Raz za čas, keď sa vo svete populárnej literatúry a literatúry pre deti a mládež vyskytne nejaký fenomén, niečo, o čom každý hovorí a je z toho nadšený, rozhodnem sa prečítať si to. Doposiaľ z toho nič dobré nevzišlo a stretla som sa s knižkami, ktoré mi potom ešte dobrých pár mesiacov po ich dočítaní dvíhali tlak. Potom bolo zopár takých, ktoré som nemohla považovať za zlé, len ma buď nechytili za srdce, alebo to jednoducho nebola moja šálka kávy. Teraz pridávam novú kategóriu a to univerzálny doják, ktorý zo mňa síce nedostal ani slzu, ale považujem ho za kvalitné a inteligentné čítanie.
Je to naozaj smiešne, ale Na vine sú hviezdy (v anglickom origináli The Fault In Our Stars) od spisovateľa, blogera a vlogera Johna Greena som si vybrala preto, lebo každý, kto ju prečítal, sa zaprisahával, aká je to dojímavá knižka. Mnohé recenzie vám budú odporúčať nákup papierových vreckoviek ako nevyhnutného príslušenstva ku knihe. Nuž, nie je to také horúce. Ak si myslíte, že som cynik, mýlite sa, plač z katarzie je jednou z mojich obľúbených voľnočasových aktivít a môj manžel si už zvykol, že z divadla odchádzam pravidelne usmoklená. Ako povedala moja kamarátka, ja som ten typ človeka, ktorého rozplače aj pohľad na peknú rodinku na zelenej lúke pod modrou oblohou v reklame na jogurt. Prečo ma teda tento celosvetovo uznávaný doják o dvoch mladých ľuďoch trpiacich rakovinou nechal chladnou?
John Green v niektorom zo svojich rozhovorov povedal, že chcel napísať knižku o rakovine, ktorá by neobsahovala všetky klišé iných knižiek o rakovine. Hlavnou postavou je tínedžerka Hazel, ktorá žije na požičanom čase vďaka zázračnému lieku, no nevie, koľko presne toho času ešte má. Počas skupinovej terapie pacientov s rakovinou zaujme mladíka Augustusa, ktorý po nej okamžite vyštartuje. Bum, začína veľká láska na prvý pohľad, ktorá prekonáva všetky prekážky. Gus a Hazel sa vydávajú do Amsterdamu, kde žije autor Hazelinej obľúbenej knižky. Hazel túži vypátrať, ako končí príbeh dievčaťa s rakovinou, ktorý sa v jednom momente proste usekne, čo symbolizuje smrť hlavnej postavy. Ale tie ostatné postavy predsa žijú aj naďalej, čo sa s nimi vlastne stalo?
Kniha je komplexná a zaujímavá a dáva mnoho pohľadov do života mladých ľudí bojujúcich s rakovinou. Snaží sa ukázať aj trápenie ich blízkych ľudí. Zápletka dáva knihe dej a náboj, v tomto zmysle to nie je len kniha o prežívaní a dožívaní. Bohužiaľ jej slabým miestom sú dve hlavné postavy. Puberťáci Hazel a Gus totiž rozprávajú jedným jediným hlasom – hlasom autora, na ktorého sa, mimochodom aj podobajú. John Green je veľmi sčítaný a vzdelaný muž a má veľmi svojský, sebavedomý a občas trochu „mudrujúci“ prejav. A práve týmto svojím hlasom vložil do úst svojich dvoch hlavných postáv plné priehrštie múdra, inteligentných rečí a mnohých monológov ako od Shakespeara. Akékoľvek emócie, ktoré postavy mohli prežívať, nahradilo konštantné mudrovanie a inteligentný verbálny pingpong. Nečíta sa to zle, ale z hľadiska stotožňovania, respektíve precítenia deja s postavami, to funguje ako neutralizátor. Bohužiaľ som im neverila ani nos medzi očami. Obaja sú odvážni, nikdy sa nevzdávajúci a ich ostrovtip je ostrejší než britva.
Chýbalo mi trochu viac intímneho vnútorna bojujúcich mladých ľudí, viac človečiny, ak to tak môžem povedať. Z tohto pohľadu sa mi najviac páčila postava Petra Van Houtena, protivného spisovateľa – alkoholika, ktorý ako jediný zobrazoval život a ľudskú podstatu vo svojej necenzurovanej a neidealizovanej forme. V tomto zmysle oceňujem aj motív knihy v knihe a mnohých alegórií z nej vyplývajúcich. Trošku ma len mrzí fakt, že mnoho knižných motívov bolo pre niektorých čitateľov v „cieľovke“, najmä tej americkej, asi príliš veľké sústo a tak polovica čitateľov googlila, či kniha „Kráľovska trýzeň“ od Van Houtena naozaj existuje a kde si ju môžu zohnať.
V podstate mi naozaj na knihe prekážalo len to, pre mňa, nerealistické mudrovanie. Poviem vám prečo: sama som ako tínedžerka mala sklony byť takto premúdretá a na požiadanie som vám vedela odrecitovať niektoré pasáže so Shakespeara. A práve vďaka tomu viem, že za tou fasádou sčítanosti a premúdrelosti sa skrýva obrovská kopa komplexov, neistôt a vyrovnávania sa s dospievaním. A to som, chvalabohu, bola úplne zdravá. Je ľudské nebyť si vždy istý, pochybovať o sebe, o to viac potom dokáže čitateľ oceniť odvážne gestá navonok.
Na druhej strane, ak majú mladí niečo čítať, budem omnoho radšej, nech čítajú premúdrelého Johna Greena, aj keď všetky postavy hovoria jeho hlasom a na každú hlášku majú pripravenú britkú odpoveď. Vidno však, že je vypísaný a jeho jazyk sa číta veľmi dobre a pôvodná slovná zásoba je bohatá a farbistá. Svojich čitateľov motivuje ďalej čítať a vzdelávať sa. Nehovoriac o tom, že ak sa podujmú čítať knihu v origináli, garantujem, že si rozšíria svoju slovnú zásobu. No a čo, že mňa, dospeláka, kniha nerozplakala. Svetu kníh pre mladých prajem menej upírskych romancí a viac spisovateľov ako je John Green.
(P.S. Na seba nabonzujem, že naposledy som sa rozplakala dnes nadránom v lietadle, keď som dočítala knihu Svet podľa Garpa od Johna Irvinga. Ak sa vám páčili Na vine sú hviezdy a máte chuť prečítať si inú knihu s motívom knihy v knihe, resp. knihy v knihe na tretiu, odporúčam vám ju všetkými desiatimi.)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.