Viete si predstaviť, čo by ste robili, keby ste mali pred sebou šesť mesiacov života?
Nemyslím len vy osobne. My všetci na Zemi.
Asi vám ako prvé napadne, že by ste si to poriadne užili. Nechali by ste robotu robotou a odcestovali niekam strašne ďaleko. Povedzme na Bahamy. Tam by ste prehajdákali všetky prachy. Možno by ste sa strašne opili a možno by ste konečne prefackali šéfa, čo vám odjakživa pil krv. Má to však háčik. Jednak by sa vykašľali na robotu aj obyvatelia Bahám, a tak by vám ani nemal kto namiešať drink s dáždničkom. A ani s tým fackaním by to nebolo také jednoduché, lebo však každý raz niekomu v živote stúpil na otlak, takže možno by stál zase niekto v rade aj pred vašimi dverami. Nakoniec, načo by sme sa mlátili, keď to o pol roka stratí zmysel úplne všetko?
Zaujímavý pohľad na túto (dúfajme) hypotetickú situáciu prináša Američan Ben H. Winters, ktorý vo svojom bestselleri tvrdí, že ľudstvo predsa len celkom rozum nepotratí. V jeho Poslednom policajtovi sa vlády tohto sveta v záujme pokojného „dožitia“ občanov rozhodnú potrestať každý trestný čin a nepotrebujú pri tom nič viac ako zdĺhavý súdny proces. Vy by ste chceli stráviť svoje posledné dni v cele kvôli hlúpej krádeži?
To je ale len jedna z mnohých stránok života spoločnosti, ktorá sa dozvie, že na našu planétu sa nezadržateľne rúti asteroid Maia, pred ktorým sa nedá ujsť.
Áno, niektorí ľudia nezvládnu psychický nápor a začnú páchať samovraždy. Akcie veľkých korporácií zrazu prudko klesnú, pretože cieľom podnikania zrazu prestáva byť zvyšujúci sa zisk. Načo aj, keď sa sotva dožijete dividend? Peniaze strácajú hodnotu, o úrodu sa nemá kto postarať, pracoviská postupne rednú. Tých niekoľko áut, ktoré ešte jazdia, patrí polícii, inak sa ľudia presúvajú na bicykloch alebo pešo. Známy fastfood skrachuje, avšak jeho prevádzky vďaka podnikavcom načierno fungujú, ľudia predsa stále potrebujú jesť.
A médiá? Tie si užívajú príval katastrofických správ ako nikdy predtým. Každým dňom podsúvajú divákom informácie o tom, kedy „to“ padne a kam „to“ padne.
Svet skrátka nejako funguje. Či už zo zotrvačnosti alebo v záujme psychohygieny, zopár ľudí pracuje naplno, akoby sa nič nedialo.
Presne takým človekom je aj mladý policajt Hank Palace. Ten sa stane policajným vyšetrovateľom práve „vďaka“ odchodu skúsenejších kolegov, takže sa mu vlastne splní celoživotný sen. Síce len na šesť mesiacov, ale predsa.
Keď Hanka zavolajú k prípadu jasnej samovraždy istého nudného zamestnanca poisťovne, pustí sa do pátrania, akoby sa nechumelilo. Aj vám sa to zdá byť neuveriteľné?
Talent spisovateľa nespočíva len v majstrovskom narábaní s podmetmi a prísudkami, ale práve v tom, že dokážete postavu v knihe opísať čitateľom tak, že pochopia jej počínanie. Aj teraz, keď už o nič nejde, lebo všetci zomrú.
Ja som Hankovi Palaceovi veľmi dobre rozumela. Aj tomu, prečo pátra po vrahovi (ups, tuším som prezradila, že to predsa len nebola samovražda). Navyše, s tými podmetmi a prísudkami narába Ben Winters dokonale – nie nadarmo je držiteľom Edgarovej ceny, ktorej názov ste pravdepodobne aj tak nikdy nepočuli. Knihu som prečítala jedným dychom a už sa neviem dočkať ďalších dvoch pokračovaní. Tajne pritom dúfam, že ten asteroid predsa len zmení dráhu letu (a nech to čert berie, že je to gýč jak delo).
Hank je totiž taký sympaťák, že by sa dal použiť aj v iných detektívkach. Sklamalo by ma len jediné – ak by záchranu sveta opäť zariadil Bruce Willis.
PS: Mimochodom, obálka knihy je príšerný zlepenec.
Ben H. Winters: Posledný policajt, IKAR 2016 (prvá časť trilógie)
Spisovateľ, dramatik a tiež učiteľ Benjamin Allen H. Winters svoj vek na stránke benwinters.com tají, no vieme, že v roku 1998 absolvoval Washington University v St. Louis. Odvtedy sa venuje písaniu divadelných hier, beletrie pre dospelých, a tiež kníh pre deti.
Čulo komunikuje so svojimi čitateľmi na sociálnych sieťach, čoho dôkazom je aj autorka tohto článku*.
Ben žije spolu s troma deťmi a manželkou Dianou v Indianopolise. A ak vás zaujíma, čo znamená H. v jeho mene, tak vedzte, že si ho tam „vložil“ po sobáši práve na jej počesť – ide o iniciálku Dianinho dievčenského mena.
*Len som ho upozornila, že to československé vydanie, ktorým sa chváli na facebooku, neexistuje. Rozišli sme sa v mieri, nakoniec bol rád, že sú tie vydania vlastne až dve.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.