Malala Jusafzaiová bola pre mňa dievčina, ktorú na jeseň roku 2012 postrelil „ bojovník“ Talibanu. Úvodzovkový hrdina je muž, ktorý vypáli tri guľky na neozbrojenú školáčku a z toho dvakrát trafí jej priateľky. Neskôr, keď sa ako zázrakom vyliečila, som zaregistrovala aj jej vystúpenie v OSN a nomináciu na Nobelovu cenu mieru.
Protokolom udalostí jej života je kniha Volám sa Malala, kde je spoluautorkou. Je o dievčati, ktorého túžba po vzdelaní v extrémne konzervatívnom spoločenstve ide proti pudu sebazáchovy.
„Radšej prijmem tvoje guľkami prevŕtané telo so cťou než správu o tvojej zbabelosti na bojisku“. Tradičné dvojveršie Paštúnov sa určite vzťahuje na otcov a synov, ale v rodine Jusafzáí to neplatí. Otec Ziauddin nerobí rozdiel medzi svojimi deťmi, čo v údolí Svát nie je obvyklé. Svoju inteligentnú dcéru si mimoriadne cení a podporuje ju, čím ju paradoxne ohrozuje. Dievča vyčnieva z davu.
Malala píše, že keď sa narodila, všetci ľudia z dediny ľutovali mamu a nikto negratuloval otcovi. Syn sa víta výstrelmi z pušky, dcéra sa schováva za záves. Životná úloha? Pripravovať jedlo a rodiť deti. Gramotnosť by mohla v takto naprogramovanom stroji vyvolať nežiaduci skrat. Na ilustráciu toho, ako ženy žijú, stačí popis stravovacích návykov v rodine, keď bol Malalin otec ešte len chlapec: „Ráno, keď ocko dostával smotanu alebo mlieko, jeho sestry dostávali čaj bez mlieka. Vajíčka boli len pre chlapcov. Keď na obed zabili kurča, dievčatá dostávali krídla a krk, zatiaľ čo lahodné mäso z pŕs dostával môj otec, jeho brat a jeho otec.“
Malala mala to šťastie, že sa narodila osvietenému propagátorovi šírenia vzdelania, človeku, čo neúnavne zakladal a viedol školy, aj dievčenské. Mala podmienky, ako skoro žiadna z jej priateliek, mala podporu. Je živým dôkazom toho, že pokiaľ dieťa aj v tom najzaostalejšom prostredí dostane šancu, jeho potenciál sa môže plne rozvinúť. Relatívne pokojné detstvo sa zmenilo vo chvíli, keď sa k moci začal predierať Taliban. Najskôr nastúpil štvavý rozhlas, potom postupne nezáväzné výzvy, skryté hrozby, otvorené hrozby, násilie a tresty za neposlušnosť. Zatváranie škôl patrilo tiež k prioritám. Boje s vládnymi jednotkami uvrhli oblasť do chaosu. Taliban predstavoval akúsi kontraevolúciu.
Otec sa stal popredným hlasom hnutia odporu proti novým poriadkom a Malala v obavách o to, že jej vezmú jej milovanú školu sa pridala, ako vedela. Oslovili ju z BBC, písala pre nich blog, neskôr o nej natočila americká televízia dokument. Jej prostredníctvom si veľa ľudí na Západe uvedomilo, v akých podmienkach žijú mladé dievčatá vo vzdialenej časti sveta. Podpora zvonku však prinášala negatívny ohlas doma, samozrejme najmä u Talibanu, ktorý mal pocit, že mu dievča podlamuje autoritu. Po mnohých varovaniach, ktoré odmietala ona aj jej rodina, nakoniec prišiel čin. Bolo to zvrhlé, ale nie nečakané. Už niekoľko rokov to bola len otázka času. Možno čakali, kým bude mať aspoň pätnásť.
Postrelenie, ktoré ju temer zabilo a navždy poznačilo jej tvár, vyvolalo odpor na celom svete, kniha to dopodrobna sprostredkúva. Taliban cítil potrebu vysvetľovať svoj čin ústami svojho hovorcu. Malalu označil za symbol bezverectva a obscénnosti, s tým, že ak prežije, zaútočia na ňu znovu. Na vine bol podľa nich samozrejme jej otec, pretože ju nechal rozprávať špinavosti, ktoré kazili dobré meno Talibanu.
Rodina, ktorá odmietala podľahnúť nátlaku, nakoniec musela kvôli záchrane Malalinho života odísť do Británie. Boli násilne vytrhnutí z koreňov, zatiaľ bez možnosti návratu.
Čo všetko považujeme za svoje garantované právo my? Slobodu prejavu, pohybu, rovnoprávnosť s mužmi, právo na vzdelanie. Máme to tak dávno, samozrejmé ako dýchanie. Aj keď sa to zdá nepravdepodobné, nemáme svoje slobody garantované naveky. Stačí ťažká ekonomická situácia, morálna kríza spoločnosti, bezvýchodiskovosť. To je živná pôda pre prorokov , čo majú poruke ľahké riešenie a nepriateľa, do ktorého sa dá kanalizovať hnev. Aj tu to začne rozhlasom, televíziou, vhodne nasmerovanou charitou, pomocou tam, kde zlyháva štát, pochodmi, upaľovaním bosoriek (rozumej angažované ženy iného názoru). O chvíľu sa zmení ústava, najprv minimálne, potom veľmi. Čo by sme robili my? Bojovali nehľadiac na riziko tak, ako to robila Malala? Prispôsobili by sme sa alebo emigrovali? Sú tu zatiaľ len náznakové paralely, ale nesmieme ich ignorovať.
Je dobré čítať túto trojhviezdičkovú knihu, keďže jej hrdinka si zaslúži päť hviezdičiek z piatich. Keby ju spoluautorka, novinárka Christine Lambová bola poriadne preškrtala, mohli byť hviezdičky aj štyri. Myslím však, že Malala a jej rodina si zaslúžia, aby sme ich príbeh poznali. Ktovie, kedy budeme aj my musieť byť Malala.
Volám sa Malala
Malala Jusafzaiová a Christine Lambová
Ikar, 2014
Kniha vychádza 15.4.2014, recenziu publikujeme v spolupráci s BUX.SK
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.