Browsing Category : Nedeľná chviľka poézie

V tanci stačí gesto, aby pochopila žena, že točiť sa má. Tak aj na pocity niekedy postačí ti ikona. Ako unavený spisovateľ dívaš sa na námestie, ešte nedoznel tvoj ortieľ, už zvieraš dlane v päste. Prejedáš sa, človek, lebo blíži sa ti doba spotreby? Rýchlo píšeš dodatky do zmluvy, čo privedie ťa do záhuby?

Jedni nechápu, druhí už aj odpustili. Tretí klaňajú sa čiernym obrazovkám. Ticho prišlo k obratu. Ako za vojny tak i teraz, za pochodu, surovo, a bez návodu, učíme sa ovládať facebook, e-maily.

Sedel na lavičke a sypal im šťastie Pár zrniek istoty, že predbehnú hlad Včerajšok, ten je už dávno pasé prežijú s tým, kto ich má rád Vtáci vzlietajú, cítia, čo príde s krídlami život neklesá Hodiny, dni a celé týždne krížia ich kŕdle nebesá (Tak ako my, hľadajú nádej) Ich spev sa rozlieha do všetkých strán o šťastí, o diaľkách,…

zostala tu medzera tak akurát na nedotknutie sa a v nej vzduch ktorého nadýchnutie ťa už len zadusí

Na mušincoch egejských ostrovov zaskáč si škôlku o rozum v čižme Itálie. V hlave mi bľabotali verše stratených tragédií, oddymených slov, červíkov vypasených z metafor, sušených krokodílov prepchaných grafomanmi. Predieranie sa po schodisku z tmy do obrovského amfiteátra s tonami praskajúcich črepov, na črepoch ruky hodovníkov so stratenými čašami a inde hlavy a inde beztelí milenci spojení odzadu a večne mladé plné prsia bez starnúceho balastu. Namiesto hľadiska pád…

Keď začínam kresliť mŕtve vtáky ozubené margaréty a čierne maky viem že je najvyšší čas zabehnúť do najbližšieho hypermarketu a od prvého bezdomovca si kúpiť NotaBene prehnane zaokrúhlené

Môcť byť neperfektný, nedôležitý, nie v centre. Aké krásne je byť obyčajným. Netúžiť po potlesku, netúžiť po pozornosti, nepoznať slávu. Svoj deň začínať neprogramovo a skončiť bez frustrácie. Ráno nakŕmiť kanárika a počúvať ako spieva. Byť nevidený, odchádzať bez povšimnutia, bez potreby náhrady, bez zanechávania stôp.

Obraz ma namaľoval Báseň ma napísala Chlieb ma vyjedol Voda ma vypila Ale ublížila som si sama

Prebúdzam sa ráno cestou k bráne V schránke hľadám noviny a list O svete si čítam cestou z vane O tebe nie – Asi nechceš prísť Dopoludnia čakám celkom márne Schválne čakám či mi zavoláš Márne dúfam cestou do lekárne Smutný ako knieža Nikolaj Obed strávim doma – rátam vlaky Keď nie týmto – možno ďalším snáď Možno preto že som práve taký…

Spomienky na Paríž len prstom na mape Raňajky v tráve len v mojej hlave Žila som s Picassom na mysli a vo sne Umenie milovať kruto neúprosne