Referendum je za nami. Čo ďalej?

10958754_598271330303574_1141316686_nVerte mi, že si uvedomujem absolútnu neoriginalitu názvu. Keďže téma je však veľmi aktuálna a podobným spôsobom sa pýtajú asi mnohí, nedalo mi nenapísať pár slov o tom, ako som posledné dni prežíval a aké vývody do budúcnosti z toho pre mňa vyplývajú.

Znie to úplne neuveriteľne, ale ja som sa nenechal uniesť a nenapísal som o blížiacom sa referende ani čiarku. Posledný článok, ktorý navyše len lízol danú tému, som napísal v septembri.

Proste sa všetko vo mne vzpieralo. Obzvlášť, keď som videl tú neuveriteľnú zmes článkov, názorov a analýz, pričom len istá časť bola k veci, prišlo mi to, ako keď si každý zoberie hlásnu trúbu a vykrikuje na všetky strany to svoje a nikto nikoho nepočúva.

No a vlastne už tesne pred referendom, oslovili nás redaktori Denníka N s ponukou na reportáž.

Súhlasil som veľmi rýchlo, zrejme z potreby urobiť NIEČO. Proste niečím prispieť a Danko sa po chvíli váhania pridal.

A urobili sme dobre. Ako každý taký krok, ktorý prichádza po relatívnej pasivite, vždy je to posun niekam. Nenadarmo sa hovorí, keď nevieš čo urobiť, urob čokoľvek! Len pasívne nestoj na jednom mieste. Keď to aj hneď bude hlúpe, či infantilné, vždy ťa to v konečnom dôsledku niekam postrčí. A keď to navyše v tomto prípade také rozhodne nebolo a určite to vnímam ako dobre využitú príležitosť, čo si viac možno želať.

Reportáž vyšla deň pred referendom. V ten deň som cestoval za svojou mamou. Na stanici sa mladí aliančníci činili a mňa hneď upútalo, s akým komentárom rozdávali svoje aliančné, rozumej agitačné letáčiky s odpoveďami 3x ÁNO. „Nech sa páči, referencie k referendu.“

Tak som si povedal, keď už dvadsaťročný mladý človek je vymasírovaný spôsobom, že aj klamstvo je v poriadku, len treba vyhrať, tak otázka znie, či to vôbec ešte má nejakú cenu sa o čokoľvek snažiť. Či už náhodou nie sme beznádejne na opačnom brehu bez možnosti návratu.

Ale vráťme sa k reportáži. Danko ma tak trochu varoval, aby som nepísal nič hodnotiace. Aby som nerobil to, čo druhá strana. V reportáži strávili redaktori nejaký čas s tradičnou rodinou, hlboko veriacou so štyrmi deťmi a nejaký čas s nami, teda s Dankom a so mnou ako s netradičnou rodinou. Tak neviem, ako to urobiť a pritom nehodnotiť. To asi nepôjde. Tak sa aspoň pokúsim nepaušalizovať a trochu sa zamyslieť nad podstatou.

Viete, keď som ich videl na videu, prišli mi ako veľmi krásna rodina. Všetci takí oduševnelí, príjemní… Bolo proste cítiť, že skutočne nechcú nič zlé, že sú to dobrí ľudia, ktorí sa snažia robiť veci správne. Rodičia sa snažili vychovávať deti vo viere a k láske k blížnemu. A vnímal som to ako veľmi poctivú snahu, nech si hovorí kto chce čo chce. Že proste majú presne pomenované, čo je dobré a čo zlé. A toho sa držia.

A tu je žiaľ kameň úrazu, lebo to čo je dobré pre jedných, zďaleka nemusí byť dobré pre každého. Rodinu musia tvoriť len muž, žena a deti. Nijak inak. Dvaja chlapi nikdy rodinu tvoriť nebudú. Ak by bolo ich dieťa homosexuálne, budú ho mať rovnako radi a budú pri ňom stáť, ale žiadneho sexuálneho partnera. Ak bude cítiť lásku, má ju pretaviť do iných všeobecne prospešných aktivít. Hľadať si frajerku nie je vhodné pre 18 ročného chlapca, sám to mladý muž v reportáži tvrdí, lebo vydržať v čistote do svadby, to by bolo ťažké. Tak radšej nič. Dvaja chlapi spolu tancujú tango? To by bolo nepríjemné, nie obscénne, ale nepríjemné. Zrejme by taký kurz opustili.

A na koniec niečo pre mňa absolútne nestráviteľné. Štyri deti, ktoré rodičia skutočne milujú. Tú lásku bolo cítiť. Na otázku keby si chceli predstaviť, že sa im rodičom niečo stane, ako by vnímali, že by ich deti vychovával homosexuálny pár, odpoveď, že si nevedia predstaviť, ako by to vnímali a spokojní by s tým nikdy neboli. Že by si nevedeli predstaviť, čo by ich deti zažívali a oni ako rodičia by ako veriaci aj po smrti videli, čo by ich deti vnímali, ako by sa cítili. Nech by to bol akýkoľvek bohatý pár a tie deti mali najlepšie hračky, jedli by najlepšie jedlá a podobne…radšej budú, keď ostanú v detskom domove.

Ja viem, ako to teraz surovo znie. Viem si predstaviť, ako to napríklad naši priatelia, ktorí nás majú radi, vnímajú negatívne. Jedno si však uvedomujem. Oni chcú pre svoje deti to najlepšie a toto sú ich predstavy, tomuto veria, toto žijú. Kto som ja, aby som donekonečna kritizoval niečí postoj, hodnotil ho a to dokonca aj bez ohľadu nato, že ma tento prístup zraňuje…? A to najmä preto, lebo každá nepríjemná skúsenosť je vyvažovaná skúsenosťou dobrou a príjemnou, len sa snažiť udržať si nadhľad. Veľká úloha najmä predo mnou. Ťažko spočítať tie desiatky či dokonca stovky láskavých reakcii, ktorých sa nám dostalo len na Facebooku. Veľmi si ich s Dankom vážime.

Je po referende. Odhady účasti sa nenaplnili. Namiesto odhadovaných 35 – 40% sa k volebným urnám dostalo len niečo cez 20%. Napriek tomu to vnímam ako nesmierne veľa. Nesmierne veľa tých, ktorí majú podobné postoje, ako tradičná rodina v reportáži a tie postoje sú v nich natoľko zakorenené, že neváhajú ísť do referenda. Takže takto na tom na Slovensku sme. Toto je objektívna skutočnosť, ktorú referendum ukázalo. A presne na toto to bolo celé dobré. Tých 21% ľudí sú súčasťou tejto spoločnosti a chcú žiť svoj život po svojom bez ohľadu na naše kritiky. Musíme sa nejako dohodnúť. Teraz prišiel ten čas, aby to bolo možné urobiť. Žiadne otáľanie. Teraz sú na rade naši predstavitelia, aby nastavili systém tak, že určia hranice platné pre všetkých. Tak aby sme ja a môj partner nezažívali stres a bolesť z nepochopenia a pocitu, že sme pre niekoho neprijateľní či dokonca nenávidení a ohrozovali našu existenciu, ako plnoprávnych občanov tohto štátu a podobne, aby tradičná rodina z reportáže nemusela mať pocit, že im vnucujeme niečo pre nich neprijateľné. Teraz je čas na to, aby sa vytvorili príslušné zákony, ktoré stanovia hranice, za ktoré už nesmie žiadna zo strán zájsť. Tak aby nás vášne navzájom neprevalcovali a nedočkali sme sa ďaleko horších riešení, tak nechválne známych z minulosti. To ukázalo referendum a toto vnímam, že je v záujme všetkých.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť