Ian Caldwell: Piate evanjelium

By Diáda
20. septembra 2015

Ak ste milovníkmi konšpirácií a tajomstiev, iste ste sa nechali zlákať na novinku Američana Ian Caldwella s názvom Piate evanjelium. Len cynik by odolal upútavke, ktorá kričí: nečakaný objav otrasie cirkvou v základoch! Alebo ste podľahli sľubovaným zločinom ako vražda kurátora záhadnej výstavy či vlámanie do bytu vo Vatikáne?
Mám vás! Že ste sa pri tom poslednom pousmiali? Povedzme si pravdu – je nás už dosť, čo sme alergickí na prívlastky škandalózny, nečakaný, tajomný (ďalšie iste raz-dva nájdete v ktoromkoľvek bulvárnom médiu).
My, obyčajní čitatelia, si len chceme prečítať dobrú detektívku. Tí pochabejší z nás navyše dúfame, že v knihe nájdeme pikošky zo života Vatikánu, kam sa bežný plebs nedostane.
Takto – jedno aj druhé v Piatom evanjeliu nájdeme, no označiť ho za thriller považujem za priveľmi odvážny kúsok. Napätie sa tu totiž vôbec nevyskytuje, aj keď sa autor naozaj snažil, aby nás vydesil. Bohužiaľ, dopadlo to presne tak, ako u malých detí, na ktoré vybehneme so slovami bu-bu-bu a myslíme si, že sa zľaknú. Caldwell spotreboval hojne takých slovných strašidiel, ale tie nepomohli. Ani raz som sa nebála. O nikoho.

A teraz k meritu veci. Príbeh je pomerne jednoduchý. V izolácii vatikánskych záhrad žijú dlhé roky katolícki duchovní so Švajčiarskou gardou a zamestnancami. V tomto prostredí vyrastali aj dvaja bratia a kňazi, ktorých paradoxne rozdeľuje viera. Rozprávač Alex, podobne ako jeho otec, vyznáva východnú, gréckokatolícku vetvu, starší Simon ostal po vzore svojho strýka kardinála Lucia verný západnému tzv. rímskemu katolicizmu. Ten prvý sa stihol pred vysvätením oženiť, takže vychováva päťročného syna Petra a dúfa, že sa k nemu navráti manželka Mona, ktorá kvôli depresiám od rodiny kedysi odišla. Musím povedať, že dejová linka súvisiaca s ich vzťahom ma celkom bavila – asi preto, že mi bola bližšia ako všetko ostatné v knihe.Simona považujú vo Vatikáne za veľmi schopného kňaza, je diplomatom Svätej stolice. Je skutočne čudný, lebo keď sa ho na niečo pýtajú, tak mlčí a trpí – veď je to kňaz. Priznám sa, liezol mi na nervy, ale Alex na neho nedá dopustiť, keďže sa po smrti rodičov o neho staral.
Potom je tu alkoholik Ugo Nogara, inak takto kurátor tajomnej výstavy, ktorú pripravuje vo Vatikánskych múzeách. Tajomná je preto, že nikto z hlavných postáv vlastne ani nevie, čo sa bude vystavovať a pritom sa každý môže ísť pozrieť pod tie ich plachty, kým ju chystajú.
Tohto kurátora vám zavraždia. Teda, my vlastne ani nevieme, čo sa mu naozaj stalo, lebo polícia má v príbehu vskutku minimálne slovo. Všetko si vo Vatikáne riešia sami a vôbec sa pri tom neunúvajú počkať na nejaké pitevné správy či forenzné analýzy.
Je jasné, že z Ugovej vraždy obvinia práve Simona, ktorý mal smolu, že našiel mŕtvolu. A keďže v každej rozprávke sú okrem dobrých kozliatok aj zlé macochy, aj vo Vatikáne sa nájdu zlí kňazi, ktorí chcú Simona exkomunikovať z cirkvi aj bez dôkazov, že vraždil. Takže milému Alexovi neostáva nič iné, len sa pustiť do pátrania na vlastnú päsť. Má to uľahčené tým, že máva dobrých kamošov na správnych miestach alebo rovno správne kľúče do správnych dverí.

No dobre, toľkoto nelogické časti knihy, poďme na to dobré. Nie som špecialista na katolícku cirkev, ale bibliu beriem ako súčasť histórie sveta. Aj Piate evanjelium považujem za výborný spôsob, ako sa dozvedieť viac o tom, prečo sú vlastne dve katolícke vetvy a čo s tým má spoločné tá pravoslávna. Navyše som celkom nedávno navštívila Rím, takže sú mi miestne reálie celkom blízke.
S Ianom Caldwellom to mám podobné ako trebárs s Danom Brownom. Zápletku – v tomto prípade najmä príbeh o turínskom plátne a evanjeliu s názvom Diatessaron – som brala s veľkou rezervou, no to ostatné, čo som ako neveriaca doteraz poznala len zbežne, som zhltla ako krémeš. Myslím, že veriaci čitatelia si tú knihu užili ešte viac, pretože je napísaná s prímesou zvláštneho pátosu, s ktorým sa stretnete najmä v náboženských komunitách.

Ian Caldwell je evidentne zručný spisovateľ. Napriek tomu sa nevyhol rozvláčnosti a zbytočným odsekom, ktoré sa mohli pokojne zoškrtať. Veľa riadkov textu sa venuje tomu, čo robil, kam išiel a ako pri tom zatváral dvere, čo môže byť fajn, ak to má posúvať dej. Tu sa to nestalo. Aj pri dialógoch som si neraz uvedomovala, že neznejú prirodzene. Naopak, silnou stránkou autora bolo rozprávanie, trebárs opisy detstva či vzťahov medzi postavami, čo mi dáva nádej, že jeho ďalšie kúsky nebudú úplným prepadákom.

To je záhada – práve v tejto chvíli som dostala správu od kamošky. Vraj práve dočítala Piate evanjelium a je nadšená. Ja až taká nadšená nie som, ale čítanie je to určite užitočné. Pre znaboha i neznaboha.
Dočítania, priatelia.

Ian Caldwell: Piate evanjelium, Ikar, 2015