O čom hovorím, keď hovorím o literatúre

carverPoznáte tie filmy s dlhými zábermi, kde postava mlčky robí zdanlivo banálne veci, neprifarbuje to ani žiadna dramatická hudba, a predsa tušíte, či rovno viete, čo sa deje a že je to dôležité? Tak takto nejako som sa občas cítila pri čítaní Carverových poviedok.

Situácie často (zdanlivo) banálne, občas zas naozaj zlomové, no rozprávač napospol málovravný. Bez ohľadu na to, či je v prvej alebo tretej osobe. Vystačí si s minimom opisov, žiadne ozdôbky, piplanie sa s psychikou. A pritom… Emočný náboj srší ešte aj z oznámenia, že postava otvorila okno a ohromné podpovrchové napätie strohého textu priam vibruje stránkami.

Slovo láska v titule knihy síce akosi zaváňa lacnotou, no nehľadajte žiadne lacné love stories. Áno, autorov pohľad sa síce zväčša koncentruje na muža a ženu a ich vzťah, ale je to pohľad veľmi kaleidoskopický a neošúchaný. A často aj nelichotivý. V rovnomennej poviedke sa napríklad pokúšajú pojem láska uchopiť dva spriatelené páry počas bežnej návštevy. Namiesto zdĺhavej akademickej debaty dostanete pohľad na ich vlastné vzťahy. Pohľad, ktorý si nenárokuje právo byť arbitrom, no má veľkú výpovednú hodnotu. A tak akosi je to aj s ostatnými poviedkami.

Je to zatiaľ asi jediná knižka, ku ktorej som mala potrebu vrátiť sa v krátkom časovom období (a určite sa k nej ešte niekoľkokrát vrátim). Navyše sú texty tak silné, že som si ich musela doslova dávkovať.

Názvy vám veľa nepovedia. Napr. sa nič netušiac pustíte do Tak veľa vody, tak blízko domova a zrazu je tu „príbeh“ vymykajúci za z rámca tých bežných, navyše geniálne spracovaný. Taký, na ktorý jednoducho nezabudnete.

Názvy môžu aj miasť. Príjemná drobnosť nehovorí o ničom príjemnom a je to jedna z najsilnejších poviedok zbierky (akúsi významnú cenu za ňu Carver získal úplným právom).

Nečakaný zážitok však dokáže sprostredkovať aj taká Katedrála, zážitok človeka, ktorý nachvíľu zatvoril oči a pokúsil sa nakresliť slepcovi katedrálu. A Podpalok, a…

V takmer dvestostranovej knižke nájdete osemnásť pôsobivých poviedok a dnes už vzácny doslov prekladateľa Igora Navrátila, z ktorého je zrejmé, že si Carvera zamiloval podobne ako tisíce iných čitateľov, podobne ako ja.

A ak vám názov tejto knihy nápadne pripomína názov inej od H. Murakamiho, vedzte, že je to Murakamiho hold svojmu obľúbencovi. Carver ovplyvnil aj súčasnú nositeľku Nobelovej ceny Alice Munroovú, to len tak na úplný okraj. O tom, akí autori mali vplyv na jeho písanie, hovorí on sám v texte s názvom Plamene, ktorý uzatvára celú zbierku. Obdivoval napríklad Čechova – venoval mu poviedku s názvom Pochôdzka a hoci obdivoval aj Hemingwaya, dištancoval sa od pojmu „neohemingwayovský“, ktorý kritika použila v súvislosti s jeho štýlom. Avšak hlavný vplyv na jeho písanie mali jeho deti alebo skôr fakt, že od svojich devätnástich rokov bol nútený nielen prihliadať na ich existenciu, ale ju aj veľmi prácne a ubíjajúco zabezpečovať. Čítať, ako otvorene hovorí o tom, čo mu deti vzali, nebolo ľahké. No práve tento život, poznačený tiež dlhoročným bojom s alkoholom a trýznivým manželstvom, dal nezameniteľný charakter jeho skvelej tvorbe. Hrdinami jeho poviedok totiž nie sú žiadni veľkí, či blazeovaní intelektuáli, alebo bizarné postavy podsvetia, sú to bežní Američania, ktorí sa ledva, či márne dočahujú na strednú vrstvu a pritom prežívajú banálne súkromné zemetrasenia. A Carver má pre nich napriek všetkej strohosti tiché porozumenie aj neurážlivý súcit.

Pre súdobú kritiku to bola „literatúra belošskej chudoby“, pre mňa je to jednoducho Literatúra.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť