Ležal som na svojej posteli a pozoroval škvrny na povale mysliac pri tom na teórie Leonarda da Vinciho o maliarstve. Škvrna, ktorá bola nado mnou začala ožívať a neustále meniť tvar. Neobyčajne rýchlo prebehla pred mojimi očami premena. Z bepredmetnej škvrny na mňa hrozivo mávala ruka a nebezpečne ma ohrozovala. Začal som ju prosiť, ale ruka neprejavila žiadne uspokojenie, ale ešte viac ma obmedzovala v priestore už neznesiteľne malom.
V poslednej chvíli som našiel nôž a začal som ju rezať, z jej rán vytryskla fontána krvi. Priestor sa znovu zväčšil a krv ma vyplavila ako penu na ulicu. Plavil som sa ulicami pod stromami, na ktorých viseli ženské prsia ako ovocie. Z prsníkov vytekali pramienky mlieka ako z narezanej kôry kaučukovníka. Bezpohlavné bytosti na mňa s nezáujmom pozerali a venovali sa svojím telám.
V krvi som sa vracal do minulosti, ako sa vraciame do domu, ktorý sme len nedávno opustili. Všetko som prežil znovu a keď som chcel niečo prežit inak, ako som prežil, krv ma odplavila pred ďalšie dejstvo, ktorého som mohol byť len divákom bez možnosti zasiahnúť do hry vlastného života. Pred mojimi očami prebehla všetká moja úbohosť, malichernosť a možno aj zbabelosť.
Márne som kričal, ja to dnes zahrám lepšie než vtedy. Keď som už nevládal pozerať na celú svoju úbohosť, krv ma znovu preplavila k inému hroznému obrazu mojej minulosti. Zrazu ma preniesla do budúcnosti a nejaký hlas mi hovoril: Teraz ži tak, aby si sa nemusel za seba hanbiť. Ale ja som nevedel, ako mám žiť. Moje slabosti sú silnejšie, než moja snaha lepšie žiť.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.