Čitateľský nedenník

Markus Zusak: Posol

By Elena Eleková
10. apríla 2014

Kniha s podnadpisom „od autora svetového bestselleru…“ je asi vždy riziko. Lenže Zlodejka kníh sa mi zdala dosť zaujímavá na to, aby som to s Zusakom ešte skúsila. Začala som však čítať bez varovania, že tento starší titul bol určený pre mladšiu vekovú kategóriu a iba „vinou“ Zlodejky sa na neho zrejme masovo vrhli čitatelia rôznych populačných ročníkov.

Skôr ako som si pôvodný autorov zámer vygúglila, došlo mi to nielen z veku a k nemu typických problémov hlavného hrdinu, ale aj celkového štýlu knihy. Nenáročnosť, trochu psychologického zjednodušenia, občas emócie žmýkajúce scény, jasné posolstvá, vykonštruovaný príbeh s praktickým happyendom. Netypická bola snáď len poetika textu, ktorá ma od začiatku vyrušovala, hoci som sa s ňou stretla aj v Zlodejke kníh. Lenže tam akosi viac pristala alebo bola na lepšej úrovni. Alebo to možno bolo iným rozprávačom. Hoci sa mi personifikovaná, či skôr personifikovaný Smrť v Zlodejke nezdal sám osebe až taký originálny a občas pôsobil samoúčelne, ako rozprávač zvládal príval prirovnaní a obrazov oveľa lepšie ako to vyznieva z úst mladíka zo súčasnosti.

Prečo som teda vôbec Posla dočítala? Nuž, chcela som vedieť, čo autor ešte vymyslí, čo sa mu bude zo života zdať povšimnutiahodné a ako to ukončí. Napokon občas si vraj treba oddýchnuť od intelektuálnych hier a odkrývania významov, či bezmocných a skeptických obrazov sveta, aké nám postmoderná literatúra štedro ponúka. Zusakov odkaz je jasne formulovaný: „schopnosť prekonať hranice vlastných možností drieme v každom človeku.“

Priamočiaro sa sústreďuje na ľudský potenciál konať dobro a meniť svet, aspoň v malom, ba dokonca sa jeho hrdina nebojí v pravej chvíli povedať, že sa „chce stať lepším človekom.“

Typovo Ed je, alebo má byť, jeden z tých sympatických, miernych trpákov, antihrdina, ktorý si myslí, že so sexom by to malo byť ako s matematikou. Čiže by sa muži nemali hanbiť povedať, že im to nejde. Myslím, že mnohé adolescentné aj neadolescentné čitateľky si získa. Okrem neho sa v knihe zoznámite s jeho troma priateľmi: Marvinom, Ritchiem a kamaláskou Audrey – pochybnými existenciami z predmestia, s ktorými hráva karty a občas sa opije, či zahrá šmykbal. Prekvapivo sa Zusak napriek ich veku vyhol sexuálnym scénkam. Všetko sú to mladí ľudia bez ambícií, zato s tajomstvami, o ktorých spočiatku netuší ani Ed. Svoje úlohy hrajú aj pes Portáš, s ktorým pije kávu a sklamaná, zatrpknutá matka. No a samozrejme aj Edovi „klienti.“

Kniha začína komickou scénou prepadu banku, kde sa Ed nečakane hrdinsky vyznamená. Po následnej medializácii prípadu dostane prvú kartu s adresami, na ktorých na neho čakajú úlohy. Aké, na to musí prísť sám, čo od neho vyžaduje dívať sa a vidieť. Popritom sa ponára do adolescentných úvah o živote a svojom mieste v ňom, čiže paralelne rieši aj vlastné problémy. Dôraz na prepojenie medzi tým, že zlepšiť život iným, znamená zlepšiť aj ten svoj a tým aj seba, sa nesie celou knihou.

V jednotlivých Edových misiách si autor všíma ťažké veci, ale aj dôležité drobnosti, ktoré majú moc formovať životný pocit. Výber bol celkom zaujímavý, ale osobne ma najviac dojala príhoda „s Monikou“, ktorá do jeho úloh nepatrila. Mnohé je príliš dopovedané a ideálne, ale hádam s ohľadom na pôvodne určenú vekovú kategóriu čitateľov je to aj dobre. Čo sa týka gradácie deja, trochu zaviazol v strede knihy – nie je ľahké dodržať predpísaný počet úloh, ktorý stanovili karty. Zato v závere sa s čitateľom Zusak ako správny spisovateľ zahral – opäť nie celkom originálne, ale vcelku nečakane.

Po prečítaní mi ostal dobrý pocit, že: niekto z mojej generácie píše aj vkusné „motivačné romány“ pre mládež, používa necivilný jazyk (aj keď práve v Poslovi mi dosť prekážal) a napriek tomu, že je otvorene nerealistický, zachováva si kontakt s realitou v tom najdôležitejšom.