Kočíkovanie v Mníchove pri Olympia-Einkaufszentrum

„A bola si už aj sama na prechádzke?“ Túto otázku mi položila svokra v marci, keď mala naša slečna dva mesiace. Viete, ako je to so svokrami, každá nevesta si myslí, že svokra je zákonitý nepriateľ a vedome či nevedome dáva najavo, že jej syn si aj lepšie mohol nájsť. Ona si akože myslí, že som taká neschopná, že sa neviem sama prechádzať s kočíkom? Pre vašu informovanosť, ulice som mala lepšie zmapované ako on už dávno predtým, ako som začala kočíkovať. „Samozrejme, takmer stále,“ odpovedala som. „A nebojíš sa?“ – „A čoho?“ Odpoveď neprichádzala. „Akože utečencov?“ spýtala som sa po chvíli, pretože to jediné, mi napadlo. „Áno.“ – „Ja som tu nikdy nikoho nestretla. Viem, kde sú ubytovaní, je to ďalej… bez problémov som tadiaľ párkrát šla. Sú za plotom…“

Ženám na materskej plynú dni takmer identicky. Sú v stálom kolobehu plienok, kŕmenia, hrania sa a prechádzania sa… ja som teda do toho písala články. Z rutiny nás vytrhávalo cvičenie s fyzioterapeutmi, ale o tom nabudúce… Vždy som uvažovala, ako nám dieťa zmení život. Zvykli sme výletovať, nič také, že pod stanom dva dni, bez tečúcej vody, ale ani nič také, že sedím celý deň na hlavnom námestí pri káve a ťaží sa mi zájsť do susednej uličky, taký zlatý stred. Vďaka facebooku viem, že exkolegyňa bola s trojročným synom na Pohode, tak to by som nedala… ale poznám mamičky s mantrami – Ako tam ja pôjdem s dieťaťom? To sa nedá! Chceli sme ísť na letnú dovolenku k moru a tu pre istotu úradovala moja mama – To naozaj chcete ísť na dovolenku? S polročným dieťaťom? – Poznám ľudí, čo tak boli, aj s mladším bäbátkami. Otec: Mama hovorila, že chcete ísť na dovolenku. To naozaj? Tuším trikrát sa tá scénka odohrala. Áno, naozaj. Šli sme, len na týžden do Chorvátska. Lebo v Taliansku nám po minulé roky pohodu kazili predavači, ktorých odtieň pokožky je o dosť tmavší od mojej a ktorých nemožno nazvať inak ako otravní. Každých päť minút pri vás niekto stál a núkal vám hodinky, korálky či tašky…hoci samozrejme je mi ich aj ľúto. A vo Francúzsku sme už boli a nevyzerá to tam najbezpečnejšie… a 14. júla v noci sme v hotelovej izbe so zmiešanými pocitami sledovali promenádu v Nice. Pred dvoma rokmi sme tam boli, veľmi sa nám páčilo…

Cesta z Chorvátska bola nekonečná… kontroly na hraniciach, na nás sa nikto nepozrie, lebo máme dieťa v autosedačke a auto s mníchovským evidenčným číslom… Aaaach, neskutočne otravné sú tie kolóny…

Keď sme sa vrátili, manžel pozýva na jedlo svojho kolegu z pôvodom z Thajska. Čo takto sobota 23. júla. – Hm… už mám plán na víkend. Nemôžem prísť v piatok večer? – Môžeš. Tak prišiel. Bolo po šiestej hodine. Sadáme si hneď k stolu, debatujeme, dieťa sa váľa po zemi, hrá sa s hračkami, smiech, hluk… pár minút pred siedmou hodinou a volá svokra. Manžel hneď oznamuje, že máme návštevu, aby náhodou nechcela dlho vykecávať. Nechcela, len nám oznamuje, že v správach dávali, že v Olympii sa strieľalo. Zapíname televíziu, práve začínajú správy… a televíziu nevypneme najbližšie hodiny. Olympia je o dve ulice ďalej, dennodenne tadiaľ chodíme, aj naša návšteva tam vystupovala z metra… Občas sme si hovorili, že asi to raz príde aj do Nemecka, ale že to budeme mať rovno pod nosom?

Občas som večer do Olympie vybehla urobiť nákup do drogérie. Mala som obľúbenú skratku popri McDonald‘s… v drogérii pracuje jedna Slovenka. Viem o nej len, že je z Nového mesta nad Váhom a na priezvisko, ktoré má na vizitke, si neviem presne spomenúť. Thajčan Sivarot mrmle, že to nemôže ani povedať svojej mame. Robila na ambasáde a práve pred troma dňami mu volala, že sú indície o útoku v Nemecku. Mama sa to dozvie? Koľko je hodín v Thajsku? – O päť hodín viac. Už je tam jedna v noci, nevie to, spí… Sivarot volá kamarátovi, ktorý je k nemu na ceste v autobuse z Berlína. S kamarátom sa neskôr spája viackrát. Už je v Norimbergu… uzatvárajú diaľnice vedúce do Mníchova… to bude ešte zaujímavé… (Kamarát nakonieč šťastne uprostred noci dorazil a do rodičovského bytu prišiel po cca.10 kilometrovej prechádzke.)

Aj nám všetci volajú, píšu. Ste v poriadku, kde ste? Doma… Občas idem k oknu.. ľudoprázdne ulice, ticho, ktoré je pravidelne prerušované sirénami a hlukom od vrtuľníka. Vraj sú traja, sú na úteku… Pozerám do tmy… je tu dosť zelene, kríky… každý druhý činžiak má veľké podzemné garáže… na našej sa občas automatické zatváranie pokazilo a susedom sa ťažilo zatvárať ju manuálne, a tak bola garáž často otvorená celú noc. Garáž má svoje tmavé zákutia, tam kde ma domovník svoj „vercajch“… O jednej hodine v noci vyhlasujem odchod do postelí. Nemá to zmysel stále pozerať do televízie, prepínať medzi programami, surfovať na internete… hoci viem, že nikto z nás spať poriadne nebude. Sivarot u nás nocuje, hoci býva len štyri zastávky metrom od nás. Metro nejazdí, síce zauvažuje, že on to prejde aj peši a manžel zauvažuje, že on by ho aj odviezol… ale von sa „nesmie“ a ja im nedovolím ísť ani do tej garáže… Naša slečna našťastie spáva v noci dobre, ale tú noc nespala… strhávala sa zo sna, pofňukávala. Asi je to pravda, že tie deti to cítia.. ktovie, čo všetko vníma. O druhej v noci nás z polospánku preberie hluk z ulíc. Ľudia sa vracajú domov, vidíme taxíky… Tak už je asi po všetkom. Surfujem v mobile… jeden útočník, je mŕtvy… zakazujem si surfovať viac. Treba spať, ráno si to prečítam.

Ráno som si prečítala. Sivarot sa u nás aj naraňajkoval a zvedavý manžel ho vyprevadil na zastávku metra. Chce na vlastné oči vidieť, ako to tam vyzerá. Je veľký fanatik do satelitov, a tak jeho prvá veta po príchode znela: „Tak veľa satelitov pokope som ešte nevidel.“ Zasmiala som sa, lebo veď treba si udržiavať humor… Sivarot zasa zahliadol svojho obľúbeného reportéra zo CNN Freda Pleitgena a premýšľal, či je hlúpe ísť za ním a odfotiť sa s ním… Usúdil, že je a nešiel. Popoludní som sa šla pozrieť aj ja, stislo mi srdce, keď som videla logá televíznych staníc (ich satelity na prenosových vozoch ma neohromujú), ale už aj značne unavených novinárov (aj ja chcem byť novinárska hviezda!!!!), ktorí len tak posedávajú ba priam polihávajú na chodníkoch. Trochu neporiadku zanechávajú… Kam tu chodia na WC, keď tu naširoko-ďaleko nič nie je? WC sú v Olympii, ale tá je zatvorená… Keby som videla nejakých slovenských či českých, tak ich aj domov zavolám… Vidím plačúce dievčatá, v tom momente mám v očiach slzy… aaach jaj, ja som vedela, že sem nemáme chodiť. Aj v nedeľu ideme na prechádzku s kočíkom, radšej už inam. Stretávame dvoch mladíkov, pýtajú sa nás, kde je Hanauerstrasse a ten McDonald’s. Ukážeme im cestu…

Je utorok večer. Olympia je už otvorená, včera v správach dávali jednu predavačku. Že vie, že sem musí prísť, že život ide ďalej, ale… plače. Aj ja potrebujem ísť do drogérie, zvyčajne tam chodím s kočíkom, ale asi pôjdem inam, v rámci prechádzky a zakazujem si myslieť na to, že sa asi už bojím…

Save

Save

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť