Jaroslava Blažková spomína na prvé zapamätateľné roky života. To decko, teda ona pred vyše sedemdesiatimi rokmi, nie je blázon, je len vnímavé a citlivé, no dobre, možno precitlivené, troška neisté, nemotorné. Je to jednoducho klasický jedináčik, ktorý trávi veľa času v chránenom, ale izolovanom svete, kde jedinú spoločnosť predstavuje vlastná fantázia. Malý tvor na ceste za vlastnými skúsenosťami, objavuje kvetiny, motýle, emócie, získava prvý náhľad do sveta dospelých a z týchto stavebných kameňov sa tvorí základ jeho budúcej osobnosti.
V jednotlivých kapitolách autorka predstavuje svoju rodinu, energickú a občas až strašidelnú babičku, rodičov. Je jasne vidieť, kam ju ťahalo srdce. Mama a milovaný otecko. Chvíľami popisovanie rodičov pripomína až psychoterapeutický denník. Otec je milovaný bezmedzne, nekriticky, je bez jedinej negatívnej vlastnosti. Matka je občas mama a občas mamička, raz dobrá a raz krutá, podľa dieťaťa nezmyselne trestajúca, k matke teda láska aj kritika, za ktorou nasleduje záchvat hanby, pretože mamy predsa musíme ľúbiť totálne. V útlom veku závislosti si to každopádne myslíme. Matka až chorobne žiarlivá na otca, dcéra žiarliaca na vzájomnú lásku rodičov, kde akoby nebolo miesta pre sestričku, ba ani len pre psíka, sotva sa tam zmestila ona, jedináčik. Niekto, kto vrchom hlavy sotva dočiahne po stôl a bojuje proti jedeniu mrkvovej polievky, ešte nemá jasno v dôvodoch konania dospelých, ale súlad a napätie vníma už dokonale. O to viac prežíva úzkosť, o čo viac nerozumie, prečo niektorá akcia vyvoláva tú ktorú reakciu.
Útočiskom je záhrada. Dievčatko miluje prírodu a najväčší trest je nesmieť sa dotýkať, len tak sa hrabať, odtŕhať, objímať. Trestom sú ploty, aj tie fyzické, aj spoločenské, veď detstvo sa evidentne odohráva ešte pred druhou svetovou vojnou a autorka oslávila osemdesiatku. Drobnokresba rozdielneho štýlu života v jednotlivých rodinách je ako zbierka pohľadníc vo veľmi vysokom rozlíšení. Prázdniny u starej matky babice, čo silnými rukami privádza na svet deti, vlastný usporiadaný stredostavovský život s rituálmi nedeľných rukavičiek, pocukrovaných koláčov na pekných tanieroch, zásterok a nákupov, či mierne idealizovaný pohľad na rodinu chudákov, kde bol nedostatok hmotný nahradený nadmierou vzájomnej lásky a kde aj muchy mäsiarky v latríne boli jagavejšie ako inde.
Kniha je to blízka, pretože prináša matné spomienky na vlastné prieskumy, na údiv nad tým, že ríbezle sú aj čierne, aj biele, aj červené, na šaty, z ktorých bolo treba prať maliny a na kuchyňu, kde sa mlel mak na rezance a z kuchynského drezu občas trčali proti nebu pazúry nešťastného operenca, určeného na nedeľnú polievku, akurát s generačným posunom, hlavnou postavou detstva nebola matka, pevne zapojená do povinného budovania socializmu osem hodín denne, ale bola to stará matka. Nezabudnuteľná, občas hrôzu budiaca Manci.
Snáď preto, že je všetko tak podobné vlastnej realite, chýba pocit fikcie. Veď podobne vyzerajú aj zápisky tety Gizky, najstaršej z trinástich detí, ktorá chcela mladším súrodencom zanechať obraz už nebohej milovanej matky, mám ich odložené medzi starými rodinnými dokumentmi. Aj keď je to jeden príbeh z mnohých, nič sa nedá vyčítať spracovaniu. Keď si človek uvedomí, že medzitým vyrástli dve generácie, pre ktoré je opisované obdobie už veľmi dávnou minulosťou, navždy stratenými reáliami, bude bez pochýb, že napísať túto knihu malo cenu.
To decko je blázon
Zo spomienok rozmaznanej dcérušky
Jaroslava Blažková · Vydavateľstvo: Q111, 2014
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.