V kancelárii bol kvetináč. Nebol môj a nikto si už nepamätal, komu patril. Zo suchej zeme vytŕčal pahýľ s dvoma listami, vďaka ktorým sme vedeli, že to bola fialka. Kvet nerástol, ani neumieral. Jednoducho bol – zošúverená stonka, dva sivozelené listy. Upratovačka sa ma pýtala, či ho môže vyhodiť. Prišlo mi ho ľúto. Veď ešte žil. Preniesla som teda zúfalca domov, do kvetináča dosypala hlinu, poliala vodou, postavila ho k oknu. Pravidelne som ho polievala a nepravidelne sa mu prihovárala. O dva týždne sa z pahýľa začali vystrkovať malé zelené lístky… To bolo pred štyrmi rokmi. Fialka je dodnes za oknom a robí mi radosť takmer neustálym kvitnutím. Vždy keď na ňu pozriem si spomeniem, ako jej nikto nedával šancu. Stačilo zmeniť miesto, trochu sa o ňu postarať a ona sa mi odvďačuje krásou.
Známa bola frustrovaná zo svojej práce. Mala ju rada, no nikto ju tam neuznával. Jej prácu brali ako čosi samozrejmé, ľahké a takmer zbytočné. Bola súčasťou kancelárie rovnako ako stolička, stôl či počítač. Podobne ako k tým predmetom sa kolegovia správali k nej. Nikto ju nedocenil, takmer sa s ňou nebavili, až sa uzatvorila do seba a okolie ju začalo považovať za čudáčku. Keď prišlo prepúšťanie, letela ako prvá. Začala upadať do depresie. Všetci sme sa zapojili do hľadania práce pre ňu a o päť týždňov sa zamestnala, dokonca robila presne to isté čo na predchádzajúcom poste. Nadriadení ju chválili, kolegovia si ju vážili. Postupne im začala dôverovať a dnes je vyhľadávanou pre svoj rozhľad, empatiu, schopnosť poradiť a pomôcť. V bývalej práci dávno pochopili, čo pre nich tá sivá myš znamenala a párkrát jej ponúkli omnoho vyšší plat. Lenže peniaze nie sú všetko.
Spolužiak môjho syna bol v triede za debilka. Nestíhal písať poznámky a jeho diktáty učiteľka nevedela rozlúštiť. Nevedel sa naučiť látku tak, aby odpovedal vlastnými slovami. Jeho vyjadrovacie schopnosti boli slabšie a nikto nemal čas skúšať ho dlhšie ako ostatných žiakov. Všetci sa mu vysmievali. Školská psychologička trvala na tom, aby ostal v triede. Na polroka prepadol z troch predmetov. Iná psychologička poradila preradenie do špeciálnej školy. S jeho dysgrafiou a dyslexiou mu tam bude lepšie. V podstate v špeciálnej škole ani nemusel byť, chlapec mal mimoriadne bystrý úsudok, inteligenciu na hornej hranici priemeru, dobré logické myslenie…stačilo, aby sa učitelia riadili metodickými postupmi pre tieto deti, ale keď to nešlo, rodičia sa rozhodli pre prestup. Z chlapca je excelentný žiak ktorý úspešne zastupuje školu na rôznych súťažiach a má veľa kamarátov.
V každom človeku je niečo kvalitné, no nie každý má možnosť ukázať to. Mnohokrát je chyba v priestore, v ktorom sa nachádza či v ľuďoch, ktorí sú okolo. Zmena miesta môže spraviť zázraky a zo zaznávaného sa stane uznávaný. Prajem vám, aby ste aj vy mali len ten správny „kvetináč“, nech môžete kvitnúť a rozdávať ostatným radosť rovnako ako mne spomínaná fialka.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments