Kult mŕtvych a s tým spojené pochovávanie sa objavuje už v dobe kamennej. Starostlivosť o zosnulých úzko súvisela s vierou v posmrtný život. V histórii ľudstva sa objavilo mnoho spôsobov pochovávania, no v Európe pod vplyvom kresťanstva a s ním spojenou vierou v zmŕtvychvstanie zomrelých, prevládlo hlavne kostrové pochovávanie.
Hoci jeden z najvplyvnejších cirkevných otcov sv. Augustín tvrdil, že úcta k mŕtvym je v prvom rade určená k úteche živých, a že nie je podstatné, kde je uložené mŕtve telo, pretože účinok majú hlavne modlitby, práve stredoveká cirkev zaviedla dlhodobú tradíciu pochovávanie mŕtvych priamo v chrámoch a kláštoroch, aby boli členovia cirkevnej obce čo najbližšie k svojim zosnulým a k ostatkom svätých.
Pohrebiská sa tak ocitli priamo v centre stredovekých miest, a keď sa kostol zaplnil, pochovávalo sa v okolí chrámov alebo vo vysvätenej pôde v ich bezprostrednom okolí. Podľa Honoria z Autunu bol práve cintorín akousi náručou cirkvi, ecclesiae gremium. V určitom čase stredovekých cirkevných dejín, tak mŕtvi začali svojím počtom prevyšovať živých obyvateľov miest.
Významné zmeny v pochovávaní nastali až v období osvietenstva, v storočí rozumu, kedy boli hlavne z hygienických dôvodov rušené cintoríny v okolí kostolov v centre miest. Takýto osud postihol aj pohrebisko v centre Paríža, ktoré je ústrednou témou historického románu Čistý, z pera britského spisovateľa Andrewa Millera. Cintorín Neviniatok „polykal pařížské mŕtvoly delší dobu, než paměť sahá. Snad už od dávnych dob, kdy se město nerozpínalo mimo ostrovy. Tehdy se to jistě dalo vcelku snést. Ale pak město začalo růst. Obklopilo ho. Byl postaven kostel. Kolem pohrebiště byly vztyčene zdi. A za zdmi domy, obchody, hospody.“
Na tomto mieste spočinuli mŕtve telá Parížanov z rôznych sociálnych vrstiev a obetí morových epidémií. Bolo to pietne a pútnické miesto, na ktorom matka cirkev v priebehu storočí zarobila veľké bohatstvo. Po určitom čase však cintorín začal dorážať ako rozbúrené more na múry domov živých obyvateľov mesta. Už svojich mŕtvych nedokázal ďalej udržať. Mestom sa šíril hnilobný pach, jedlo sa kazilo, sviečky zhasínali a ľudia ráno cestou na mestský trh omdlievali na uliciach. Tento fakt znepokojil aj samotného kráľa, ktorý vydal rozkaz zavrieť Neviniatka, kostol aj cintorín.
Likvidáciou cintorína je poverený mladý vidiecky inžinier Jean-Baptiste Baratte, ktorý sa štyri roky pred Veľkou francúzskou revolúciou púšťa do odstraňovania historického bremena, sužujúceho celé mesto. Chápe to ako príležitosť prispieť vlastným dielom k historickému pokroku a k zhmotneniu osvietenských ideálov, ktorým verí. Napriek viere v rozum, má však sám plno pochybností. Stojí totižto medzi voltairovskými ideálmi a starými časmi, medzi rozumom a cirkevnými dogmami. Aj preto s vlastnými pochybnosťami bojuje každý večer pred spaním, no namiesto modlitby si opakuje sebapovzbudzujúcu mantru:„Kdo jsi? Jsem Jean-Baptiste Baratte. Odkud jsi? Jsem z Bellême v Normandii. Co jsi? Jsem inženýr, vystudoval jsem École des ponts. V co věříš? V sílu rozumu…“ Tento nehrdinský hrdina sa tak stáva akýmsi stelesnením novodobého osvietenského bojovníka náboženstva rozumu, ktorý na otázku: „Máte meč, monsieur?“ odpovedá: „Nemám, madame, jsem inženýr, mám mosazné pravítko.“
Prvým zakopnutím do hnilobnej hliny sa pre Baratteho začína rok „plný kostí, hlíny z hrobů, neustávající práce. Mumifikovaných těl a zpívajících kněží. Rok tak odlišný od všech předešlých let v jeho životě. I těch buducích“. A budúcnosť je skutočne nablízku. Prelieza múry cintorína, vytláča smrteľný pach až za hranice mesta. Dáva však o sebe vedieť aj oveľa viditeľnejšie, keď sa spolu so začiatkom asanačných prác na stredovekom cintoríne, začnú na jeho múroch objavovať aj protimonarchistické a proticirkevné heslá namaľované veľkými písmenami:
„KRÁLI TLUSŤOCHU, KRÁLOVNO KURVO, DEJTE SI POZOR! BÊCHE KOPE DÍRU TAK VELKOU, ŽE POHŘBÍ CELÉ VERSAILLES!
„BÊCHE SEŽERE BISKUPA A VYPLIVNE JEHO KOSTI. KARDINÁLA SI DÁ JAKO ZÁKUSEK.“
Inteligentní, seriózní, provokativní, ale přesto zábavný román napsaný jednoduchým a střízlivým stylem a vyznívající velmi současně. – The Guardian
Jeho přetvoření předrevoluční Paříže je mimořádně živé a nápadité a jeho příběh je tak poutavý, že odložíte vlastní život, abyste román dočetli. – The Times
Občas se objeví historický román, který je tak přirozený, osobitý a současný, že rozechvěje a rozšíří mysl. Čistý takovým románem je. – Seven Magazine, The Telegraph
Evokace hřbitova a jeho okolí v knize Čistý je živá a strhující a vyprávění jako by občas hrálo vedlejší roli ve srovnání s tajuplnou atmosférou místa, kde se prolínají racionální myšlení a snům podobné zážitky. – Times Literary Supplement
Ďakujeme portálu Raj Kníh za poskytnutie recenzného výtlačku v podobe eknihy.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments