Pavel Vilikovský: Prvá a posledná láska

vilikovskyPavel Vilikovský je môj najobľúbenejší žijúci slovenský autor. Smelo poviem dokonca spisovateľ. Pôvodne som na tomto mieste chcela odcitovať Pišťankov trefný komentár zo zadnej strany obálky, ale snáď zvládnem oslavu Vilikovského spisovateľských schopností aj sama. Takže na úvod vlastné vyznanie.

Raz som počula s mojím obľúbencom rozhovor v rádiu – farba jeho hlasu, spôsob reči, ba aj obsah odpovedí boli presne také, ako som si „predstavovala“, ako by som očakávala, ak by som nejaké predstavy o ňom bola mala. Ale to ja nemávam (dobrá blbosť, skoro ako nemyslite na ružového slona), lebo zo skúsenosti viem, že to nie je dobré. No o tom inokedy. Možno.

Čo mám na jeho písaní, „písmenkách“ – ako sám v poslednej novele hovorí, rada? Menlivú a predsa vždy tak príznačne presnú a hravú štylistiku, intertextovosť, , rozjímavosť, ľahký, suchý humor. A napokon jeho témy.

Aj keď on sám vraj so svojím rozprávačom, najmä v posledných dvoch knihách, často nesúhlasí, ja mu často musím pritakať.

Tento jeho starší hrdina sa prezlieka raz za redaktora (Pes na ceste), inokedy za učiteľov rôzneho, ale striktne humanitného razenia (Vlastný životopis zla, Prvá a posledná láska) – čiže je vždy nejaký ten intelektuál so sklonmi k literatúre a rozjímaniu. Nie je ničím výnimočný, alebo sa aspoň snaží, tak ako jeho autor, nebyť, ba priam na to poukázať. Jeho postoj k životu a ľuďom kolíše od cudnej zdržanlivosti k ľahkej skepse až cynizmu, jeho myšlienkové pochody sú hodné filozofa (tajne P.V. podozrievam, že má konštruktivistickú filozofiu v malíčku). A predsa tie múdrosti hodné citovania nie sú umelé, mihnú sa len tak, medzi rečou, rečou nášho kmeňa. Čitateľovi viacerých jeho kníh je jasné, že téma, ktorá Vilikovského odjakživa zaujíma, je zlo. Zlo „najkrajnejšie“, týkajúce sa vraždy, genocídy a pod., pričom sa v ňom autor nijako nevyžíva, neopisuje jeho priame prejavy, skôr sa snaží pochopiť existenciu, či pôvod niečoho takého. Ale aby som už teda prešla k veci, teda k jeho poslednej knihe.

Začnem tak školsky definíciou, či delením: kniha sa skladá, podobne ako Vlastný životopis zla, z dvoch noviel, pričom tá prvá je značne dlhšia. Obe spája téma spomínania a vekovo pokročilý mužský hrdina a možno aj všeličo iné (kto by v nich hľadal pôvod názvu knihy, určite nejakú tú svoju interpretáciu nájde).

V novele s názvom Na ľavom brehu pamäti sa stretnete s moróznym fotografom Kamilom, ktorý uhýba výhodnej pracovnej, ale komerčnej ponuke a pritom sa v tmavej komore jeho pamäti odrazu samovoľne vyvolávajú staré obrázky. Iba obraz slúžky Réziky z detských čias sa mu nevie vybaviť. Rovnako ako význam slov: plnohodnotný život. To je to, čo neustále hľadá, síce nie zúfalo v hustom alkoholickom opare, aj keď nejaký ten pohárik Hennesy s nádejným mecenášom sa tiež pritrafí, ale predsa len nástojčivo. Ako by povedal on sám: celý život rozjímal nad nesmrteľnosťou chrústa a ani si nevšimol, že chrústy medzitým vymizli. Sebairónia a irónia je u hrdinu i rozprávača neprehliadnuteľná. Text je aj plný obrázkov: starých miest v Bratislave, v nemenovanej, ale identifikovateľnej Banskej Štiavnici, obrázky úspešných podnikateľov, kultivovaného eštebáka… Nutne sa dotýka spoločenských prevratov v prevratoch osobných. Skrátka na malom priestore mnoho závažných otázok, ku ktorým podľa dobrého zvyku jeho hrdinovia pristupujú váhavo, bojazlivo sa vopred zaštiťujúc skepsou, ale nakoniec so všetkou vážnosťou a naliehavosťou – keďže sa napokon nedajú obísť.

V druhej novele s názvom Štvrtá reč, podobne ako vo viacerých Vilikovského prózach, je text účelne prekladaný úryvkami z iného diela. Autor sa tu s nami napriek vážnej téme aj trochu hrá. Strieľa si z pravidiel výstavby literárneho textu, aby sa im nakoniec, naoko neochotne a nedbanlivo, ale predsa účinne podriadil. Čitateľovi dáva na známosť, že ho priberá do tímu, no nie ako Dostojevského suverénny rozprávač, ale len tak ťarbavo, sťaby od nevylešteného stola; keď to už musí byť, stvorme si teda aj hrdinu. Táto hra môže byť pre niekoho na hrane, ale mne sa páčila. Možno je aj dôsledkom akejsi autorskej únavy zo samotnej literatúry, veď „sú to len písmenká“, ako nezabúda vždy znova zdôrazniť, a možno je to aj tým, že hovorí o akejsi kolektívnej pamäti, kde jedinec a teda i hrdina stráca na význame. Interpretovať si opäť môžeme, ako sa nám hodí. Veď „pravda je to, čomu ľudia veria a nijakú väčšiu pravdu ani nepotrebujú.“ (refrén Štvrtej reči) Ale aby som neostala nič dlžná ani obsahu: Štvrtá reč je príbehom bývalého učiteľa slovenčiny, ktorý ako „orálny historik“ zapisuje spomienky bielovlasého starca, čo zažil dejiny na vlastnej koži. Ale sú tu aj iné spomienky, tie, ktoré už nikto nevyrozpráva, ku ktorým už neprenikne ani orálny historik Gabriel: spomienky žien v transporte T6 z Patrónky do Osvienčimu. Nevyslovené spomienky, za ktoré cíti Gabriel nejasnú vinu. Hĺbku kolektívnej viny za (nielen) ich osud sa snažia priblížiť aj úryvky z odpočutých rozhovorov v zajateckom tábore pre nemeckých dôstojníkov. A mlčanie ako štvrtá reč, hovorí tiež.

V skratke: nič pre čitateľa hľadajúceho klasický príbeh a dynamický dej.

Už pri predposlednej Vilikovského próze Pes na ceste sa diskutovalo o tom, či je to vlastne román; ušiel sa mu aj prívlastok esejistický, či diskurzívny román. Autor s ľahkomyseľnosťou sebe vlastnou to nechal na všetkých ostatných – teda teoretikoch, čitateľoch a pod. Veď on nič, on len grafoman, ako zvykne s obľubou vravievať. A prečo by nepísal, keď nič iné vlastne nevie.

Aj keď nemám nič proti esejam, ba ich aj dosť vyhľadávam, myslím si, že príbeh, akokoľvek riedky, je vždy lepší k diskurzu v téme, lebo má moc nabaliť na svojho hrdinu aj čitateľa. A mne títo jeho rozjímaví, zacyklení, introvertovaní hrdinovia sedia. A aj preto sa poteším jeho prípadnej ďalšej podobne ladenej knihe.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť