Tak toto bol môj prvý Ajtmatov. A stál teda za to. Keď som dočítal knihu, bolo neskoro v noci a všade bolo dokonalé ticho.
– Tak takto to presne je. Žiadne veľké ideály. To čo žijeme na tomto našom svete, je život na popravisku. Nech sú naše pohnútky akékoľvek, je to len o tom, že čakáme na popravu. A podľa autora sa aj dočkáme. – napadlo mi.
Ajtmatov sa priam programovo a s veľkým zámerom snaží, aby ste si pri čítaní všetkých dejových línii Popraviska spomenuli na latinské Homo homini lupus est. Všetci hrdinovia tejto knihy sú vo svojej podstate ukážkou toho najlepšieho a najmorálnejšieho, čo medzi bytosťami na zemi môžeme stretnúť. Hneď treba povedať, že hrdinami nie sú len ľudia.
Celá kniha začína nádherným až idylickým príbehom vlčích manželov a ich mláďat. A koniec tohto páru je teda skutočný brutus. Človek je vlkom nie len človeku. Človek je vlkom aj vlku. A naozaj tvrdo a nekompromisne.
Už nikoho neprekvapí, že aj ďalší hrdinovia, ktorí sa snažia priniesť svetu vieru a pokoj, alebo zdravý rozum a poctivosť dopadnú rovnako brutálne ako vlčia svorka.
Krátky príbeh vsunutý medzi tieto ostatné, je trochu iný pohľad na poslednú noc Ježiša Krista a Piláta Pónskeho a ich spoločný rozhovor. Keďže Ježišov príbeh je všeobecne známy, vnímam tento príbeh len ako akúsi pripomienku toho, že popravisko nám tu fungovalo odjakživa.
Zvláštny je Ajtmatovov spôsob, ako do tých najstrašnejších častí príbehov vnáša – ticho. Svet sa spomaľuje a všetky zvuky z neho miznú. Ticho je ako ďalšia pripomienka konca, prázdnoty a smrti. Ticho obkolesuje hrdinov ako olej a hrôza je v kontraste s tým tichom o to údernejšia. Hoci je tento obraz v priamom rozpore s americky tradičnou predstavou vrieskajúcej bloncky, ktorá prežíva hrôzu z toho, ako ju naháňa zabiják, je oveľa uveriteľnejší a oveľa bolestivejší.
Happy end sa nekoná a ak knihy bez neho nie sú pre vás, Popravisko určite nečítajte. Ak sa však rozhodnete to zvládnuť, tak Vám ju odporúčam. Stojí za to.
Pristúpila bližšie k ukrižovanému, uprene sa zahľadela na jeho črty a ticho zaskučala: veď tie ich vlaňajšie vĺčatá všetky zahynuli. A celý život v Mojunkumoch skaza vzala. Nemala pred kým slzy prelievať… Tento človek jej nemohol nijako pomôcť, jeho koniec sa blížil, ale teplo života sa v ňom ešte držalo. Človek s námahou nadvihol viečko a tíško prehovoril kňučiacej vlčici:
– Prišla si?… – hlava mu nechtiac úplne klesla.
To boli jeho posledné slová.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments