Haruki Murakami: 1Q84

By Diáda
16. februára 2014

Haruki Murakami sa už dávno stal mainstreamom, a to neveští nikdy nič dobrého. Čím viac kníh taký spisovateľ napíše, tým je väčšia šanca, že pod tlakom vydavateľov, predajcov i tých knihomoľov, čo chcú čítať novinky každé Vianoce, začne upadať do stereotypu.
Ešte je aj iná možnosť – a to že sa naštve na predajnosť a začne experimentovať. Jedno i druhé môže skončiť katastrofou, a tak vždy dúfam, že to autor v novej knihe odšoféruje bez straty kvetinky.
Keď vyšlo jeho O čom hovorím, keď hovorím o behaní, vyzeralo to na ten experiment. Napísať toľko textu len o tom, ako niekto prekladá nohu cez nohu? Nudaaa jak Brno.
Lenže nebola. Zhltla som to na posedenie a potom ešte raz… a znova.
Murakamiho tiež ktosi každý rok spomenie v súvislosti s Nobelovou cenou. Vraj je to horúci adept. Ó, kiež by sa tak nikdy nestalo! Nechcem, aby môjho obľúbeného spisovateľa nosili na piedestáli, aby sa o ňom učili deti v škole, a aby ho, nedajbože, pani učiteľka nadiktovala do povinného čítania.
Murakami sa má čítať z lásky, alebo ak chcete – z plezíru.
A presne toto sa mi stalo pri jeho ostatnej trilógii 1Q84. Je to príbeh o svete dvoch bývalých spolužiakov Aomame a Tenga. Obaja stoja na okraji triedneho kolektívu, s dávkou rodinnej smoly, ktorú vyfasovali už pri narodení. U Murakamiho nič nové, jeho postavy zvyknú byť mimo.
Keď hovorím o spolužiakoch, už vlastne preháňam – ich spoločný styk predstavuje len dotyk dlaní v štvrtej triede, ďalších dvadsať rokov sa nedeje nič. Z neho sa stane učiteľ matematiky a svoj život trávi ako sexuálny doplnok staršej vydatej ženy. Ona utečie od svojej fanatickej rodiny a stane sa fyzioterapeutkou. Zatiaľ nuda, čo? Lenže Murakami vie, čo robí. Tengovi prihodí do cesty impozantný text a pre Aomame má zase ponuku na zločin.
Takto je to vždy – Japonec nám, úbožiakom, zakaždým namieša do koktailu overené suroviny – veľa tajomna, trocha detektívky, a aj presne dávkované množstvo lásky, nech to parom berie. Prisypeme dokonalú vraždu, necháme vykysnúť pomstu a zalejeme nevyriešeným vzťahom medzi otcom a synom. Nie každý má rád štipľavé korenie spojené so zneužívaním detí, ale verte mi, s výslednou chuťou budete spokojní, a to pálenie nie je až také strašné.
Ako je vo väčšine jeho príbehov zvykom, hlavní hrdinovia sú alebo chcú byť osamelí. Vy im však nepochopiteľne držíte palce, aj keď vraždia, smilnia či podvádzajú. Dokonca chcete, aby sa im na to neprišlo.
Nebudem prezrádzať dej, ten si radšej prečítajte sami, ale garantujem vám, že to bude niekoľko skvelých hodín čítania, od ktorého budete neradi odchádzať (napríklad o tretej hodine nadránom, keď si s hrôzou uvedomíte, že zanedlho musíte vstávať do práce).
Dobrá správa je, že všetky tri časti majú okolo 1400 strán.
A neprevracajte oči, JE to dobrá správa!
Ozaj, ak chcete urobiť dojem na svojich kamošov v čitateľskom krúžku, naučte sa naspamäť toto: ichi-kew-hachi-yon. Takto sa ten názov číta v Japonsku. A keby aj náhodou nie, tak aspoň na pár minút budete hviezdou dňa (kto už len rozumie po japonsky, no nie?). A keď na chalošov a baby z toho istého krúžku vybafnete s informáciou, že Murakami miluje Sinfoniettu, tak všetci padnú na zadok. Chápete to? Ten človek býva na opačnom konci sveta a je paf z nejakého Leoša Janáčka. Asi preto ho čitateľom knihy 1Q84 púšťa zakaždým, keď sa udeje niečo zvláštne – trebárs, keď Aomame vystúpi z taxíka a dostane sa do paralelného sveta. Aj ja som si veru sadla za jútub a pustila som si ju na plné pecky (susedia sa asi vyľakali, ale aspoň vedia, aká je to skvelá vec).
Čím by som vás ešte navnadila… aha, už viem.
V tejto knihe je jedna z najerotickejších lesbických scén, aké som kedy čítala. Teda, aby som bola presná – veľa som ich nečítala, dokonca by som bola prisahala, že takéto niečo sa nedá napísať vkusne – ale dá.
Ak na vás ani toto nezaberie, tak neviem… žeby pohľad do tajov náboženskej sekty? Alebo nepoškvrnené počatie? Toto všetko tam je, každý si môže vybrať. Haruki Murakami nie je žiaden psíček s mačičkou, jeho torta je chutná a vôbec vám po nej nie je zle na žalúdok. Naopak, máte chuť na ešte jeden kúsok.
Hádam som nič podstatné neprezradila. Jediným spoilerom bude len moje obľúbené (tuším indické) príslovie:
„Všetko raz dobre skončí – a ak nie, tak to ešte nie je koniec.“