Jediný zvonček vo vchode, na ktorý môžu zazvoniť, kedy sa im zachce. Zojka naň už dočiahne.
Občas keď zazvoní, sa dvere aj otvoria.
Silvio je pochudnutý. Ale stále má v zásobe čokoládu.
Zojka hodí očkom na mamu. Môžeš, hovoria Vandine oči.
Silviova korytnačka sa volá Cassiopeia. Nie podľa súhvezdia. Podľa Endovho Hodinového kvetu.
Škrečok predtým sa volal Bezuchov. Ten bol jasnejší. Tým sčítanejším. Pre tých menej sčítaných bol tiež jasný – chýbal mu kus ucha.
Silvio preloží kôpku kníh zo sedačky, aby si mohli sadnúť. A odhrnie tie, čo sú na stole, aby mal kam položiť tri šálky s čajom. Ako tri sestry.
„Kúpila som si ďalšieho Murakamiho,“ povie Vanda. Plynulo nadväzuje na posledný rozhovor. Spred mesiaca.
„Ja mám stále máraiovské obdobie,“ kývne rukou Silvio. „Možno nás rozlúči až smrť,“ uškrnie sa.
„Už celkom chápem, prečo spáchal samovraždu.“
Zojka robí z Cassopei lietadlo.
„Jeden z klubu tvrdí, že nie je dobré čítať knihy autorov, ktorí spáchali samovraždu,“ prehodí Vanda opatrne.
Silvio znova mávne rukou.
„Neprídeš niekedy? Do klubu?“ skúša Vanda. Tak ako pri každej návšteve.
„Ja nemám rád spolky… Vieš, ten Márai je šialený. Teda šialene dobrý. Čo myslíš, prečo ho teraz Európania tak žerú? Rozumejú tej jeho depke.“
Cassopeia sa namrzene stiahne pod pancier. Zojka ju láka von.
„V klube teraz čítame Dostojevského…“
„Nemám rád týchto Rusov, nerozumiem im. Sú tak naschvál nešťastní.“
Zojka píše prstom po Cassiopeionom pancieri neviditeľné runy.
Vanda pokrčí plecami. Mlčia. Silvio, Vanda, Zojka, Cassopeia aj šálky na stole.
„A čo, už niekomu predčítavaš, nejakému… z toho klubu?“
Vanda sa nezačervená. Silvio vie, ako nechávala v knihách akože zabudnuté lístky s básňami pre princov na papierových koňoch. Ale to bolo už dávno. Keď nemala Zojku.
Teraz vie Vanda svoje. O papierových koňoch aj literatúre. Ale aj tak nikdy nepochybuje ako Silvio:
„Niekedy tak rozmýšľam, či je to dobré,takto sa do toho ponárať, ísť do hĺbky. A cítiť porozumenie. A potom vyjdeš von a zistíš, že svet je celkom iný, iba šablóny alebo šialenstvo…“
Silvio vyzerá odrazu taký bezbranný a nemá ani Cassopein pancier. Vanda by ho najradšej pohladila po tvrdých, strapatých vlasoch. Ale on by si to vyložil, že jej chýba muž. Podľa Silvia žene ako Vanda musí chýbať muž. Mužom ako on ženy nechýbajú.
„Možnože odídem,“ povie po chvíli.
„Kam?“
„A nie je to jedno? Tu ma už pozná priveľa ľudí.“
„Priveľa??“
„Hej,“ uškrnie sa Silvio. „A najvzácnejšia návšteva za minulý rok pre mňa bola, keď mi tvoja dcéra zazvonila pri dverách, že potrebuje cikať.“
Vanda už nepovie nič. Iba si odrazu nevie predstaviť, že by zmizol zvonček, na ktorý možno kedykoľvek zazvoniť.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.