(Recenzia na knihu Harry Potter a Prekliate dieťa obsahujúcu scenár dvoch divadelných hier uvedených v londýnskom West Ende v júni 2016)
Spočiatku, keď som sa dopočula, že pokračovanie Harryho Pottera bude vo forme divadelnej hry, bola som sklamaná. Sklamaná z obmedzenia skvelého diela, ktoré bolo dovtedy známe tým, že prekonáva bariéry a dokáže sa dostať ku každému. Duchovná matka Harryho Pottera, J.K. Rowlingová, vysvetľovala, že pochopíme, prečo sa pokračovanie série obmedzilo na divadelné médium. A ja môžem po prečítaní scenára k dvom divadelným hrám povedať, že to nielen chápem, ale bola by som vďačná za oficiálne prehlásenie, že udalosti z Prekliateho dieťaťa sa nestanú súčasťou „kanónu“ potterovského vesmíru. Pretože to bolo absurdné a zlé.
Keď si dobre prelistujete tiráž knihy so scenármi dvoch divadelných hier (áno, do jednej to nedokázali spratať a hneď vysvetlím prečo), zistíte, že JKR napísala len námet ktorý rozvili Jack Throne a John Tiffany, podľa ktorého následne Jack Thorne napísal to, čo je obsahom knihy/scenárov. A rozhodnutie dovoliť inému autorovi hrať sa vo svojom piesočku je kameňom úrazu a dôvodom, prečo som po prvýkrát v živote sklamaná z knihy s menom JKR na titulke.
Prejdime k veci. Prekliate dieťa podľa môjho názoru nefunguje ani ako scenár očistený od divadelných efektov. Kým jedno činoherné dejstvo má obyčajne asi štyri či päť scén, tu sa strieda dvadsať scén na dejstvo (dve na každú z dvoch hier), čo znamená, že hra je postavená na drahých efektoch a trikoch, no na úkor zmysluplnejšieho a súvislejšieho deja a vývoja postáv. Dej skáče spredu dozadu a späť s miestami nezmyselnými návratmi do minulosti a v hrách sa objavujú postavy, ktoré žiadnym spôsobom dej neovplývajú ani neposúvajú, sú tam len pre nostalgickú hodnotu. Prezradím len toľko, že samotná premisa je ako zo zlej fanfiction – bude sa točiť okolo časovratov (time-turners), vďaka ktorým sa dej odohráva v minulosti, alternatívnych realitách, chvalabohu bez výrazného vplyvu na aktuálny svet Harryho Pottera. Myslím si, že je to krok vedľa, lebo sama Rowlingová spravila v piatej knihe rozhodnutie, že všetky časovraty boli definitívne zničené práve preto, aby sa nič podobné nemohlo stať. A celý dej by sa napriek tomu všetkému vošiel do jednej divadelnej hry o troch dejstvách, ak by bol scenár správne napísaný.Rovnako mnoho premís ako problémy v rodine a predsudky zo strany ľudí, ktorí by proti nim mali najviac bojovať, vytvárajú absurdný základ deja a mnohé dôverne známe postavy vykresľujú úplne inak, než sme zvyknutí. Hermiona je napísaná do karikatúry samej seba, Ron je zredukovaný na komický prvok a čítajúc celú sériu v origináli, málokto znie ako svoje knižné ja. Aj keď vezmeme do úvahu nuansy divadla, kedy postavy musia hovoriť veci presne tak, ako si ich myslia, stále to nie su ony. Ako keby Jack Thorne nečítal knihy, len si napozeral ich sfilmované adaptácie. Vyvrcholenie a záverečné odhalenie je opäť ako zo zlej fanfiction a keby to niekto napísal tam, ľudia by ho vysmiali. Naozaj, ja osobne som sa pri tomto plesla po čele a zúfalo zaúpäla, to snáď nemyslíte vážne?!
Dôvodom, pre ktorý si predobjednávam každú novú knihu od J.K. Rowlingovej, je jej úžasné vykresľovanie sveta okolo, umná práca s jazykom a veľmi dobrý pohľad do myslí a sŕdc jej postáv. Dialógy sú inteligentné, ale tvoria len časť skvelého celku, ktorý funguje ako funguje práve vďaka schopnosti odpozorovať a vtipne a múdro popísať bežné veci okolo nás. JKR vie aj o každodennej banalite ako cesta do školy napísať pútavo a zaujímavo tak, aby nám to ozrejmilo niečo viac o danej postave. A Prekliate dieťa je nielen ochudobnené o najlepšie časty Rowlingovej prózy, ba dokonca ani tie dialógy nie su jej. Je to ako knižné morské prasa, nie je to ani Harry Potter v pravom slova zmysle a ani kniha od JKR.
Asi jediným pozitívnym aspektom scenárov bolo pekne vykreslené priateľstvo Albusa Pottera a Scorpiusa Malfoya. Ale keď sa budem ku knihám o Harry Potterovi vracať, udalosti z Prekliateho dieťaťa budem určite ignorovať a tváriť sa, že sa nikdy nestali. Je mi ľúto, že sa JKR rozhodla pre túto divadelnú spoluprácu, nech už nový Harry Potter na divadelných doskách funguje akokoľvek, v čisto písanej forme je jeho scenár dosť zlý. Radšej mohla vybrať iný moment zo svojho obrovského čarovného sveta, vymyslieť k nemu príbeh a zinscenovať ten. Ako napríklad v prípade filmovej trilógie s M.L.O.K.-om Scamanderom „Fantastické bytosti a ich výskyt.“
Vyprevádzajúc svojho najmladšieho syna do prvého ročníka v Rokforte si Harry Potter v epilógu Darov Smrti uvedomil, že jazva ho nebolela už devätnásť rokov a všetko bolo v poriadku. A tak to malo aj ostať.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments