Iba jedno zazlievam mojim rodičom – že zo mňa nespravili rozmaznaného a sebestredného haranta, ktorý si ide svojou cestou, oháňajúc sa mačetou vlastného egoizmu a ničiac všetko a všetkých, čo im príde do cesty. Pomocné ruky nevynímajúc.
Keď sa tak dnes okolo seba pozerám, mám pocit, že všetky tie reči o láske, ľudskosti a o šírení dobra sú už iba akési pokusy o záchranu posledných omrviniek niečoho, čo sa kde – tu ešte vyskytuje, ale o čom už všetci dávno vedia, že sú to iba taľafatky, ktoré prekážajú človeku v jeho živote.
Ohromene hľadím na tých, ktorí majú toľko odvahy, že dokážu šliapať po láske toho druhého a ešte mu klásť za vinu svoje ničiace kroky. Nerozumiem tomu, prečo práve títo ľudia sa majú na tomto svete najlepšie? Prečo tí, ktorí by im zniesli modré z neba a od samej lásky by ich nosili na rukách a aj by za nich dýchali, prečo tí nedostanú slová vďaky a svoju lásku späť a namiesto toho musia čeliť tomu, čo ich zraňuje v srdci?
Pritom sú okolo nich takí, ktorí by si ich lásku vážili, ktorí by im ju radi opätovali, no oni ich nevidia, alebo nechcú vidieť.
Chcela by som byť taká egoistka, ktorej by bolo jedno, čo si o nej kto myslí. Taká, čo si ide vlastnou cestou a nepozerá sa na rany, ktoré za sebou zanecháva. Chcela by som mať tú schopnosť otriasť sa, keď príde rana osudu a so vztýčenou hlavou ďalej kráčať rovno vpred, tam, kam chcem ja a neobzerať sa po túžbach či citoch naokolo.
Načo je komu láska k blížnemu? Obzriem sa okolo seba a vidím, kto sa má lepšie. Nie ten, kto dáva, ale ten, kto iba prijíma a jeho dávanie je len ilúziou, pozlátkom, iba zástierkou na zalepenie očí prizerajúcich sa. Títo ľudia sa majú najlepšie. Dostanú všetko, po čom túžia a ešte aj čosi navyše, čo si vôbec nezaslúžia – lásku.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments