Slovenský volič, záhadná čierna skrinka

„Prečo ľudia volili tak, ako volili? Prečo milovali a potom zase opúšťali politické strany a ich lídrov, aby si vzápätí našli nových? Aké vzorce volebného správania sa na Slovensku vynorili a aké boli a aké sú profily voličov rôznych strán? O volebnom správaní sa v uplynulých rokoch napísali stovky štúdií a analyzovali tucty výskumov. Napriek tomu ostáva slovenský volič v mnohom záhadnou čiernou skrinkou, klbkom ťažko pochopiteľných motivácií, neraz skôr príkladom pre psychoanalytika ako sociológa.“

Napísala sociologička Oľga Gyarfášová v texte Voľby a voliči, uverejnenom v roku 2010 v publikácii Kde sme? Mentálne mapy Slovenska (IVO, Kalligram 2010). Teda ešte pred voľbami v roku 2010, ktorými sa dostala k moci vláda Ivety Radičovej. Odvtedy prebehli na Slovensku ešte troje parlamentné voľby (2010, 2012 a 2016) a už teraz sa teším, ako budú sociológovia a politológovia a filozofi a analytici a psychoanalytici a komentátori písať o rozhodnutí slovenských voličov v marci 2016.

S touto licenciou na porovnateľný neúspech začudovaného Janka – v pozícii športového redaktora a zostavovateľa prílohy O knihách v denníku Sme – si dovolím ponúknuť niekoľko krátkych poznámok a postrehov – navyše, veľmi sa mi hodia do relácie Rádia Lumen Zaostrené, kde budem v pondelok 7. marca s Janom Baránkom glosovať, čo sa (nám) prihodilo v tú sobotu 5. marca.

Na úvod sa budem citovať, lebo nič výstižnejšie som sa doteraz nedočítal – „keby som to mal zjednodušiť, tak poviem, že štandardné strany dlhodobo srali na voličov a oni sa teraz vysrali na štandardné strany“ (čím myslím strany ako KDH, Most-Híd, SDKÚ – DS, Smer – SD). Áno, aj Smer začleňujem medzi strany, na ktoré sa vysrali ich voliči – pád z 1 milióna 134 280 hlasov v roku 2012 na 737 481 v roku 2016, t.j. o 396 799 voličov menej, sa inak pomenovať nedá.

A ešte, žeak najviac získali tí, čo najviac odmietali Fica, pochopia to tí, čo chcú s ním ešte stále vládnuť“?

A ešte, že máme na výber dva zlepence (čo konštatujem s osobitnou chuťou – Ficov a Sulíkov). Že preferujem ten Sulíkov zlepenec, je snáď pochopiteľné.

Ideologická predohra I.

Podobne ako Richard Sulík či Robert Fico aj ja si myslím, že pýtať sa politikov len niekoľko hodín po uzavretí volebných urien na to, s kým chcú zostavovať vládu, je predčasné. Hoci je to pre novinárov pohodlné – na jednej strane to príde na um každému, každého to zaujíma, a navyše možno tak bezpečne prejaviť ťah na bránu.

Predčasné však možno nebude vysloviť niekoľko postrehov až axióm – s Mariánom Kotlebom nechce ísť do koalície nikto. Našťastie, toto dno ešte nikto neprerazil.

Béla Bugár ani len neskrýva svoju nechuť stať sa súčasťou pravicovej koalície – že mu ocikali pred voľbami autíčko aj Sulík a najmä Matovič, a že on na rozdiel od ostatných nemôže ani Andreja Danka, je možno pre Bélu Bugára a jeho ekonomické pozadie opodstatnená hra – môže sa však nemierne popáliť.

Lebo, ako vedia tí, ktorí si prečítali Vonnegutovu novelu Matku noc a obľúbili si jeho postreh – „Sme to, čo predstierame, že sme, a tak musíme byť na to, čo predstierame, že sme, opatrní“ – a navyše zmaturovali z matematiky, no dobre, bolo to v roku 1974, ale sčítanie do 150 sa odvtedy nezmenilo, vrátim sa teraz k povolebným počtom, veľa možností na zostavenie vlády niet.

Ideologická predohra II.

Aby to nebolo iba o výpočtoch a kalkuláciách a špekuláciách a kšeftoch a bartroch a podobne, povedzme si niekoľko hodnotových východísk. Ak všetky strany povedia, že so stranou Mariána Kotlebu neuvažujú ako s koaličným partnerom, na jednej strane nám to potvrdzuje, že ešte nestratili všetky škrupule – a že k dispozícii na povolebnú matematiku je fakticky už len 136 mandátov.

Ako všetci vieme, na väčšinu v NR SR treba 76 mandátov, ak ich je viac, je to lepšie – ak ich však má jedna strana 83, je to také veľké pokušenie, že o štyri roky môžete mať len 49. Proste strana príde o viac poslancov, ako má druhá najsilnejšia a ešte stále má s prehľadom najviac.

Teraz ten Vonnegut – ak Sulík tvrdí, že nebude rokovať s Kotlebom ani s Ficom a ak to isté povie Matovič, je zjavné, že obaja majú spolu 40 mandátov, s ktorými Fico nemôže počítať. Ak Boris Kollár opakovane tvrdí, že podporí iba pravicovú vládu, dá sa povedať, že trio Sulík – Matovič – Kollár disponuje 51 mandátmi. A že Ficov Smer je pre nich neprijateľný partner – čo je jednoznačne hodnotová a názorová záležitosť. Dôvodov na takéto odmietanie je kopec, nechce sa mi ich opakovať (sumár Ficových káuz je napríklad tu).

Teda Sulík, Matovič a Kollár majú o dvoch poslancov viac ako Fico. No dobre, je to zlepenec, ale má viac ako Ficov monolit (napokon, v rokoch 2002 a 2010 to nebolo inak – Smer mal najviac, ale Dzurindov a potom Radičovej zlepenec zostavoval vládu).

Zápletka I.

Od tohto bodu to začína byť zaujímavé a komplikované.

Voľní ostávajú ešte traja hráči – Dankova SNS (15 mandátov), Bugárov Most (11 poslancov) a Procházkova Sieť s desiatimi poslancami.
Ďalšou axiómou sa zdá, že Béla Bugár nemôže byť v koalícii s Dankovou SNS – aspoň Béla to neprozreteľne tvrdí.
Poslednou axiómou je, že o SNS majú záujem aj Fico, aj Sulíkova partia. Ak by Danko prikývol Ficovi, bude mať táto dvojkoalícia 64 poslancov. Čo je málo. Ak by pribrali aj Procházku, majú 74. Kurva, ešte stále málo (hoci zlepenec je to úžasný). S Kotlebom sa nedá, musia vziať Bélu, aby mohli vládnuť – ale Béla vraj nemôže so SNS. Veď to poznáte – sme to, čo o sebe tvrdíme, že sme….. Čo teraz? Premôže sa Béla? Pôjde aj s Dankom?

Zápletka II.

Nebudeme tu postávať, poďme na vedľajší kurt. Už vieme, že Sulíkova kôpka má 51 mandátov. Ak by Danko prikývol Sulíkovi, budú mať 66 mandátov. S Radovou desiatkou poslancov by mali 76 – teda dosť. A netreba im ani Bélu Bugára.

Bolo by to natesno, labilne, ale vedia to dať dokopy aj bez Mostu.

A keď týchto 76 žetónov položia na stôl Bugárovi, možno aj Oskar zabudne na svoje dohody s Jozefom – lebo môžu aj nebyť pri delení krajiny. Béla, Oskar aj Jozef.
A keď týchto 76 žetónov položia Andrejovi na stôl (Kiskovi, ako inak), možno netreba osloviť ani Fica. Hoci slušnosť káže osloviť.
A že po preobsadení krajiny od smeráckeho monolitu vznikne dosť zodpovednosti a práce v prospech pre občanov dosť pre všetkých, je azda dostatočne jasné.


Taká malá matematika

A áno, aj pravicová koalícia by to bola. A ako vraví Daniel Lipšic, nesmeli by sa rozpadnúť, lebo tretiu šancu už nedostanú.
Tú si totiž vezme Andrej z Hradu, ak bude táto dnešná pravica nemožná.
Tomu verte, chlapci.

Pôvodne publikované na autorovej stránke eRKa DNES

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť