To je hrozné, čoho sú tí novinári schopní! Otrasné zábery neváhajú pustiť do telky, zavesiť na svoje webové stránky a fláknuť rovno na titulku s obrovskými slovami smrť!, žiaľ!, otrasné!, hrôza! a podobne. Normálne idú za pozostalými a bavia sa s nimi o ich nešťastí namiesto toho, aby ich nechali na pokoji. Vypytujú sa tých, čo prežili a natáčajú ich a sypú im soľ do rán. A potom aby im človek nehovoril novinárske hyeny!
Možno to vyzerá, že si kadím do vlastného hniezda. Ale… Každý sa snaží robiť si svoju prácu tak, ako má. Aspoň by sa mal. A novinári taktiež. Športový novinári prinášajú športovým fanúšikom správy o športe. Keby na titulke športu viseli správy z národohospodárskeho vývoja, asi by to zaujalo máloktorého fanúšika a na svoj plátok preplnený výsledkami z burzy by sa mohli akurát zvysoka…A to isté by spravili ľudia s novinami, na titulke ktorých by žiarili vysmiate tváre dôchodcov a titulok „V domove dôchodcov sú spokojní“, alebo zástup škôlkarov s balónmi v ruke – „Deťom sa v škôlke páči“ či napríklad šťastní manželia ktorí „Prežili v harmónii celý život“.
Ľudí pramálo zaujíma, či je druhý spokojný, či sa mu darí, či je zdravý. Podľa hesla „keď mi zdochla koza, nech zdochne aj susedovi a ešte lepšie dve“ je pre nás atraktívnejšie, ak sa má niekto horšie ako my. Ak sa môžeme špárať v cudzích partnerských sračkách, rýpať sa v hnoji, ktorý kydajú na seba znepriatelené strany a prepierať ich špinavú bielizeň. Fascinovane hľadíme na obrázky tragickej nehody a hovoríme si – chvalabohu, že sa to nestalo mne! Behá nám mráz po chrbte, keď sa ľudia utápajú v slzách, od žiaľu ledva dokážu povedať pár slov o tragédii, ktorá ich postihla a povieme si – panebože, to je hrozné! A sme radi, že tam nestojíme my. Pri predstave, že by sa také niečo mohlo stať nám máme vlasy dupkom a upozorňujeme všetkých naokolo na to, čo sa stalo a ako sa toho dá vyvarovať. A pomyslíme si, že tí novinári naozaj nemajú v sebe ani štipku citu, keď natáčajú takéto reportáže.
Lenže! Pre koho ich natáčajú? Kto sa na ne pozerá? Koho zláka titulka o tragédii? Čitateľa. Čitateľa nezaujímajú pekné veci. On chce vidieť, že niekto sa tu má horšie, že niekomu nezdochla jedna koza, ani dve, ale najlepšie nech mu zdochne celé stádo a vyhorí dom! Keby si čitatelia nekupovali noviny s tragickými titulkami radšej a keby si nečítali správy o nešťastí iných s väčším záujmom ako tie ostatné, novinári by sa takýchto správ mohli vzdať. A verte mi, spravili by to veľmi radi. Ani pre jedného z nich nie je príjemné, ak má ísť tam, kde došlo k tragédii. Nikto tam nejde s ľahkým srdcom, aj keď to tak možno navonok vyzerá. Pred spaním sa im vracajú zážitky a nie sú to žiadne radosti, ale žiaľ, smútok a nárek.
Ľudia to však chcú vidieť, chcú o tom počuť, chcú o tom čítať a tak novinár ide.
Možno sú novinári hyeny, ktoré žijú z tragédií iných. Ale my sme konzumenti, ktorí tieto tragédie požierajú a pre ktorých tie „hyeny“ vychádzajú na lov.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments