Marcus Goldman sa stal slávnym spisovateľom a stačil mu na to jeden jediný úspešný román, ktorý sa predával ako langoše na letnom kúpalisku, čím chcem povedať, že sa predával vynikajúco. Po úspechu mu však hrozí to, čo vlastne znepokojuje každého spisovateľa. Musí prosto napísať ďalšiu knihu. Pretože ak svojim čitateľom čo najskôr nenaservíruje nový román on, tak im svoj príbeh ponúkne niekto iný, a on, slávny spisovateľ, poputuje na literárne smetisko.
Marcus si práve preto svoju slávu ani nestihol riadne užiť. Vydavateľ na neho tlačí a krátko po jeho debute požaduje prvé strany ďalšej knihy. Jemu však chýba potrebná inšpirácia, a keď už nevie ako ďalej, spomenie si na svojho bývalého profesora literatúry Harryho Queberta, s ktorým sa zblížil ešte pred pätnástimi rokmi na univerzite. Práve on sa mu mal stať duchovným vodcom, a to nielen ako pedagóg, ale hlavne kvôli úspechu, ktorý mu priniesol jeho slávny román Korene zla.
Harry Quebert sa po tomto románe stal rešpektovanou autoritou. Písal ďalšie bestsellery, pravidelné publicistické stĺpčeky a komentoval politiku v médiách. Pozývali ho prednášať na najvýznamnejšie podujatia, predstavoval to najlepšie čo Amerika má, až do času, kým na jeho záhrade nevykopali telesné pozostatky mladého dievčaťa, ktoré sa záhadne stratilo pred viac ako tridsiatimi rokmi.
Volala sa Nola a jej zmiznutie, a po rokoch objavené telesné pozostatky, spôsobili v malom meste Aurora zdesenie, ako keď sa v inom známom zaspatom mestečku Twin Peaks našlo mŕtve telo Laury Palmerovej. Vykopaním Nolinho tela vyjdú na povrch nové skutočnosti a tajomstvá, ktoré dávajú príbehu nielen mysteriózny rozmer, ale aj ďalšiu podobnosť s iným literárnym príbehom prerozprávaným v Nabokovovej Lolite.
Celá Amerika sa totižto zrazu dozvedela, že rešpektovaný a čítaný autor Harry Quebert mal v roku 1975 ako tridsaťštyriročný ľúbostný vzťah s iba s pätnásťročnou Nolou. S týmto odhalením sa však na svetlo sveta dostalo aj iné tajomstvo, a to, že jeden z najpredávanejších amerických románov za posledných päťdesiat rokov nie je len taký hocijaký ľúbostný príbeh, ale že je to vlastne výsledok skutočného protizákonného milostného vzťahu.
Práve takto vznikla celoamerická aféra, ktorá sa prostredníctvom osobného priateľa Harryho Queberta mala stať ešte známejšou v podobe bestselleru s názvom Pravda o afére Harryho Queberta. Tieto udalosti sa totižto stali hľadanou inšpiráciou Marcusa Goldmana, obávajúceho sa čoraz viac pádu do literárneho prepadliska. Jeho motívom je však aj samotná pomoc priateľovi a svojou angažovanosťou do prípadu sa snaží nájsť pokrivenú a mnohými súkromnými tajomstvami poprekrývanú pravdu.
Okrem pár podobností s inými príbehmi, má román viacero unikátností. Je napríklad obdivuhodné, ako sa relatívne mladému autorovi podarilo vytvoriť príbeh, ktorý má niekoľko časových rovín, poprepájaných s niekoľkými postavami, prežívajúcich v jednotiacom príbehu svoju súčasnosť, no vynárajúcich sa aj v jeho minulosti. Napriek tejto rozvrstvenosti sa rozprávanie dynamicky zaplieta, čitateľa drží v napätí až do posledných stránok, pričom pointa je opäť viacrozmerná, no napriek tomu drží pokope ako po dlhom tréningu správne poskladaná Rubikova kocka. Práve kvôli týmto vrcholom som bol autorovi ochotný odpustiť v niektorých miestach možno zbytočnú rozvláčnosť, rekapituláciu a košatosť textu.
Paradoxne však tento román je okrem skvostnej detektívky primárne o písaní románov. Celou knihou sa nesú úvahy o literatúre a tvorivom písaní. Marcus dostane od svojho literárne skúsenejšieho priateľa presne tridsaťjeden konkrétnych rád, pričom pravidlo číslo jeden sa týka prvej kapitoly, ktorá keď nezaujme, čitateľ nemusí prečítať zvyšok knihy. Aj preto sú spisovatelia veľmi zraniteľné bytosti. Musia prežívať dva druhy citových útrap, a to útrapy lásky a útrapy knihy. Písať knihu, to je ako niekoho milovať. Autor dáva prostredníctvom svojej knihy mnoho rád aj pre ostatných potenciálnych autorov. Tvrdí, že písanie pre písanie nemá zmysel, a že literárne nadanie, to nie je iba dispozícia správne niečo napísať, to je schopnosť dať svojmu životu zmysel.
Možno aj preto dostal Joël Dicker za svoj v poradí iba druhý román niekoľko ocenení. V roku 2012 získal Veľkú cenu Francúzskej akadémie a aj Cenu gymnazistov. Jeho Pravda o afére Harryho Queberta postúpila aj do užšieho výberu prestížnej Goncourtovej ceny.
A na záver ešte jedna rada Harryho Queberta pre začínajúcich autorov – spisovateľov.
Koľko času treba na napísanie knihy?
Ako kedy.
Od čoho to závisí?
Od všeličoho.
Tí ostatní, nemajúci spisovateľské ambície, by mali po tejto knihe určite siahnuť tiež a dať jej šancu aj napriek 580-tim stranám textu. Na konci určite zažijú pocit podobný radosti, keď sa človeku podarí po rokoch poskladať Rubikovu kocku.
Joël Dicker: Pravda o afére Harryho Queberta, Vydavateľstvo: Slovart, 2014, Preklad: Beáta Panáková
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments