Matka v cudzine. Kto si? Tvojou rečou tu nehovorí nik, slová sa rozplývajú v hluchote. Iba myšlienky môžu byť číre a preklenuté. Si stále sama a v strehu. Hmly sa striedajú s mrakmi, zore je fialové. Tvoje telo prešlo zmenami. Sušiak na prádlo je večne plný, deti hladné, na pomoc nikto nepríde. No pre dieťa si stred vesmíru, základný vzorec jeho bytia. Vzor všetkých vzorov. Treba sa obrniť, okovať a udržať pevný postoj.
Lebo žiť v cudzine znamená opustiť. Blízkych ľudí, zákutia, výhľady a vône domoviny. Chuť chleba či domáceho medu. Jazyk, ktorý v kráse neprekoná žiaden iný. Často i zanechať svoje zvyky a záujmy. Opustiť kúsok seba v tom všetkom a začať od nuly ako nový človek s novou identitou. Príbeh každej matky v cudzine je iný a predsa v jednom rovnaký. Spája ho viac či menej niečo, čo sa nedá vypovedať, vyjadriť ani nakresliť. Je to tón bez echa, priestor bez konca. Biela krieda píše na bielom papieri. Smútok bez sĺz ale slaný. Alebo… len pochabá túžba stretnúť starého známeho na ulici.
Čím je matka, kým sa ňou stane? Je dievčaťom, ktoré chodí do školy, na výlety. Jej mladosť sa ligoce smiechom, topánočky skackajú. Neskôr má tá mladá žena svoje tajomstvá, usmieva sa ako Mona Líza. Kvety sú v rozpuku, túžby horia. A prichádza muž. Vysnívaný, zasnívaný. Presnívaný. Deti. Roky, ktoré sa odlišujú od všetkého. Tu sprítomnený Boh sa prísne díva do očí ženy a milostivo udeľuje do rúk stvorenie, ktoré závisí na každom matkinom pohybe. Je dané, požehnanie si dostala. Stane sa z teba vojak s tvrdou dennodennou disciplínou, bengálsky tiger, keď začuješ šuchot v kroví. Tvoja sloboda dostane dištanc a prídu pády, zlyhania i duševné levitácie.
Načisto vysilená sa budeš pýtať tváre v zrkadle: Som to ešte ja? Zrazu chodíš s kočiarom po sídlisku, vyhýbaš sa hluku. Si precitlivená, malicherná, večne chorá. Spíš aj keď bdieš a naopak. Tanec vystriedal pochod. Ale máš dieťa, najväčší dar všetkých darov. To telíčko plné lásky a obety. Ľúbezný pohľad a mäkký dotyk. Láska najväčšia. Puto, ktoré nepretne žiadna sila, lebo je večné. A keď spadneš, musíš, musíš vstať a ísť ďalej. Si strážnym anjelom dieťaťa. Tá bojovná Amazonka sa v tebe prejaví vždy, keď pocítiš strach a nebezpečenstvo. A keď začuješ volanie mama, mama, svet sa zastaví, všetky kulisy spadnú a odfúkne ich márnosť.
Noc nemusí byť tmavou, tvoja samota je bránou do mystiky. Svet, kde sa bolesť drobí na omrvinky, až z nej ostane len úsmev. Lebo dieťa je tvoj zmysel a pokračovanie. Najprv vidí len tvoju tvár, neskôr dovidí aj do koruny stromov. Jeho svet začnú vytvárať rôzne obrazy, zvuky a pestrá paleta ľudskej inakosti. Už od prvotnej chvíle vieš, že nie je krajšej cesty, ako tej, kde sa tvoj hlas spája s hlasom dieťaťa a vzniká dokonalý dialóg. Dieťa je voňavé ako augustové pole. Dobré ako bystrinka pod skalou. Verí, že sa môže rozbehnúť ktorýmkoľvek smerom a nič sa mu nestane. Polievková lyžica je bager, lietadlo na oblohe drak a za dverami skrine je iný svet, kde netreba spať. Matka, aké máš šťastie!
Kľačíš pred Bohom a prosíš o silu. Je jedno, či počúva on alebo len ty, lebo v modlitbe ste jedno. Tvoja matka je ďaleko a nepomôže ti. V kriku detí len jej vôňa v šatke, ktorú si si schovala hore do skrine, ti pomôže vyplaviť tú boľavú slzu. Priatelia sú na iných planétach, vesmír sa rozpína. Ostáva ti tvoja vnútorná sloboda. Len vnútri si slobodná a môžeš snívať a poletovať. Spomínať. Priať si. Dúfať. Tá vnútorná sloboda je dar úcty k sebe samej. Bez nej by si nemohla odrážať nálety zloby sveta. A je aj predpokladom, ktorý robí prekrásny detský svet.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.