o pokore

Neviem kedy to bolo prvý krát. Možno vtedy, keď babka Kadnárka zomierala v nemocnici. Bola som s otcom. Na návšteve. Doktor povedal, že sa asi nedožije rána. Mala som vtedy asi 10 rokov, nerozumela som, čo to znamená, ale biely plášť a otcov výraz, keď prehĺtal slzy ma nejak nútili plakať. Keď sme s tatinom prišli domov, len sa na seba s mamou pozreli a pokrútili hlavou. Hrala vtedy Tublatanka, Mama, dodnes keď tú pesničku počujem idú mi slzy, ako Pavlovov reflex.

Ten pocit sa znásobil na babkinom pohrebe, prvý a posledný krát som videla svojho otca plakať. Strašne sme sa nudili aj so sestrami. Ako decká, dokonca sme si robili srandu, ja už ani neviem z čoho. Striedavo sme sa rehotali ako tri kravy a do toho potom plakali. Potom som počula otca zavzlykať a bolo vymaľované. Nevedela som sa vžiť do jeho kože, aké to je stratiť aj druhého rodiča, ja som mala oboch.

Tých pokorných momentov bolo viac.. Poznáte nie… Keď si človek uvedomí že nie je nesmrteľný, a že nie všetko vie ovplyvniť. A že niekedy, napriek totálnej snahe sa život uberá úplne iným smerom, ako si to predstavujeme. Domi vraví, že všetko je pre niečo a verí na osud, ja moc nie. Vraví, že každý človek v našom živote je tam pre niečo. Aj keď je to zlá skúsenosť. Niečo na tom bude. Šak ale mladšie sestry, poznáte to, čo tie vedia 😀 (srandujem).
Dobre, k veci.

Krstnej diagnostikovali rakovinu, ten background opisovať nebudem. Chodievam s ňou na chemoterapie. Doktor je vraj odborník, ľudský prístup nemá. Sestričky vyhukujú mená paientov na chodbe jak kofy na trhu. Stara pani si šla pre kanilu, smrteľne chorá stará žena o paličke, sestrička jej vraví, že svižne, lebo nemám na vás celý deň. Viem, že toho majú veľa, ale toto čo robia nemá nič spoločné s nejakou spolupatričnosťou k pacientom. Tí ľudia nedodržiavajú elementárnu slušnosť. Je*núť dvere pred nosom, a to doslova, pacientovi, čo stojí ledva na nohách, je šupa. Ja chápem, že musia mať odstup, ale toto nie je odstup, toto je drzosť.

Ja som temperamentná veľmi a aj vulgárna, miestami. K tej pokore. Keby som nebola v takom prostredí, tak mi odletí dekel.Keby sme toho lekára nepotrebovali, tak mu minimálne poviem. Niečo. Napríklad, že keď končím o tretej poobede a mám čakáreň plnú ľudí, ktorých čaká ešte 5 hodinová procedúra, tak o druhej sa na obed nechodí.Argument, že aj lekár je len človek neobstojí – ak si len človek, tak sa nesprávaj ako pán boh.  Mama sa ma zakaždým spýta, či si neviem otvoriť ústa. No neviem. V takom prostredí človek drží hubu a krok. A chce čo najskôr vypadnúť. Chemoterapia trvá 4-5 hodín. Tie čakačky okolo tiež tak. Pacienti sa tešia kedy sa dostanú na radu, lebo vedia, že už len pár hodín. Pacienti si medzi sebou vymieňajú skúsenosti, nemajú odvahu sa na niečo doktora spýtať. Ja som tam len ako doprovod. Držím hubu a pozerám. Na nič iné nemám. Ani odvahu ani energiu. Pozerám na ľudí, už sa poznáme od augusta. Niektorí tam už nechodia. Chcem veriť tomu, že preto, lebo sa im podarilo nad tou pliagou vyhrať.

Naposledy som prišla domov o pol noci. Ešte som bola krstnú odviezť, asi dve hoďky v aute. Dala som pohár vína a v tichom byte mi začali ísť slzy. Nie kvôli chorobe, verím, že to bude dobré. Z bezmocnosti. Že človek je len číslo alebo nejaký spis. A zo surovosti personálu na Klenovej. Práve tam, kde by človek čakal ľudí, nie stroje. A uvedomenie si, že to nezmením. Toto je pokora.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť