Učenec Burtius sa v balóne vydal do tajomnej džungle skúmať Afriku a takmer skončil ako večera zlého a bezočivého leva Toľabuna. Pažravá šelma, ktorá liezla ostatným zvieratám poriadne na nervy, mu zožrala nielen všetky pirohy, pampúchy a cukríky, čo mu mama nabalila, ale aj lieky, lebo mamy sú starostlivé. Vďaka ním zaspal a mohli ho zviazaného poslať balónom preč. Tým síce vyriešili problém, ale narobili starosti zvieratkám v ďalekom lese. Toľabun sa dal dokopy s vlkom, ktorý prešiel po zlých skúsenostiach na vegetariánsku stravu. Nie div, veď mal za sebou veľmi neblahé skúsenosti pri pokuse poriadne si zamaškrtiť na chutnom mäsku. Po stretnutí s dievčiskom, čo si nepamätal už poriadne ani jej meno – akási Červená kapucňa či baretka to bola – , skončil s kameňmi v bruchu. Keď dostal chuť na tri prasiatka, ocitol sa v kotle s horúcou vodou. Nečudo, že nebol spočiatku veľmi zapálený pustiť sa do sporu so zajačicou Ľuskou, capkom Buckom a psíkom Burmosíkom.
Učenec Burtius precestoval už takmer celú zemeguľu a teraz priletel na vzdušnom motorovom balóne do Afriky, aby preskúmal aj tú. Priviazal balón o akýsi peň, schytil dva námornícke a tri obyčajné ďalekohľady, termosku s kávou a zápisník, a horiac túžbou čo najskôr niečo preskúmať alebo dačo dôležité objaviť, vydal sa na pochod džungľou.
Nepochybne to bol najvýznamnejší bádateľ všetkých čias a krajín.
Pri tomto dôležitom bádaní Burtius vyhladol a veľmi sa unavil. A tak si rozprestrel na zemi obrúsok z batoha, v ktorom nosieval to najpotrebnejšie, čiže jedlo, vytiahol piroh plnený mäsom a chystal sa jesť. Len čo si poriadne zahryzol, jeho pozornosť upútalo akési obrovské zviera. Vynorilo sa spoza kríkov, uprelo Levžiadostivý pohľad na Burtiusov piroh a začalo sa približovať.
– Ech nie, nie! – zvolal významný učenec, ktorému hneď svitlo, čo má zver za lubom, a schoval ruku s pirohom za chrbát. – Aj ja som hladný!
Druhou rukou otvoril svoj denník a už si chcel zapísať objav číslo štyri: V Afrike žije obrovské zviera so štyrmi labami, dlhým chvostom a s chamtivými očami – ale nestihol. Bezočivý a krvilačný Toľabun – bol to, pravdaže, on – divo zreval a vrhol sa vpred.
Od toho strašného revu stratil učenec vedomie, spadol na obrus a preležal tam s pirohom stisnutým v ruke tri hodiny a štrnásť minút. Nevychovaný, pažravý Toľabun pribehol k batohu a v okamihu zmastil všetko, čo v ňom bolo.
Nielen deťom pripomína ukrajinský spisovateľ Jaroslav Steľmach známe príbehy. Psík Burmosík po večeroch číta Troch mušketierov a krivé zrkadielko, ktoré zmení krásnu zajačicu Ľusku na škaredé prasiatko, musí zákonite vyvolať spomienku na slávnu sovietsku rozprávku Kráľovstvo krivých zrkadiel.
Raz po návrate zo severného pólu sa Burtius ako zvyčajne zamkol do svojej pracovne, plnej kníh a všelijakých zaujímavých vecí, a začal písať novú knihu. Vedecký svet netrpezlivo čakal, kedy kniha vyjde. O dva týždne Burtius knihu dopísal a odniesol ju do redakcie. No aká to bola kniha! Namiesto výskumov zo severného pólu napísal Tisíc spôsobov prípravy praženice, ale takúto knihu vydal už pred siedmimi rokmi. Keby len to, no každý návod od prvého až po tisíci znel rovnako: Panvicu natrieme masťou alebo maslom, rozbijeme jedno, dve tri, štyri, päť alebo i viac vajec, to závisí od chuti. Pražíme ich, kým nie sú hotové
Skutočná literatúra, v prípade detskej to platí ešte viac, nestojí len na zaujímavom rozprávaní, ale aj na jazyku, akým sa čitateľovi prihovára. V čase rýchlokvasených „tlmočení“ kníh je radosť vidieť poctivú zručnosť v narábaní so slovami. Prekladateľka Nataša Ďurinová autorovi viac než dôstojne sekunduje a menami zvieratiek, kde capko sa volá Bucko a hrošík má prezývku Pupkatá buchta, pripomína slovenského barda Blahoslava Hečka a slečnu Kunikundu Fiťfiriťovú.
– Lev? Lev… Ach, lev, – skormútene zopakoval bádateľ. – Takže som vlastne urobil len tri veľké objavy. Ja som totiž ešte nikdy nevidel leva, a preto som si myslel, že som ho objavil. Na a ako sa to zviera správa?
– Príšerne! Jednoducho príšerne! – kričali jeden cez druhého.
– Strašne nadáva a naháňa nás. Bojíme sa chodiť do školy a hrať sa na púšti. Zožral už niekoľko našich kamarátov.
– A teraz sa zastrája, že spucuje aj mňa, – zašepkal hrošík. – Prezýva ma Pupkatá buchta.
V autorovom rozprávkovom svete sa zvieratká od ľudí veľmi nelíšia. Chodia do školy, žijú v domoch a majú všetky dobré aj zlé ľudské vlastnosti. Príbeh rozpovedaný v ôsmych kapitolách je pútavý už aj pre menšie deti, ktoré sa chystajú čoskoro nastúpiť do prvých alebo vyšších ročníkov. Vtipná knižka môže byť preto veľmi dobrý darček nielen k MDD ale aj k vysvedčeniu.
Jaroslav Michajlovič Steľmach (30.11.1949 – 4.8.2001)
Ukrajinský dramatik a autor kníh pre deti. Dar písať získal už v kolíske, jeho otec Michail bol ocenený všetkými najvýznamnejšími literárnymi cenami. Napriek tomu sa traduje, že mimoriadne schopný syn sa na besedách nikdy nechválil svojim pôvodom. Jeho hry pre deti patrili k stálemu repertoáru divadiel po celom Sovietskom zväze. Venoval sa aj prekladom. Zahynul pri autonehode, keď svojím starým žigulim cestou na chatu narazil do Ikarusu. V novembri 2011 mu na dome v Kyjeve, kde prežil posledných dvadsať rokov života, odhalili pamätnú tabuľu.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.