Orhan Pamuk: Tichý dom

Orhan Pamuk získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 2006 a časopis TIME ho zaradil medzi sto najvplyvnejších ľudí na svete. Je teda považovaný za jedného z najinšpiratívnejších postmoderných literátov. Jeho knihy boli preložené do viac ako 50-tich jazykov, pričom špecifikom jeho celoživotného diela je akési hľadanie melancholického espritu rodného mesta, a to v kontraste stretu kultúr, medzi Západom a Východom.

Aj jeho v poradí druhý román Tichý dom (1983) je vsadený do jeho materského, teda tureckého prostredia. Ústredným motívom je rodinné stretnutie u starej matky, ktorá očakáva vo svojom dome v Džennethisare – niekdajšej dediny neďaleko Istanbulu, návštevu vnúčat – budúcnosť rodu. Deväťdesiatročnej vdove Fatme pred príchodom pokrvných príbuzných robí spoločnosť sluha Redžep – nelegitímny manželov syn, ktorý spolu so svojou zverenkyňou predstavuje akúsi živú minulosť rodiny.

Od rodinných stretnutí sa často očakáva súzvuk, no skutočnosť však býva iná, hlavne ak sa názory a predstavy členov rodiny diametrálne rozchádzajú. Je tomu tak aj v prípade tejto konkrétnej famílie, ktorej členovia sú uväznení v dichotómii medzi tradíciou – islamom a modernizmom – sekularizmom. Na rodinnom príbehu sa Pamukovi podarilo dokonale vykresliť vnútorný konflikt celej krajiny, ktorej bipolarita nie je daná len geografickou polohou, ale aj útrobnými zápasmi západných a východných hodnôt,  pričom do konfliktu vstupuje aj túžba po zachovaní vlastnej identity a integrity.

Príbeh rodinnej (politickej) genealógie má viacero rozprávačov. Úlohy narátora sa tak zhosťuje nielen stará zbožná Fatma, žena z hornej vrstvy, ktorú vek, viera, tradície, smútok, choroba, sklamanie v manželstve a neprávosti moderného sveta sformovali do zatrpknutej tvrdej ženy, ale aj generačne mladšie postavy deja. Cez stránky poetického textu tak prehovárajú najstarší vnuk Faruk – historik, pochybujúci o zmysle dejín a udalostí, jeho sestra Nilgűn – ľavičiarka s vyhranenými politickými názormi, stredoškolák Metin, túžiaci po bohatstve a živote v Amerike, a aj Redžepov synovec Hasan, ktorý zanechá štúdium a pripojí sa k pravicovým nacionalistom, akejsi mladej fundamentalistickej krvi volajúcej po návrate k osmanským tradíciám a náboženstvu.

Najhlasnejším rozprávačom je však paradoxne dávno mŕtvy Selahattin, bývalá hlava rodiny, Fatmin manžel a starý otec románových vnúčat v jednej osobe. Jeho hlas znie ako vnútorná reč pamäti jeho starej manželky. Selahattin bol lekár, ktorý kvôli svojím politickým názorom musel utiecť z Istanbulu, a tým vytrhol aj manželku z milovaného mesta. Počas života trávil čas písaním veľkej modernej encyklopédie, s cieľom vytvoriť tureckú verziu osvietenského diela francúzskych encyklopedistov.

Neverí v Boha, ani v nebo a peklo. Odmieta veriť v posmrtný život a o svojej pravde chce presvedčiť aj svojich krajanov. Pravoverných moslimov nazýva zadubencami žijúcich v slepej spokojnosti bez pochybností. Okrem iného chce v nich prebudiť strach zo smrti, aby sa začali konečne báť a skúmať sa nie Božími očami, ale vlastným umom.

Selahattin chcel byť stelesnením sekulárnych reforiem prvého tureckého prezidenta Kemala Atatürka, no jeho posadnutosť písaním encyklopedického diela a tiež radikálne postoje, poznačili nielen jeho zdravie, myseľ, ale aj rodinný život. Idealizmus postupne utápa v alkohole, čo má zase negatívny vplyv na rodinné financie a aj manželstvo.

Tichý dom nie je čítaním na jeden podvečer a podstatným nie je ani tak príbeh, ako myšlienky a úvahy vložené do rozporuplných postáv. Každá postava okupuje vlastné kapitoly, prostredníctvom ktorých vytvoril Pamuk rodinnú a zároveň aj tureckú dejinnú mozaiku. Hoci sa protagonisti stretávajú v jednom dome a sú nositeľmi spoločných génov, ich svetonázorové postoje sa buď míňajú alebo sa naopak zrážajú v interkultúrnych konfliktoch. Tichý dom je preto akousi prozaickou politológiou – aktuálnou aj pre súčasnú tureckú politickú realitu, v ktorej postavách sa zrkadlia dejiny Turkov, hoci o dejinách ako takých, si jedna z hlavných postáv myslí toto:

História je pre otrokov, sú to príbehy pre napoly spiacich ľudí, rozprávky pre hlúpe decká; história je pre bláznov, úbožiakov a zbabelcov!

 

Orhan Pamuk: Tichý dom, Vydavateľstvo: Slovart, 2014, Preklad: Otto Havrila

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť