tučko

tuckoKeď som bola malá, úplne mikro, nechcela som jedávať. Mama vravela, že som ju trápila skorým vystávaním a nejedením. Keď som mala tak štyri-päť rokov, otec ma donútil zjesť rybaciu polievku. Neodídeš od stola, pokiaľ tanier nebude prázdny – moja generácia toto pozná.

Na základnej a strednej som športovala veľa.Či to bol volejbal, korčule, lyže, turistika. Jedávala som normálne, ako každé decko.

Päťdesiat kíl som mala naposledy vo veku trinásť rokov. A bolo mi to jedno. Je mi to jedno dodnes.

Strašne ma nasiera, keď decká v citlivom, predpubertálnom veku niekto uráža kvôli váhe. Deti sa vytiahnu, tá detská baculatosť sa stratí, ale tie urážky ostanú. Tvárime sa, že nie ale je to tak. A bolí to aj po dvadsiatich. Nežer toľko, viac sa hýb, dávaj si na seba pozor a podobne.

Dospelým sa nesmelo odporovať Takže zaťať zuby a držať hubu a krok. V hlave však išlo ,,nežeriem, hýbem sa, každý deň sa vážim, grciam jedlo celodenne, v noci sa budím na nočné mory“.

Dívam sa na svoje foto z detstva a často konštatujem, že som bola pekné decko. v rámci možností. Určite by som sa necharakterizovala ako tučniak, tak ako to robili ľudia okolo mňa.

BMI index bol vždy v norme. Keď som bola staršia, utešovala som sa tým, že aj Marylin by bola na túto dobu tučná.
Na výške som zhodila asi pätnásť kíl. Po rokoch som sa rozhodla, že seriem na váhu, vážiť sa nebudem a ak sa niekomu nepáči, nech sa mi do tej mojej veľkej riti onéee….. strčí.

Bola som spokojná, aj tak som bola stále tučniak, ale v mojich očiach to bolo v poriadku. Šesdesiat kíl vs stosedemdesiat cm je OK. A je! A módni stajlisti, nech vás aj trafí. Štyridsať kilová žena nie je žena. Tento kult je zlý. Veľa žien ním trpí, lebo sú predsúvané také ideály krásy, že máte chuť kočke povedať, že ,,cica, chod sa nažrať“. Nie najesť ale nažrať, pretože je to viac ako nutné.

Dobre, čo tým chcem povedať.

Keď som sa ocitla v ťažkej životnej situácii, tak mi ľudovo povedané ,,preplo“. Dva roky som sa trápila, bola som na tom tak, že aj vstať z postele bol heroický výkon. Nebudem vás zaťažovať detailami, jednoducho som skončila na antidepresívach. Pomohli mi. Pomohli mi tak, že dokážem viest plnohodnotný život, vstávam z postele s radosťou, návšteva obchodu už nie je stresujúca udalosť, pomohli mi aj získať sedem kíl navyše. Viete co je zlé? Dva roky mal každý na háku, že sa bez príčiny trasiem ako osika, že sa prehováram každé ráno, že do tej práce treba vstať, že na prstoch jednej ruky sa dali spočítať noci, keď som spala viac ako šesť hodín. Zlé je však to, že toto si nikto nevšimol, každý videl len kilá naviac. Nie to, že sa konečne smejem. Že s radosťou idem do práce, lebo mi tam nie je na odpadnutie. Len kilá naviac.
Úvod aj jadro už boli, nasleduje záver.

Dávajte si veľký pozor, čo poviete deťom. Všetko sa dá podať aj jemne a verte, že to je lepšie ako bum decku do huby urážky. Deti nezabúdajú.
Obezita je zlá a je nutné ju riešiť – zdravotné hľadisko. Ale celé toto bolo o ľudoch-detoch, ktoré nie sú obézne, len nespĺňajú Twiggy štandard. A tento je zlý. A nie krv a mlieko.

Ak máte pocit, že Vaše decká majú kilá navrch tak s nimi zmiznite von. Alebo na šport. Hocikam. Len im nehovorte, že ,,si tučný/tučná“. To ako vyzerajú decká, je vizitka rodičov. A vôbec. Ak decko neviete pochváliť, tak radšej nehovorte nič. Fakt.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť