sa, vraj vám každá povie, že je totálne vybookovaná a oznámi vám, že o jej služby treba žiadať o rok dopredu. Nevadí, že tehotenstvo trvá len deväť mesiacov. Treba sa s ňou dohovoriť rok dopredu!!! No jednoducho katastrofické scenáre. Takže som hneď na začiatku tehotenstva položila sestričke u gynekológa otázku, ako je to s hebamme. – My tu jednu máme, chodí sem v utorky, keď chcete, najbližší termín vám dáme v utorok a môžete sa zoznámiť. Fajn, takto presne si to predstavujem. A tak som sa zoznámila s Parisou. (Tipujem, že sa jej meno skloňuje, nominatív je Parisa.)

Už na prvý pohľad je zrejmé, že Parisa má exotický pôvod, takže po niekoľkých minútach som jej otázku o pôvode položila a dozvedela som, sa že je z Iránu. Pochválila som sa, že som zo Slovenska a čudujsasvete, Parisa zareagovala, že bola v Bratislave a posťažovala sa, že v meste neboli žiadne informačné tabule v angličtine. Parisu som si hneď „zamilovala“, nie pre tie tabule, ale že tušila o Bratislave (Nemci netušia o Bratislave). Viac