Viktor Jerofejev napísal Ruskú krásavicu začiatkom osemdesiatych rokoch minulého storočia, ale vyšla až v roku 1990; v slovenskom preklade Vladimíra Čerevku o 4 roky neskôr. Na mojej poličke čakala na prečítanie ďalších 20 rokov.
Dnes by už možno nebol tento román označený ako erotický svetovým bestsellerom. Nezaobalenej (aj neomalenej) literárnej erotiky sa vydalo viac než dosť a homosexualita tiež prestala byť veľké tabu. Čo z neho však aj dnes vyčnieva (a čo pretrvalo od dôb Karamazovcov) je téma ruskej duše. Ako ju pochopiť, ako sa s ňou zmieriť, vyrovnať, či ako ju očistiť a vyzdvihnúť a tak podobne na mnoho spôsobov.
Autor si za rozprávačku zvolil dievčinu z malého mesta, ktorú osudovo priťahuje veľká Moskva a ktorá vie, že ruská žena sa usmieva ako žiadna iná.
Irina Tarakanovová, (tarakan – šváb) génius čistej krásy – aspoň tak ju pri súloži nazve syn jej budúceho amanta, porozpráva nielen o všetkých svojich milencoch a milenkách, ale aj o tom, ako sa žilo privilegovanej vrstve v bývalom Sojuze, lebo veď „nie každý si zaslúži ťažký život.“
Pravdaže, ťažkosti sú i tu. Napríklad uznávanému starému spisovateľovi Vladimírovi Sergejovičovi sa „občas po večeri stávalo, že zatúžil napísať niečo, čo zakážu.“
Okrem toho inteligencia neustále túži zachraňovať a prebúdzať ľud, lebo „ľud nechce, čo má chcieť, ale chce to, čo nemá chcieť.“ Na druhej strane je však život ľudu plný neuvedomeného zmyslu, kým intelektuálom ostáva len uvedomený nezmysel. Tieto otázky netrápia len dedičných intelektuálov s ustáleným svedomím, ale túžbe zachrániť Rusko (nevedno pred čím) a stať sa novou Janou z Arku podľahne aj Irina, dievčina síce sčítaná, ale predsa len predovšetkým nerestná. Medzi jej neresti patrí aj alkohol, hoci ako hovorí jeden z jej kruhov: „Opilstvo nie jej ten najväčší hriech, ak je to vôbec hriech. To je, ak chcete, forma všeobecného pokánia, keď cirkev zahnali do kúta a je v stave stagnácie. To je pokánie a to znamená, že mravné sily národa sa zatiaľ nevyčerpali.“
Ďalší zaujímavý pohľad na veci národné vnáša aj Irinina lesbická, či skôr bisexuálna priateľka Ksiuša, vydatá v Paríži a cestujúca po svete. Z hľadiska dnešného vývoja na východnom fronte zaujme napríklad jej glosovanie Američanov:
„sú takí nekultúrni ako my, len sú bohatší a veľmi si zakladajú na tom, že sú úprimní. My, vravia, sme úprimní ako nikto na svete a nemáme komplexy, lenže, ako mi oznámila, je medzi nimi strašne veľa úprimných hlupákov, ako by to bola epidémia.“
Celé rozprávanie sa nesie v mierne exaltovanom, inokedy rozmarnom tóne. Kvôli tomu je priblížiť sa k exhibujúcej Irine ťažké, najmä ak jej trápenia zároveň ustavične nadnáša vlna irónie. Situácie sú občas bizarné, sem-tam komické a niekedy nepravdepodobné, resp. snové až mystické (nechýba ani rozmer pravoslávia). Zvedavosť sa snaží udržať nechronologické náznakové rozprávanie systémom jeden krok vpred – dva kroky vzad, ale kým príbeh dospeje do svojho finále(niežeby bolo ktovieako prekvapivé), miestami takto trochu unaví.
Štylisticky sa autor s textom (i čitateľom) pohráva v rámci možností postmoderného románu, ale deje sa to niekedy na úkor zrozumiteľnosti. Určite neodporúčam tým, ktorí nemajú radi neoddelenú priamu reč a dlhé vety. V texte sa možno ľahko stratiť, vyžaduje sústredenie, problém môžu robiť aj mená, najmä ak ich má jedna postava viacero a nepredvídane a bez vysvetlenia sa striedajú.
Celkovo vo mne po prečítaní rezonoval najmä ten literárne tiahly problém veľkého národa so svojou identitou a ostala zvedavosť, kam Jerofejev pokročil v objasňovaní, či glosovaní ruskosti vo svojej Encyklopédii ruskej duše.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.