Nemohla by som žiť v takej asociálnej spoločnosti – vyjadrila sa jedna moja kamarátka, keď som jej opisovala život v Nemecku. Nepoznám susedov, ani ich nestretávam na schodisku, najtypickejším Nemcom (či domácnosťou) je osamelo žijúci človek, ktorý nemá záujem to zmeniť. V práci som mala pár kolegov – vcelku schopne vyzerajúci chlapi, štyridsiatnici, žijúci single, ktorí na debatu o ženení zareagujú, že navariť si vedia aj sami. Nemci sa jednoducho nepária, nezakladajú si rodiny, nekamarátia sa, každý si žije sám pre seba. Moja „spolubývajúca“ Jana v pôrodnici bola výnimka, pravdepodobne to bol najobľúbenejší človek v Mníchove. Za tri dni som mala tú česť spoznať asi dvadsať jej kamarátok, prípadne ich manželov a deti.
Návštevy si na našej izbe podávali kľučky, prichádzali s množstvom darčekov, ktoré nebolo kam ukladať, v druhý večer bolo v izbe sedem ľudí – päť dospelých a dve deti. Nič príjemné, keď sa učíte kojiť alebo sa ubolená v nočnej košeli snažíte cez tých ľudí predrať na toaletu. Liezlo mi to na nervy a zvažovala som, či jej mám niečo povedať alebo sa ísť na ňu sťažovať. Neurobila som ani jedno ani druhé, asi som zbabelá, pripúšťala som možnosť, že by ma len vysmiali, že som chudera, ktorú okrem vlastného muža nepríde nikto iný pozrieť. Aj tak si nemyslím, že je ok, že ich tak veľa prichádzalo. Ako sa spýtal aj moj muž – prišiel aj niekto starší, jej rodičia napríklad? Nie, len kamarátky.
Prichádzali kamarátky a tie reči – nuž napíšem to takto – pochybujem, že niektorá z nich prednášala na univerzite alebo bola jej absolventkou. Jedna prišla s dievčatkom Kyrou a niekoľkomesačným chlapčekom. Kyra svojej mame oznamuje, že chce ísť na toaletu originálnym spôsobom – stiahne si nohavice a čaká. Inak, Kyra má už 3,5 roka a pozná pár slov. Na druhý deň prišla iná kamarátka a veselo s mojou spolubývajúcou Kyru poohovárali. V jej veku by už teda mohla hovoriť. Uškŕňala som sa a už som sa nič zaujímavé nedozvedela. Okrem toho ma fascinovalo množstvo šišiek (poprinášali kamarátky – boli fašiangy), ktoré Jana „spráskala“ a zapíjala ich sladkými malinovkami. Feniklový čaj nebol nič pre ňu, takže rady, čo má nastavajúca matka jesť a piť tu šli úplne bokom. A aj tak mala materského mlieka na rozdávanie.
A inak Jana od rána do večera ďobala do mobilu, čo ma tešilo len ako zamestnanca mobilného operátora a od rána do večera v našej izbe bežala RTL, avšak upodozrievam, že to bola asi špeciálna pôrodnícka RTL, vysielaná len v pôrodniciach. V prvý večer sme sledovali približne 90-minútovú reportáž o pomeroch v nemeckých nemocniciach. Traja redaktori pracovali v utajení ako ošetrovatelia niekoľko mesiacov (jeden dokonca 14 mesiacov a to práve v jednej z mníchovských nemocníc!) v troch nemocniciach, aby odhalili, aké „katastrofálne“ podmienky v nemocniciach v skutočnosti sú. Nedostatok personálu, nedostatočné hygienické podmienky, atď… celý čas som myslela na to, ako by tá reportáž vyzerala v slovenskom prevedení. Predovšetkým ma to zaujalo ako bývalú novinárku – klobúk dolu pred takým nasadením – a ich zistenia som si radšej ani nedovolila predstaviť.
Druhý večer sme sledovali tiež nejakú nemocničnú tému a tretí večer dal korunu všetkému. Program o matkách-tínedžerkách, kde sa podstatná časť programu točila okolo pôrodov. Prežívala som déjà-vu a začala sa zamýšľať nad tým, čo to sledujem. Robí si niekto z nás srandu? Čo ak je toto špeciálne pôrodnícke vysielanie, ktoré sa tu púšťa každý týždeň dookola a v skutočnosti RTL vysiela niečo iné? Zistíme to len tak, že zavoláme domov a poprosíme naše polovičky, aby si zapli televíziu… Povedala som o svojom podozrení Jane. Najprv nechápala (lost in translation), potom pochopila, ale vtipné jej to neprišlo. Tak nič… Sledovali sme ďalej… v televízii pôrodná babica pomáhala tehotnej pri kontrakciach… počúvala som…a Déjà-vu!!! Pred dvoma dňami som počula to isté.
Odbočím si… Keď ma prijali v pôrodnici, prišla za mnou taká mladá krásna víla (pôrodná babica) aj s menom pre víly – Jasmin a ja som vedela, že je to dobré znamenie a snažila som sa nesmiať. Prečo? Môj bratranec má Jasmínu a narodila sa minulý rok v máji – v deň, keď mi gynekológ potvrdil, že som tehotná. A smiech? No viete.. naša babka, klasická katolícka staromódna babka, ktorá je z mena Jasmína na nervy a rozpráva, že také mená dávajú len… veď viete, tí počerní. Takže Jasmin, inak Jasmin Formanek (dedko bol Čech – spýtala som sa po pôrode) bola absolútne úžasná. Sedela pri kontrakciách pri mne a rozprávala mi, aká som úžasná, ako to dobre robím, ako to skvele znášam, aká som úžasná, a že to zvládnem, dokážem to!!!, lebo som úžasná.
Žrala som ju, a keď sa kontrakcie stupňovali, tak… som mala chuť Jasmin zabiť. Čo ty o tom vieš, ako to šialene bolí???? Veď si určite ešte nerodila. Buď ticho! Nie som úžasná, tieto kecy ti natlačili v škole, že ich máš hovoriť. Buď ticho! Aaaau, to bolí…. Toto sa mi v hlave preháňalo a hrýzla som si do jazyka, aby som to milej Jasmin naozaj nevykričala. A o dva dni sledujem televíziu a tá pôrodná babica rozpráva to isté. Ja som to vedela! Jasné, že im to v škole natlačili do hlavy. Panebože, to isté tam rozpráva. Nuž ale… ja som bola úžasná a Jasmin bola tiež úžasná. Áno, verklikovala naučené, ale pomáhalo to. Ďakujem :-).
PS: Synček spolubývajúcej Jany dostal meno Matteo. Každej druhej kamarátke hovorila, že to meno počula v nejakom filme, zapáčilo sa jej, ale už si nepamätá, v akom filme to bolo. Žiaľ, za tri dni na to neprišla, do smrti nad tým budem premýšľať… 🙂
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments