Nemecký primár Sova

Nepatrila som k tehuľkám (hrozné slovo a preto ho tu z nenávisti použijem), ktoré po zistení sladkého tajomstva nakúpili haldu tehotenských kníh, predplatili tehotenské časopisy a zaregistrovali sa na všetkých mamičkovských webov (mala som výhodu, mohla som vyjadrovať svoje názory dvojjazyčne). Ak mi niečo napadlo, tak som si pogooglila, ale inak som sa veľmi nezaujíma. Tehotenskú knihu som prečítala až jednu, dostala som ju ako darček mesiac pred pôrodom. Bola od blonďatej nemeckej moderátorky a bola presne podľa môjho gusta – kombinovala fakty s humorom. Takže som na niektoré informácie, ktoré sú naozaj potrebné, narážala náhodou. Náhodou som sa tak dozvedela, že pôrodnice si usporiadávajú tvz. infoabendy – prezentačné večery, kde sa jednoducho predstavujú alebo skôr predvázdajú. Môj gynekológ mi na začiatku tehotenstva strčil vizitku lekárky-pôrodníčky, s ktorou spolupracuje a odporučil mi jej kliniku. Vizitku som založila s myslením – neskôr. Potom som sa ale na prípravnom kurze na pôrod dozvedela o infovečeroch, trochu si pogooglila a samozrejme sa trochu vystrašila. Treba ísť na infoabend, treba si dôkladne vybrať nemocnicu, predovšetkým, kým nie je neskoro. Ak sa neskoro nahlásite, nevezmú vás s argumentom, že majú nahlasených veľa rodičiek a ja porodím na chodníku (alebo teda na Slovensku). Pôrodnice majú termíny infoabendov zverejenené na internete a po formálom telefonickom nahlásení, že sa večera zúčastnite, sme sa zúčastnili dvoch prezentácii. Zúčastnili, s manželom, v Nemecku tehotenstvo páriky prežívajú spolu a vidieť niekde mamičku samotnú je zázrak alebo na poľutovanie.

Naša prvá cesta viedla na malú súkromnú kliniku, ktorú mi odporučil gynekológ. Súkromná neznamená, že si ju platím, všetko naďalej platí zdravotná poisťovňa. (Áno, odrodila som tam a nestálo ma to ani cent.) V nemocnici nás povodili po pôrodných sálach a potom usadili do zasadačky, kde porozprávali čo a ako. Oveľa väčší zážitok bola návšteva druhej pôrodnice. Šlo o klasickú veľkú pôrodnicu, patriacu mestu, kde je frmol, takže páriky usadili len do zasadačky. Bolo nás tam azda 150 prítomných a celý večer bol v réžii miestneho pána primára, za občasnej asistencie mladej a vtipnej pôrodnej asistentky. Pán primár… poznáte tie lekársky seriály, kde je vždy nejaký pozitívny hlavný lekár, ktorého milujú všetci pacienti? Najlepšie je, ak je to starší prešedivelý muž s láskavým srdcom. Tak presne taký bol pán primár. Alebo ešte lepší, asi ani v Hollywoode by dokonalejší prototyp už nedokázali vytvoriť. Bol to jednoducho pán primár Sova. Vysoký, štíhly, šedivý muž v bielom plášti, s motýlikom a aby bol imidž dokonalý – má priezvisko, v ktorom sa nachádza „von“. Takže primár-šľachtic.

Nemecký primár Sova mal krásny hlas, nádherný, premýšľala som, že či poznám nejakého nemeckého herca s tak krásnym hlasom. Neprišla som na žiadneho… na Slovensku máme takých dostatok, takže trebárs to bol krásny hlas Dušana Jamricha. A pán primár robil divadelné predstavenie, áno, ono to bolo totiž divadelné predstavenie, aké asi robil Laurence Olivier pred desiatkami rokov a jeho jazyk bol jazyk básnika. Krásny, melodický, metaforický a za celých mojich deväť tehotenských mesiacov to bol ten najemotívnejší zážitok (asi nie, ultrazvuky a teda pôrod boli vždy emotívne). Párkrát som musela naširoko otvárať oči, aby som sa tam nerozplakala, pozrela som úchytkom na môjho muža, ktorý bol červený v tvári, takže som si domyslela, že bojuje s tým istým problémom, a som presvedčená, že niekto si tam určite poplakal…

Vrcholy divadelného predstavenia.  Monológ pána primára: Takže ako to všetko začína? Predstavte si pokojnú tmavú uzimenú noc, o druhej v noci nám tu zazvoní telefón, zdvihneme, predstavíme sa a na druhej strane sa ozve vynervovaný mužský hlas. Máme kontrakcie každých desať minút!!!!! Čo máme robiť, čo máme robiť???? – Upokojte sa, desať minút ešte nie je tak veľa, ale ak by ste boli radšej tu, ako doma, tak pokojne prídite. (Na plátne, kde sa premietajú obrázky, sa objaví fotografia nemocnice). Parkovanie, áno, parkovanie môže byť problém. Prosím vás, neobiehajte s rodiacou ženou päťkrát okolo nemocnice a nehladajte parkovacie miesto. Pokojne zastaňte pred vchodom, kde je vyznačené miesto pre taxíky, my vás vidíme, odveďte manželku do nemocnice a potom sa vráťte hladať parkovacie miesto.

A samotný pôrod? Ten bol opísaný ako tá najúžasnejšia vec na svete. Monológ, ktorý sa nedá zopakovať, spísať… ale po jeho vypočutí som mala chuť vyskočiť zo stoličky a kričať – chcem rodiť, chcem rodiť, chcem rodiť, už sa toho neviem dočkať!!! To bude nádhernéééé…

Porodná asistentka (babica) predstavila svoju obľúbenú polohu na rodenie – na stoličke, ktorá svojim tvarom pripomína toaletnú misu. (Keď ste zvyknutí tlačiť tam, tak tu to pôjde jedna radosť – tak nejak to povedala). Pan primár: Sedíte na stoličke, dáte si ruky pod seba a už to cítite vo svojich rukách, áno, cítite to a nie je nič krajšie….Už držíte svoje dieťa. A to dieťa kričí? Prečo kričí? Pretože deväť mesiacov bolo v tme, vo vode a zrazu je tu niečo iné – svetlo, hluk, zima. Skúste sa vy ponoriť do vane a zrazu len tak vyskočiť do studenej kúpeľne. Ako sa budete cítiť? Dieťa kričí, ale my vám ho priložíme na hruď a ono… ono zrazu stíchne. Prečo stíchne? Pretože počuje vaše srdce, počuje bum-bum, bum-bum a ono si uvedomí, že toto pozná, toto počúvalo celých deväť mesiacov a vie, že je v poriadku. Že je pri mame.

(Utrite si slzy 🙂 )

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť