Môj syn a matematika nie sú kamaráti. Ani ja sa s ňou nekamarátim. Jeho otec, nech mu je život ľahký, nebol na tom inak. A tak bol chlapec už dedične predurčený k nekamaráteniu sa s touto logickou vedou.
Začalo sa to prejavovať na základke, veď kde inde? Čím viac počtov bolo, tým horšie mu to šlo. Do určitého ročníka som sa ešte chytala, ale neskôr toho bolo aj na mňa priveľa a tak prišla na rad pomoc zvonka. Našla som mu doučovateľku. Slečna bola šikovná, snaživá, prísna a doučovala za cenu o trochu nižšiu ako ostatní. Veď aj preto doučovala môjho synátora.
No kríza už doľahla aj na moju peňaženku a tak na doučovateľku ostali iba spomienky a známky v žiackej knižke naberali čoraz vyššie hodnoty.
Posťažovala som sa kamarátke. Tá robí v jednom centre, kde sa venujú aj deckám s rôznymi dys-, ako dysgrafia, dyslexia, dyskalkúlia… ale aj deťom s inými poruchami učenia a správania. A ona vraj – vezme ho na doučovanie k nim. Potešila som sa, veď aspoň bude mať chalan vyplnený voľný čas, nebude sa obšmietať po sídlisku s pochybnými indivíduami o tri roky od neho mladšími a ešte sa aj naučí.
No potom prišlo k zmene plánu – synáčik nebude chodiť k nim, ale má takého pána, ktorý bude chodiť k nám. Osmutnela som, lebo takého pána som si mohla nájsť aj sama, teda vlastne tú už spomínanú slečnu, lenže som si nenašla, lebo peňazí na to niet. A ona že to bude ten pán robiť zadarmo! Myslela som, že je to zamestnanec centra, alebo nejaký externý pracovník, ale ona že nie.
To vo mne vzbudilo obrovské pochybnosti. Okamžite nastal výsluch. Prečo to teda bude robiť zadarmo?! Čo je to za človeka?
Začal k nám teda chodiť. Stredoškolský profesor matematiky, ktorý sa zaoberá písaním učebníc a školskou reformou. Okrem toho, že s krpatým preberajú matiku, učí sa s ním aj angličtinu. Mimo plánu. Malý mu môže hocikedy zavolať, pomôže mu po telefóne alebo aj príde, ak treba. Chodí dvakrát do týždňa, večer po práci.
A tak rozmýšľam nad tým, čo toho človeka vedie zaoberať sa cudzím deckom zadarmo. Nejde mi do hlavy, že to môže robiť ako dobrovoľník, len pre ten pocit z pomoci druhému. Mátajú ma rôzne predstavy, pod vplyvom strašidelných informácií o maníkoch, zneužívajúcich potrebu pomoci ľudí, ktorí to potrebujú.
Žijeme v dobe, ktorá nepraje dobru. Podozrivo sa pozeráme na tých, ktorí nám podávajú pomocnú ruku a čakáme, kedy ju škodoradostne pustia. Za všetkým vidíme peniaze, nezištnosť je nám podozrivá. Omnoho rýchlejšie akceptujeme to, za čo musíme zaplatiť a to, čo sa nám núka zadarmo, podozrievavo odmietame. Vieme, že sa neoplatí dôverovať druhým, lebo zväčša na dôveru doplatíme. Úsmev vnímame ako vycerenie zubov, za pomoc ponúkame odmenu, nestačí obyčajné „ďakujem“. Odmietame ponúkané, lebo sme „slušne vychovaní“.
Povedala som si, že prijmem pomoc, ktorá sa ponúkla. Že sa nebudem snažiť pozerať na toho človeka ako na podvodníka, ale ako na niekoho, kto má dobré srdce a chce pomôcť tomu, kto to potrebuje. Že jeho dôvody sú v súlade s morálkou.
Je to ťažké a dúfam, že na to nedoplatím. Aby sme si mohli povedať, že dobrý človek ešte žije.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments