Vypnite elektrický prúd, odstavte vodu v kohútikoch, zrušte wi-fi a budeme v stredoveku, stratení, zdesení. Nastane doba dravcov, veľmi rýchlo si overíme Darwinovu teóriu v praxi. Prežijú len zdraví, silní a bezohľadní.
Zatiaľ sa knihy zo sveta nachádzajúcom sa v uvedenom stave nazývajú dystopia. Zajtra to bude realita. Povrch planéty sa rozpadá v kŕčoch dažďa, špiny, hladu a epidémií. Ľudstvo maniakálne píli posledný konár na ktorom sedí, pretože potrebuje drevo na novú dizajnovú stoličku. „A tak spoločné blaho dakedy v budúcnosti prehralo boj s ďalším, vždy väčším rodinným domom, s novším a novším autom, s televízorom s ešte väčšou uhlopriečkou, s vybavením domácností meniacim sa podľa ročných období, s prehrávačmi, ovládačmi, hriankovačmi, mixérmi, filtrami…všetko lacnejšie ako predtým. Čo opäť len geometrickým radom zrýchľovalo špirálu skazy.“ Citát je z knihy, ale pokojne by mohol byť z hocijakých novín dneška.
Helsinki, Fínsko, sú zavalené vlnou prisťahovalcov z krajín, kde už život nie je možný, kde už často neexistuje. Juh sa tlačí na sever. Všade zúria vojny. Chaos sa prehlbuje, zmena klímy spôsobuje vražedné epidémie, mestá nepripravené na polročné dažde strácajú svoje kontúry, strechy. Ako pred tisíc rokmi horia vatry a niet čo jesť. Uzavreté skupiny sú zatiaľ schopné predstierať zdanie normálnosti. Stále ešte niekto pracuje, bary sú otvorené a občas sa dá privolať taxík. Časť domov je obývateľná. Bohatí sú už v Nórsku alebo v Kanade, ostatní o severe aspoň snívajú. Niektorí bez zábran použijú všetky metódy na získanie potrebného kapitálu na cestu. Napokon, na koho by mali brať ohľad?
Doba už nie je ekologická, na to je neskoro. Je to apokalypsa v plnom rozkvete a tak je pomerne prekvapivé, že sa s krížom po funuse objaví eko-vrah, ktorý si hovorí Liečiteľ. Jediné z čoho lieči rodiny bohatých a vplyvných ľudí, je život. Vraždí všetkých aj deti, pod zámienkou vykonania spravodlivosti na zodpovedných za znečistenie a zmeny podnebia. Dokonale to vie zracionalizovať, zdôvodniť. Že vraždí deti? No a? Cieľom nie je vraždiť rodiny, cieľom je ukázať, že po činoch prídu následky. Deti podľa neho nestratili nič, dochádza jedlo, čistá voda, všetko speje ku koncu. Prišli o pomalé zomieranie a pomalú smrť, kanibalstvo, mor, vojnu na šialene obrovskom smetisku. Úžasné je, že perverzná myšlienka, vlastný mrzký zisk, sa pri dobrých verbálnych schopnostiach dá vždy elegantne zabaliť. Mali sme už takýchto kazateľov, poznáme.
Čítať túto knihu je ako čítať veštbu, ako predpoveď počasia so stopercentnou istotou. Toto východisko je nedeliteľnou súčasťou kriminálnej časti príbehu, pretože je vpletené do motívov vrážd, je príčinou konania vrahov, je to mene tekel obetí.
Vzdať sa alebo trhať zbytky ako hyena je jediná možnosť, ako čakať na koniec? Nie nevyhnutne. Ešte predsa existuje niečo, kvôli čomu sa oplatí bojovať o každý deň nažive. Láska dvoch ľudí, ktorí si vytvorili vesmír sami pre seba a vymkli páchnuci násilný svet za jeho dvere.
Tapani Lehtinen, básnik a rozprávač príbehu je sympatický tým, ako sa uprostred pekla snaží zachovať oázu zdravého rozumu. Autor zbierok básní, čo dosiahli dvestokusový náklad, vie zdôvodniť, prečo pokračuje v bezvýchodiskovej činnosti tvorby literatúry. Písať totiž znamená žiť ďalej. Slová a verše, denná rutina spisovateľa, to je poriadok, nitka spájajúca stratenú minulosť so súčasnosťou a snáď aj nejakým zajtrajškom. Zvyky, to je zdravý rozum. Súčasťou mikrosveta je jediná bytosť, milovaná manželka Johanna, novinárka, ktorá často odchádza za reportážami, ale stále sa vracia do ich spoločného hniezda. Až raz nepríde, pretože sa vydala po stopách Liečiteľa. Tapani opúšťa bezpečnú ulitu a vydáva sa do mesta bičovaného polročným dažďom, aby ju našiel. Ak sa to nepodarí, bude prichádzajúcemu zániku čeliť sám a to zrejme nezvládne. Nepraktický a neatletický Tapani sa dáva na pátraciu krížovú výpravu pekelným mestom, na ktoré sa Helsinki zmenili. Okrem taxikára, severoafrického imigranta Hamida, nemá žiadnu pomoc, pretože aj polícia sa rozpadá, na jej miesto nastupujú dubiózne bezpečnostné firmy, ktorých heslom je skôr škodiť ako chrániť.
Z minulosti sa vynorí postava nedoštudovaného lekára a ekologického extrémistu Pasi Tarkiainena, veľmi radikálneho a veľmi príťažlivého, ktorý mal byť mŕtvy, ale akosi nie je. Pri pátraní dostáva nové znepokojivé kontúry aj Johannina minulosť a tak príbeh speje k rozuzleniu, ktoré hlavný protagonista vôbec nečakal. Keby sa dalo, bolo by dobré a zdravé nepoznať minulosť, nebyť s ňou konfrontovaný.
Nemôže ísť o šťastný príbeh so salónnym rozuzlením, ako bolo zvykom v detektívnej klasike, pretože hlavným hrdinami nie sú jednotlivci, ale ľudský celok na ceste do pekla, ktoré si rozkúril sám. Kniha však môže poslúžiť ako podnet na premýšľanie, čo bude, až to príde. Čo bude náš model správania? Útek, rabovanie, tichá rezistencia? To zistíme, až pred tým budeme stáť. A bude to skôr, ako by sme dúfali. Je načase trénovať postoje.
Antti Tuomainen
Liečiteľ
vydavateľstvo SLOVART 2013
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.