Natrafila som na ňu náhodou na pražskej železničnej stanici. Ležala tam opustená na prvom poschodí megaveľkého kníhkupectva, ktoré sa rado spolieha na peňaženky zúfalo unudených cestujúcich.
O ňu nejavil záujem nikto. Ceduľka ZLACNENÉ ju odsúdila na spoločnosť kníh po záruke. Zľava jej ju robila kuchárska knižka s receptami, ktoré nikto nikdy nevaril a sprava zase ružovkastý román s názvom Večná/Šialená/Dokonalá/Nebezpečná láska/nenávisť/žiarlivosť/nevera (skrátka, niečo z toho).
Ja, zúfalo unudená budúca cestujúca, a ona.
V istej chvíli som sa len tak ledabolo prstami dotkla jej modravej obálky a ona mi ukradla celú ruku. Ponúkla ma predjedlom zo záložky a výsledkom toho tanca bolo, že som jej „za padesát korun“ dala šancu – najmä preto, že Odeon ma doteraz nikdy nesklamal.
Náš vzťah pokračoval vo vlaku.
Niekde som čítala, že prvá strana zvyčajne rozhoduje. Mala by zvábiť pozornosť čitateľa, ktorý (ešte nezaľúbený) ľahko stratí záujem. Poviem tak, ako je – keby som nesedela uväznená na trase Praha – Bratislava, asi by som to bola urobila. Prvé dve a pol strany tárali o žeriavoch, čo lietajú hore a dole mávajúc krídlami (hádam ste pochopili, že hovorím o vtákoch, a nie stavebných mašinách) – skrátka strašná nuda. Ako vravím, zachránil to vlak, lebo potom prišlo hlavné jedlo a to bolo mňam-mňam.
Predstavte si, že máte po tridsiatke, voláte sa Karin a bývate v nejakom americkom zapadákove, kde nie je vôbec nič. Jediná švanda prebieha dva mesiace v roku, keď sa vaším krajom preženie húf žeriavov, takže to mestská rada vyhlási za hlavnú turistickú atrakciu. Inak sa celý rok naozaj nedeje nič.
Tiež máte šibnutých rodičov a mladšieho brata Marka, o ktorého sa kvôli tým šibnutým rodičom od detstva staráte vlastne sama. Keď tento už dospelý brat prežije autohaváriu, zistíte, že si pamätá na každého – iba na vás nie. Ba čo viac, tvrdí, že sa síce podobáte na jeho sestru, ale nie ste jeho sestra – len sa za ňu vydávate. Vyká vám a hoci mu pomáhate, ako viete, nedočkáte sa ničoho, len pohŕdania a obviňovania z toho, že vás najali ako špiónku, ktorá ho má zničiť. Lekári majú pre jeho stav kolónku v zozname vzácnych chorôb pod písmenom C ako Capgrasov syndróm, ale to vám je zväčša na dve veci, keď sa to nedá liečiť. Blbé, že?
Navyše, Marka podľa všetkého zachránil ktosi, po kom neustále pátra a kto po sebe v nemocnici zanechal len tento odkaz:
Som Nikto
ale Dnes na Severnej výpadovke
ma k tebe doviedol BOH
aby Ti bolo súdené žiť
a priviesť späť niekoho iného.
Karin požiada o pomoc vychyteného neurológa až z veľkého New Yorku menom Gerald Weber. Ten je známy hlavne tým, že píše populárno-vedecké knižky o svojich pacientoch, takže ho všetci zbožňujú, aký je skvelý doktor. On sám má síce prachy, dobrú ženu i úspešnú kariéru, ale na krk mu začína dýchať kríza stredného veku, takže je ochotný toto všetko zahodiť za hlavu len preto, že nevie, čo chce.
Dva v podstate paralelné príbehy z rôznych kútov Ameriky, dva svety, ktoré spája jedna choroba. Vlastne nie – spája ich tajomstvo, ktoré spisovateľ transplantoval do opatrovateľky Barbary. Tá je vlastne za celým príbehom, ale nepoviem vám ako, lebo to by ste z toho čítania nemali ten pravý pôžitok.
Tí čitatelia, ktorým nejaké tie životné osudy až tak veľmi nerežú, ale zase radi čítajú o tom, aké kúsky dokáže stvárať ľudský mozog, si tiež prídu na svoje.
Vedeli ste, napríklad, že existujú ľudia, ktorí trpia tzv. tvárovou slepotou? Nevedia rozoznať ľudskú tvár, hoc aj ide o vlastnú manželku. Vidíte ju v dave na ulici a neuvedomíte si, že je to ona, kým si ju poriadne neskontrolujete podľa naučeného zoznamu. Tmavé vlasy, znamienko dva centimetre pod ľavým okom, modré oči. Sedí, je to vaša žena. Stačí malá nepozornosť a už objímate cudziu. Že sa vás to netýka? Ale týka – len si skúste prezerať fotky vašich známych dolu hlavou, ani vy si v prvom momente nebudete celkom istí.
Takých príkladov je v knihe veľa, lebo výplň našej lebky dokáže vystrojiť kadejakú šarapatu, keď sa jej pretočia kolieska.
Kto mi neverí, že to výborná knižka? Vy tam za tým tabletom v Trnave?
Použijem teda metódu, ktorú úspešne používa aj Malý princ. Kniha je dobrá, lebo jej autor Richard Powers (naľavo) za ňu vyhral americkú National Book Award. Ocitol sa dokonca v úzkom výbere pre Pulitzera. To, že ho nevyhral, si nevšímajte.
Fakt nechcete vedieť, kto zanechal hrdinovi na lístočku ten odkaz? Nepoviem kto, ale prezradím, že by ste to práve od neho vôbec nečakali. A to je na tom to najlepšie 🙂
Do čítania, priatelia
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.