Browsing Category : Bio

Napíšem ti


Našla si ma v nedávny večer. Malá chvíľa, ktorá si pýtala iba prázdnu náruč, pýtala si pozornosť; to malé dieťa, ktoré zo mňa nevyrástlo. Na hodinách takmer pol desiatej, vo mne čas na seba. Skrátka, po vyučovaní som ešte ostala. Ešte som sa potrebovala zastaviť; tu, v celkom prázdnej miestnosti s tichými kútmi, ostať tu s prázdnou hlavou, bez slova,…

Read More »

Ešte chvíľu


Ešte chvíľu si dovolím len tak ležať. Deň, dva či tri. Noc, dve či tri. Chvíle či týždne, moje tiché roky, ako dlho bude treba. Miešať sa v posteli s niekoľkými mojimi ja a s nespočetným množstvom myšlienok v jednej hlave. Minule mi napadlo, že táto na krku možno nie je moja, že mi ju v spánku musel ktosi vymeniť.…

Read More »

O nejednom ráne, o jednom dievčatku


Až krátko pred siedmou som na začiatku ďalšieho dňa zladila svoje duševné súradnice, ktoré mi hlásili: Večer si si ľahla do postele a triasla si sa od únavy. Bola si unavená až tak, že si nebola schopná priznať si ani to. Bola si schopná zaspať, aspoň toto si váž. Bola si schopná na chvíľu nebyť. Je to možné. Je to…

Read More »

Ďalší, rovnakí, iní


Veľa pošty si ma nachádza v posledných dňoch zimy a tie dni sú dlhé, sú dlhšie než na jedno rozpovedanie sa. Začali sa už neviem ktorým ránom (malo celkom iné, minuloročné meno) a skončia niekedy s prvým tušením jari. Veľa dní, veľa pošty a veľa správ v nej. Veľa riadkov, a pritom tak málo skutočných slov, málo živých slov je…

Read More »

Strach a iné (krásne) veci v nás


V divadle ma počas prestávky prepadol dočasný strach, čosi stiesnené v mojom už aj tak plytkom dychu, úplne malý strach z vnímania ľudí okolo, ktorí tam možno iba tak obyčajne stáli. Lenže v tej úzk(ostn)ej chvíli som tam videla ľudí, (áno, take čosi mi napadá z ničoho nič), z ktorých každý jeden si iba myslí, že sa pozná. Toto poznanie…

Read More »

Dokola, ale dopredu


Ale áno, priznávam, niekedy si ešte pomyslím, že depresia je iba časová slučka, v ktorej som sa zabudla pred pár rokmi. Visím na ktoromsi jej širokom okraji, nebojím sa pádu (žiadny nehrozí, ak nechcem), nebojím sa zostať (nepohnúť sa z miesta neznamená nepohnúť rozumom), nebojím sa, že by mi jedného dňa začala byť priúzka, fádna, nebezpečná. Nebojím sa, lebo to…

Read More »

Už len málo o zime


Táto zima, tá je v poriadku, biela jej pristane, dopísala som nedávno do mailu tesne pred odoslaním. Zima je (ne)verná nevesta, uteká a vracia sa, aby sme pred oltárom nového roka neostali tak ľudsky sami – lebo nie všetci sme na to pripravení. Ale učíme sa. A kým sa učím byť (aj) sama, nemať prehnané očakávania a prijímať bolesť, moje…

Read More »

O náhodách, ktoré nikdy nie sú


Žijeme pravdivo. To je tak, že sa bojíme ešte stále nedoručených krátkych správ, nezodpovedaných telefonátov, neskorých príchodov očakávaných blízkych a skorých príchodov nečakných ponúk, ale najmä – žijeme pravdivo tak, že o tom hovoríme. Pravdivo vstávame s obavami o všetko, čo život píše kostrbato a pod linajkou, vstávame bez očakávania toho, čo si zaslúžime, a to práve preto, aby to…

Read More »

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť