Už dávno som nebola tak naštvaná, ako po prečítaní tejto knihy.
Viete, keby to bola somarina, tak ju niekde v tretine prestanem čítať a viac po nej neštekne pes. Toto bolo zákernejšie.
Totiž – od začiatku ma Dominus bavil a vôbec nie preto, že ho vydavateľ prirovnával k bestsellerom Dana Browna (nemalo ma to vlastne varovať?). Spisovateľ Tom Fox skrátka použil na čitateľa niekoľko zaručených lapiek. Príbeh situovaný za nám nedostupné vatikánske múry. Dobre vybratú dvojicu hrdinov, ale zase nie je príliš ideálnu. A do tretice detektívny príbeh s tajomstvom, ktorého odhalenia sa takmer neviete dočkať. Dej mal navyše správnu dynamiku, čo je v takomto type literatúry základ úspechu.
Fakt som sa na to každý večer tešila.
Lenže dnes, pár hodín po prekonaní cieľa, som nahnevaná. Nič z toho, čo čitateľ unavený všedným životom od dobrej oddychovky očakáva, sa nekonalo.
Žiadne vysvetlenia, žiadna katarzia. Len strieľačky ako v béčkovom filme. Autor sa s vysvetľovaním tajomstva v príbehu nebabral. Úplne zbabelo zvalil jeho riešenie na… (ak nechcete vidieť pointu, zakryte si pri nasledujúcej vete oči).
Vyriešil ho lacným zázrakom. Žiadne spokojné výdychy čitateľa, že všetko zapadlo do seba ako ozubené kolieska. Zlé zmizlo (alebo ho zastrelili), všetci sú happy. Hotový raj na zemi.
Škoda.
Áno, spisovateľ by sa mohol vyhovoriť, že to presne takto chcel. On je pánom príbehu, nie my. Mystéria potrebuje zázraky. Lenže aj mystéria musí mať svoju logiku v bežných ľudských veciach.
Chcete príklad? Zlé-zlé farmaceutické spoločnosti tajne (ako inak) vymyslia liek na vrodenú slepotu a nejakú z množstva rakovín. No dobre, môže sa to stať, a aj by sme boli radi. A tu vám akési sedemročné dieťa, ktoré od narodenia nikdy nič nevidelo, zrazu osloví svojho ošetrujúceho lekára so slovami, že čo to má za škvrnu na plášti. No ale sú vám múdre tie dnešné decká. Sotva prvý raz kuknú na svet, hneď vedia, že plášť má byť čistý, a že tá škvrna na ňom nemá čo hľadať. Akoby sa nechumelilo. Žiadne zdesenie, radostné výkriky alebo niečo také. Doktorko sa zagebril kávou.
A vôbec, tie zlé-zlé firmy nájdu liek na niečo, čo by za normálnych okolností bolo bombou na akejkoľvek medicínskej konferencii. Oni ale čušia, beštie. Veď ich šéfka Caterine (mimochodom hlavná záporáčka, o ktorej si ešte povieme) povedala, aby ho podávali pacientom tajne. Tak tajne, že o tom nevedia ani ich lekári. Keď sa vyliečia, šéfka podplatí médiá, aby to vyhlasovali za zázrak. A keď príde vhodná chvíľa, tak zase odhalia pravdu, čím (pozor, teraz to príde) svet stratí dôveru v cirkev. Pekne hlúpy plánik, že?
Potom sa ale znedazdajky vylieči aj pápež. A ešte z úplne inej choroby k tomu.
Ak sa práve hneváte, či som neprezradila pointu, tak si pozrite obálku knihy. Tá ju vlastne prezrádza rovno (zázrak alebo smrtiaca konšpirácia?), hoci celý čas naivne veríte, že to predsa len tá konšpirácia bude.
Vráťme sa k tej hlavnej záporáčke Caterine. Prečo vlastne chce tak strašne zlikvidovať cirkev? Vysvetlenie jej motivácie spočíva v stokrát omieľanom príbehu z detstva o sexuálnom zneužívaní jej brata kňazom. No dobre, verila by som tomu. Lenže keby vinníka zabila alebo aspoň preplesla cez oné orgány, tak by to bolo celkom pochopiteľné. Naopak, s dotyčným vysokopostaveným kardinálom sa v podstate „spojí“, aby mohla potrestať rovno pápeža. Pápež Gregor je pochopiteľne kladnou postavou, s ktorou sa autor knihy vôbec nebabral a takmer skopíroval jeho osobnosť od nášho reálneho Františka.
Iste je vám jasné, že dobro nakoniec vyhrá. Akurát preň spisovateľ vystrieľa takmer celú švajčiarsku gardu vrátane obetavého veliteľa. Hlavná záporáčka to prežije len preto, že keď ju má vystresovaný hlavný hrdina zlikvidovať tesne po tom, čo zomrela jeho drahá priateľka, tak povie nie. Poviem vám, toto je taký svätý človek, že on hádam ani nechodí na fejsbuk.
Čo tam ešte máme ďalej?
Dve zmŕtvychvstania, jedno zázračné vyliečenie, polovica Ríma trpiaca prosopagnosiou (neschopnosť rozoznávať tváre) – a to všetko v poslednej tretine románu.
Škoda, preškoda.
A pritom to mohol byť taký dobrý román, lebo do tých dvoch tretín sa čítal naozaj výborne. Mea culpa. Malo ma varovať už to, že text obsahoval na môj vkus priveľa prídavných mien a presladených metafor. Asi to malo pôsobiť literárnejšie či čo. No aha:
…medzi prstami zvieral cigaretu, zatiaľ čo pariace sa dvojdňové cestoviny na keramickom povrchu stola čakali, kedy skončí so svojím plynným predjedlom.
Ako sa môžu pariť dvojdňové cestoviny? A to plynné predjedlo, Hviezdoslav by zaplesal.
A tak som si začala gúgliť niečo o autorovi. Tipovala som, že to bude asi debut a nemýlila som sa. Už to meno znelo príliš komerčne, ale voči takýmto predsudkom sa zvyknem obrniť. Spomedzi niekoľkých Tomov Foxov sa črtal ako dobrý tip istý Thomas Fox, ale to je Američan a navyše s akousi literárnou cenou… nie, to nemôže byť on. Takže sa musím spoľahnúť na informáciu vydavateľa, že náš Tom Fox je britský akademik, ktorý sa venuje dejinám cirkví a náboženstiev. Doteraz vydal niekoľko odborných a populárno-náučných titulov na túto tému (napríklad Ako sa zbaviť viery a stať sa ateistom), čo ho napokon priviedlo k napísaniu románovej prvotiny Dominus.
A tu je asi ten problém. Ako akademik môže byť skutočne dobrý, ale nech sa veľmi nepúšťa do románov, ktoré chcú nielen viac fantázie ako vystrieľať pol mesta, ale hlavne viac logiky pri spriadaní nitiek príbehu. Ups, normálne som sa jeho štýlom nakazila – takže oprava – skrátka to musí mať hlavu a pätu. Iba ak by to mala byť fantastika, ale to chce iné gule. Povedzme takého Terryho Pratchetta. Nemohol by niekto zmŕtvychzobudiť aspoň jeho?
Tom Fox: Dominus, IKAR 2016
PS: Fox už v zahraničí vydal ďalšie dve knihy Exodus a Genesis. Možno si reputáciu napraví práve nimi. Dovtedy by sa mohol aspoň odfotiť, nech sa ujo gúgl toľko netrápi.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.