Víťaz veľkej literárnej ceny. Román roka. Kritici rozpustení a sladkí ako zohriaty karamel. Zdrvujúco pozitívne reakcie, ako by ich jedna mater mala. Veštia, že sme svedkami zrodu klasika. Od čias Thomasa Manna nič lepšie nebolo. Ozaj? Kruso, kniha Lutza Seilera, je literárnou tabletkou Extázy. Odborníci sú happy a tancujú rituálne tančeky. Cítim sa preto mimoriadne poctená, keď mi Monsieur Bob obstará na Frankfurtskom knižnom veľtrhu exemplár, dokonca s venovaním pre Beatu. Nechám si túto knihu samozrejme až do konca svojich pozemských dní. Avšak, avšak.
Opäť sa to stalo. Kniha ma nudí. Kniha ma irituje. Od strany 150 preskakujem. Skúšam prvé vety odstavcov. Potom prvé a posledné vety kapitol. Píšem zúfalé sťažnosti Monsieurovi Bobovi, je mi trápne, že som darovanému koňovi pozrela na zuby a zdajú sa mi nejaké štrbavé.
Urputne hľadám pozitíva. Kritici majú pravdu v tom, že autor krásne pracuje s nemčinou. Ono je s čím, reč je nesmierne bohatá na výrazový materiál. Pôvodným poslaním je Lutz Seiler básnik a Kruso je jeho románová prvotina. Netrocháril, svoje metafory natiahol na 500 strán. Seiler nie je najhorší ani v marketingu. Knihu o súmraku NDR, o poslednom socialistickom lete roku 1989, načasoval na 25. výročie pádu Berlínskeho múru. To iste neuškodilo. Dielo pojednáva o osude skupiny takzvaných stroskotancov, ktorých osud vyplaví na odľahlom ostrove, kde to ruka tajnej polície nedrží pod krkom až tak tesne. Šéf umývačov riadu z miestneho hotela, prezývaný Kruso, tu vládne akejsi sekte hľadačov vnútornej slobody, ktorá má byť podľa jeho predstáv adekvátnou náhradou slobody skutočnej. Do toho sa primoce študent germanistiky Edgar, ktorému zomrie priateľka, ujde kocúr, a tak ho to tiež vyplaví na ostrov. Skončí ako Krusov spoluumývač mastných tanierov, najlepší priateľ, Old Shatterhand tohto náčelníka Apačov. Krusovi sa jeho prácne vybudovaný mikrosvet vyšmykne z rúk, keď vnútornú slobodu nahradí sloboda skutočná a jeho oddaní poddaní opúšťajú potápajúcu sa ostrovnú loď ako šťastné potkany, čo zazreli pevninu.
Nič zásadné nevyčítam, len sa to strašne vlečie. Koľko popisov mora človek potrebuje, aby pochopil, že existuje príliv a odliv? Koho preboha zaujímajú čajky? Opis špinavej vody so saponátom a dlhé vlákno zlepených chlpov a maziva, ktoré upchalo výlevku? Ešte aj tomu sa ušli tri strany popisné. Kombinácia sklonu k poézii a snahy napísať Veľkú Tehlu mi sprotivila už nejednu knihu. Poézii svedčí zbierka básní, niekoľkostranová esej. Má sa podávať v malých dávkach, ako pralinky. Veľký román potrebuje príbeh, ktorý sa vyvíja, postavy, ktoré nemusia byť nevyhnutne sympatické, ale majú aspoň prežívať uveriteľné vnútorné konflikty, ktoré ženú dej dopredu. Musím mať dôvod, prečo mám stráviť týždeň svojho krátiaceho sa života práve nad týmto opusom. Čítam totiž pomaly, ale zaspávam rýchlo.
Vo svojej neistote, spôsobenej nekompromisnou jednotou kritickej obce, som začala brázdiť stránky s recenziami. Tam som zistila, že veru nie som sama nespokojná opustená čitateľka. Najlepšie moju dilemu vystihol, priam so všeobecnou platnosťou, anonymný, ale veľmi fundovaný diskutér Dauerleser na webovej stránke Amazonu. Musím povedať, že nemecké čitateľské recenzie sú naozaj dôkladné, vyargumentované a bodaj by také vznikali aj u nás. Takže, Dauerleser:
„A tu ešte slovko k „magickej reči“, ktorá samozrejme v laudatiu poroty chýbať nesmela. Pomaly to už nie som schopný počúvať. Najväčší spisovatelia, aby sme citovali Schopenhauera, „používali obyčajné slová, aby povedali neobyčajné veci.“ Napríklad Goethe alebo Kafka, keď píše: „ Ktosi zrejme musel Jozefa K. ohovoriť, lebo ho jedného dňa zatkli, hoci sa nedopustil ničoho zlého.“ Obaja, Goethe a Kafka mali čo povedať a povedali to jednoduchými, výstižnými slovami. To, čo dnes prichádza ako „výrazovo silné“, „výrazovo ohromujúce“, „nádherná reč“ a pridajme ďalšie podobné táraniny kritikov a porôt udeľujúcich ceny, je vždy – a obzvlášť v tomto diele – zasa toto: autor nám nemá čo povedať a oblieka toto nič do prívalu strojených, zdanlivo dobre znejúcich fráz a metafor. To nie je spisovateľstvo, ale márnivé táranie, umelecké remeslo a gýč.“
Au, au. Je však pravda, že pri Hemingwayovi nikto nedostane ten neprítomný sklenený pohľad, spôsobený nadbytkom prídavných mien. Ernest do Snehov Kilimandžára napchal viac deja, prerodu hrdinu a životnej filozofie, než sa dnes zmestí do bruchatej trilógie.
Neviním autora za svoju nespokojnosť do tej miery, ako bezcitný Germán Dauerleser. Považujem svoju frrustráciu za stret vkusu a názorov, a aj toho, že kníh je dnes nesmierne veľa, zväzky nie sú vzácnym artiklom, nikto netrpezlivý nie je povinný nudiť sa až po poslednú stranu. Ak človek ovláda okrem rodného aj iné jazyky, ak k tomu vlastní čítačku, je pred ním neobmedzená virtuálna knižnica, truhlice plné pokladov. Niektoré sa ukážu byť z mačacieho zlata. Kruso podľa mňa nemá potenciál na to, aby sa stal nemeckým zlatým pokladom, ale do rodinného striebra by som ho zaradila.
Lutz Seiler
Kruso
Roman Suhrrkamp, 2014
Ďakujem Robertovi Dydovi za darovanie recenzovanej knihy, neviem, či nie poslednej.
(Darovanie Krusa bolo motivované jedine záujmom autorky o svet literárnych cien. A už vôbec nie s očakávaním hlasného potlesku. Veď prečo by mal byť. Nie som nijak vecne ani citovo spätý s autorom ani vydavateľstvom. Čoskoro odovzdajú vo Frankfurte ďalšiu cenu, takže môj záujem o netradičný pohľad na víťaza určite nie je posledný. 🙂 R.D.)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.