Moj kultúrny rok 2015

Koniec jedného roka a začiatok druhého je vždy tak trochu o bilancovaní, v mojom prípade väčšinou toho, čo som nestihla, ktoré predsavzatia som nedotiahla do konca a ktoré veci by som mohla zlepšiť v roku nadchádzajúcom. A tu zrazu možnosť ohliadnuť sa za rokom 2015 z kultúrneho hľadiska: čo som videla, počula a zažila a čo vo mne zanechalo najlepší dojem. Samé pozitívne veci! Tak poďme na to.

Goodreads ma informuje, že som vlani prečítala asi sedemdesiat kníh. Máloktoré z nich však boli nové, vydané v tom roku. Odkedy som pred dva a pol rokmi objavila zoznam 1001 Books You Need To Read Before You Die, sústreďujem sa na knihy z tohto zoznamu a vypĺňam obrovské medzery v zozname načítaných klasík. Vlani ma z tohto zoznamu najviac ovplyvnili a doslova prinútili cítiť knihy Svet podľa Garpa od Johna Irvinga a Ako zabiť vtáčika od Harper Leeovej. Z noviniek tohto roku by som vypichla toľko očakávané Numero Zero od Umberta Eca, ktoré však moje očakávania vyplnilo len z polovice, na rozdiel od jeho iných geniálnych diel sa mi táto kniha zdala byť predčasne ukončená a akosi odfláknutá. Témy bludov a špekulácií, nesúce sa celou Ecovou tvorbou sú tam, podobne ako občasné inteligentné a vtipné špekulovanie, ale táto kniha je pre mňa definíciou anglického slovného spojenia half-assed. Naopak, veľmi sa mi páčila kniha Chucka Palahniuka Tvoje krásne ja. Kritici a verní fanúšikovia autora ju síce rozniesli v zuboch, ale ja ako osoba, ktorá si v puberte prešla mnohými dielami anglickej chick-lit, pozor nepliesť si s červenou knižnicou, som dokázala oceniť sparodovanie všetkých možných klišé. Nechcem vedieť, cez aké príšerné knihy sa musel Palahniuk brodiť pri výskume k tejto knihe. Nesklamala ma ani moja obľúbená J.K. Rownlingová, ktorá pod pseydonymom Robert Galbraith vydala už tretie pokračovanie detektívnych románov s vojnovým veteránom a súkromným detektívom Cormoranom Strikeom – The Career of Evil (v slovenskom preklade V službách zla). Malá súkromná radosť: moja ruština sa dostala na úroveň, kedy som dokázala oceniť nádhernú melodiku Puškinovho Eugena Onegina. Záväzok na rok 2016: prečítať viac kníh v ruskom origináli.

Filmy a seriály pozerám skôr menej ak vôbec. Vlani som mala možnosť v origináli si pozrieť oskarového Leviathana, ktorý bol v zahraničí prezentovaný ako ostrá kritika pomerov v Rusku. Áno, mnohé scény naozaj ťali do živého, ale s kritickým názorom verchušky na tento film to nebude až také horúce, keďže už v úvodných titulkoch uvádza, že bol financovaný aj z grantu Ministerstva kultúry Ruskej federácie. Nech je už ako chce, bol to fantastický film, ktorý by som odporúčala pozrieť si všetkým: mňa osobne najviac zasiahlo to vykreslenie života v „Muchosransku“ niekde za polárnym kruhom, realita provinčného ruského života a najmä tá beznádej v príbehu aj výprave. Vynikajúce herecké výkony. Veľmi sa mi páčilo netradičné a veľmi komorné poňatie témy umelej inteligencie vo filme Ex-Machina. Príjemnou zaujímavosťou bol film Age of Adaline s Blake Lively v hlavnej úlohe, ktorý rozpráva príbeh ženy, ktorá v dôsledku dopravnej nehody prestane starnúť. Ukazuje aký osamelý môže takýto život byť. Čo najviac Oscarov by som dopriala filmu Mad Max: Fury Road, ktorý je vizuálne tak zaujímavý a zábavný, že aj keď sa na konci zamýšľate, o čom to vlastne bolo, šli by ste si ho v tom momente pozrieť ešte raz.

Čo sa dobrej hudby týka, pravidelne sa u nás v domácnosti krútil jeden album: 1000 Forms of Fear austrálskej speváčky Sii. Tešíme sa na nový, ktorý vychádza zajtra. V areáli olympijského štadióna na Prospekte Mira koncertoval Robbie Williams, bol to koncert, ktorý som si veľmi užila. Na otočku sme na Slovensko prileteli na Pohodu, odvtedy počúvame Die Antwoord. A áno, ja som jedna z tých, ktorým sa koncert Bjork nepáčil. V hudbe mám rada melodiku, pravidelnosť a hlboké hlasy. Ale beriem, že je to vec vkusu. V septembri som bola na koncerte skvelej ruskej hot-jazzovej The Kikipickles, ktorá hrala pre poloprázdny jazzový klub Sajuz Kompozitorov. Nachádza sa v jednej z bočných uličiek od Tverskej ulice a pravidelne v ňom objavujeme jeden hudobný poklad za druhým. V januári som na historickej scéne Veľkého divadla videla moju asi najobľúbenejšiu operu La Traviata, ktorej by som nemohla vyčítať nič: skvelé obsadenie, výborný orchester, klasické pompézne spracovanie (nie je to divadlo v Marínskom ani v Baľšom, ak sa na scéne aspoň raz neobjaví kôň). Jediná chybička krásy novozrekonštruovanej Historickej scény je akustika: pod hľadiskom je údajne obrovský priestor, ktorý bol za socializmu zaprataný haraburdami a teraz ho vyčistili, čím mali zlepšiť prenášanie zvuku v sále. A tak počuť každé vŕzganie stoličky aj podlahy a každé zakašľanie. Vážne, ak sa chcete sústrediť na hudbu, choďte radšej na Novú scénu. Tam som bola na novej inscenácii Mozartovej Figarovej svadby, ktorá bola zasadená do sedemdesiatych rokov minulého storočia, vrátane príslušnej architektúry. Scénu na začiatku opery tvorí stena – stavebnica, z ktorej sa postupne vysúvajú a odstraňujú časti, až sa celé javisko vo finále opery úplne „vyčistí“ – dekonštruuje. Šancu dostali mladé operné talenty Ruska a ladilo im to geniálne. Rovnako som v Divadle Mossoveta videla fantastickú verziu Jesus Christ Superstar – kostýmy aj kulisy už boli trochu ošumelé, predsa len, hrajú to už asi desať rokov, spevácke výkony však boli excelentné. V petrohradskom Marínskom divadle som videla operu Aida, opäť výprava za sto bodov. Vrátane koňa na scéne a balet Don Quijote.

Činoherné spracovanie Akuninovho prvého príbehu s Erastom Fandorinom Azazel (v niektorých zahraničných prekladoch Zimná kráľovná) ma až tak nenadchlo, inscenované bolo do posledného slova a človek, ktorý Azazela čítal, v ňom nevidel pridanú hodnotu. Zato adaptácia knihy Venedikta Jerofejeva Moskva-Petuški, tradične obľúbená ruská kniha mnohých Slovákov, bola úžasná. Niektoré pasáže z knihy boli poprehadzované, aby to v divadle dávalo logiku a hra vás vtiahne do deja okamžite: „Venička“ vchádza na javisko z hľadiska, zamýšľajúc sa nad tým, čo by sa stalo, keby naňho padol luster – pričom luster nad hľadiskom bol dômyselne zhotovený z prázdnych fliaš. Plné hľadisko burácalo od smiechu v podstate celý čas.

A teraz už len začať plánovať kultúrny kalendár na rok 2016. Prajem vám veľa dobrých kníh, filmov a peknej hudby!

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť