Veľká noc je najkrajší sviatok v roku. Krajší, ako Vianoce

Ženy všeobecne nemajú rady Veľkú noc. Ja ju mám zo všetkých sviatkov najradšej.

Ako mladé dievča – už je to za nami, nemala som rada veľkonočné sviatky, podobne ako všetky moje príbuzné a kamarátky. Čoby tínedžerka očakávala som príchod šibaniachtivých spolužiakov, tasiacich korbáče, Pitralony a nivočiacich rodičovské koberce litrami povylievanej vody. Spolužiaci neprišli ani raz, spomínam si na nejakého syna predškolského veku susedy z neviemktorého poschodia s igelitkou a výrazom lačným po kindervajci a piatich vtedy ešte korunách. V škole som sa nemohla chváliť počtom modrín po korbáčoch, čo by mohlo byť zárodkom budúcich depresívnych stavov, keby na tom neboli aj ostatné spolužiačky podobne. Jednoducho, naši chalani boli leniví a šibať spolužiačky nechodili. Zato o pár rokov neskôr, čoby už stredoškoláčka s frajerom z dediny, som si užila šibačky a hlavne oblievačky viac, než mi bolo milé. Vedrá vody, vyliate na hlavu hneď po otvorení dverí, boli to najmenej. Ničím výnimočným neboli ani kúpačky vo vani plnej studenej vody, do ktorej ma mládenci preniesli priamo z postele ešte v nočnej košeli… A po vysušení a prezlečení ešte raz… S pribúdajúcimi rokmi šibačov ubúdalo a keď môj drahý syn vyrástol natoľko, že nepotreboval sprievod matky, aby sa prepravil za šibaniahodnými dievkami a žienkami, začala som vnímať Veľkú noc inak, ako nutné zlo. Odkedy chlapec chodí šibať sám, Veľká noc je pre mňa sviatkom a nie niečím, čo treba pretrpieť.

Veľkú noc mám radšej, než Vianoce. Sviatky pokoja a mieru by boli krásne, nebyť toho humbuku okolo nich. Vianoce sú plné očakávaní a očakávania bývajú neraz spojené so sklamaním. A nehovorím len o hmotných daroch. Hovorím o tom, že na Vianoce by sme si mali oddýchnuť, mali by sme sa stretnúť s rodinou a blízkymi, mali by sme byť plní lásky, šťastia, porozumenia. Z toľkých „mali by sme“ sú potom len pred- a po- vianočné depky, pozvoľna prechádzajúce do Silvestra, keď sa na chvíľu uvoľníme, aby sme si na Nový rok dali nejaké predsavzatia, ktoré nesplníme. Celé to je bohato vyživované mediálnymi mozgožrútmi s ich zbytočnými textami, každoročne o tom istom, a reklamami, útočiacimi na peňaženky vianočnou hudbou oblbnutých konzumentov, zbavených posledných zvyškov zdravého rozumu a pevnej vôle.

Veľká noc je iná. Žiadne prezdobené výklady už dva mesiace vopred, žiadne masírovanie mozgov marketingom všetkých možných firiem, žiadne navádzanie na ďalšie nesplatiteľné úvery. Nikto vás neoznačí za zlú matku a grambľavú gazdinku, keď nemáte napečené trinásť druhov pečiva a na obed máte studenú misu z údeného a šalátu namiesto prikázanej ryby a kapustnice. Absencia megalomanských marketingových aktivít spôsobuje, že život sa stíši, spomalí a vznikne priestor na rozjímanie. Napríklad o tom, ako to bolo a je s tou Láskou a potom tak spontánne príde túžba po blížnych a po šírení dobra. Nie preto, lebo by sme mali, ale preto, lebo keď si tak sadnete sami so sebou, prípadne ešte s tým údeným, a začnete premýšľať nad tým, že je vám vlastne fajn, keď nejaké to dobro vykonáte – bez ohľadu na jeho podobu, tak to potom ide akosi samo a vy zdvihnete telefón a zavoláte tým, s kým ste dlho nehovorili, objímete tých, ktorých ste dlho neobjímali, usmejete sa na tých, s ktorými sa vo vchode ledva pozdravíte. Veď na dobro netreba veľa. Stačí počúvnuť srdce.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť