Toltécke meditácie na každý deň

By Diáda
24. januára 2015

Ak vás v detstve nezaočkovali žiadnym náboženstvom, ktoré hovorí rob toto a neopováž sa to robiť takto, môžete sa v dospelosti stratiť.
Do istého veku sa ešte spoliehate na múdre rady rodičov, či na tematické plány výchovno-vzdelávacích ustanovizní, no pri dospievaní ich nahradíte vlastnými pravidlami.
Až prvé facky od života vás naozaj donútia hľadať spôsob, ako si uľaviť. Výber je skutočne široký. Niektorí sa nájdu v Desatore, iní našetria na cestu do Mekky. Ďalší hľadajú návody v spisoch mŕtvych filozofov a zopár z nás sa radšej zverí do rúk chémie.
Mne sa celkom zapáčilo to, čo „vymysleli“ starí Toltéci, žijúci pred tisícročím v dnešnej južnej časti Mexika, resp. strednej Ameriky. Nie je to žiadne oficiálne náboženstvo, skôr niekoľko múdrych myšlienok, ktoré by ste v nejakej podobe našli aj v iných filozofiách či psychológii.

Propagácia toltéckej filozofie je v súčasnosti spojená hlavne s Mexičanom Donom Miguelom Ruizom, ktorého filozofická príručka Štyri dohody (neskôr doplnená o Piatu dohodu) sa stala bestsellerom po celom svete. Ide o pravidlá, ktoré vedú k spokojnému a naplnenému životu, pričom nie je podmienkou, aby ste vzývali nejakého konkrétneho boha. Sú to tieto:

1. Nehreš slovom.

2. Neber si nič osobne.

3. Nevytváraj si žiadne domnienky.

4. Rob všetko tak, ako najlepšie dokážeš.

5. Buď skeptický, ale načúvaj.

Toltéci „očarili“ aj Ruizovho syna Miguela, ktorý sa inšpirujúc otcom a starou matkou vybral vlastnou cestou a napísal dve knihy, ktoré vyšli aj u nás: Päť stupňov pripútanosti (Ikar 2013) a najnovšia tzv. meditačná príručka Žiť s plným vedomím (Ikar 2015).
Ak ste ateisti ako ja, tak sa možno na výrazy „meditovať“ a „modlitba“ pozeráte s nevôľou. Ani štyri, resp. päť toltéckych pravidiel vám pravdepodobne nič nehovorí. Aj vtedy si však môžete knihu prečítať, pretože zrazu zistíte, že mnoho z toho poznáte zo svojho života a vlastne to aj robíte.
Predstavte si napríklad takúto situáciu:
Celý deň pracujete na nejakej úlohe, dokonca si ukrojíte z voľného času len preto, aby ste ju dokončili včas. Na druhý deň príde šéf a sfúkne vás za úplnú drobnosť, pričom sa na vás ani len nepozrie.
Aj mne sa to stávalo a stáva. Kedysi som to prežívala veľmi ťažko, ľutovala som sa a hľadala, kde som JA urobila chybu. Domýšľala som si, že ma šéf nemá rád, že som najhorší zamestnanec na svete, a že sa musím polepšiť.
Dnes to už nerobím. Viem, že som úlohu spravila najlepšie, ako som vedela a že šéfov názor hovorí o ňom, a nie o mne. Neberiem nič osobne, ale je fakt, že často porušujem prvé pravidlo (najmä keď sedím s kamoškami pri pohári vína a potrebujem vypustiť paru na imaginárneho šéfa).
Vidíte? Žiadne náboženstvo v tom nie je, ani motlitba. Jednoducho si sama pre seba zopakujem zopár tých správnych viet – a je to.

Niekoľko z nich obsahuje aj kniha Žiť s plným vedomím, a ja vám ich teraz bez konkrétneho úmyslu ponúkam ako inšpiráciu na ďalšie čítanie:

„Je ľahké odsudzovať médiá, kultúru alebo spoločnosť za to, že nám predkladajú nereálne obrazy toho, čo sa od nás očakáva. V skutočnosti nemôžeme nikoho obviňovať. Reklama ma na nás len taký vplyv, aký jej sami dovolíme a do akej miery súhlasíme s jej obsahom.“

♠

„Nikto sa nechce cítiť ako odmietnutý alebo vylúčený. Keď vám niekto povie, že pre neho nie ste príťažliví, môžete sa rozhodnúť, ako s tým naložíte. Môžete to akceptovať a uvedomiť si, že jeho názor nemá s vami nič spoločné. Je to iba jeho problém a otázka jeho vkusu. Alebo môžete jeho názor prijať a použiť ho proti sebe, čím posilníte negatívne sebahodnotenie. Výsledkom je, že názory druhých si začnete vážiť viac ako svoje názory.
Všetko závisí od vášho rozhodnutia. Dáte sa ovládať názormi druhých, alebo si uvedomíte, že tento človek povedal len to, čo sám pokladá za pravdu – a tá nemení nič na tom, kto ste vy.“

♠

„Rešpekt či úcta znamená, že si vážime rozhodnutia druhých. Vážime si ich ÁNO aj ich NIE. Rešpekt je podobne ako láska nákazlivý.
Nezáleží na tom, koľko lekcií dáme svojim deťom – rešpektovať druhých sa naučia iba pozorovaním, ako sa správame k nim, k druhým a – čo je najdôležitejšie – k sebe.“