Zachutila vám mrazivá pochmúrnosť severských krimipríbehov korenená predtuchou príchodu vraždiacieho maniaka? Alebo je vám bližšia romantika cukrovaná vpádom dokonalého muža do náručia hlavnej hrdinky? Možno nakoniec patríte k tým, čo sa boja priznať, že by si najradšej ukuchtili oboje.
V kuchyni Ikaru práve dovarili pokrm vhodný presne pre vás. Síce z polotovaru, ale to nám vôbec neprekáža, nakoniec, ide o miestnu dánsku špecialitu. Prichádza s ňou skúsená novinárka Lone Theilsová, ktorá vo svojej prvotine Bez stopy kombinuje obe horko-sladké zložky. Ústrednou postavou knihy je (kto by to bol povedal) žurnalistka Nora Sandová, ktorá sa pustí do pátrania po dávno stratených dievčatách v domnení, že z toho vykreše článok pre svojho šéfa. Na jednej strane bojuje s faktom, že ide o starú záležitosť, pri ktorej sa ťažko hľadajú žijúci pamätníci (nie, na internete naozaj nenájdete všetko), na strane druhej musí behať medzi Dánskom a Britániou, keďže stopy vedú aj na ostrovy. Navyše, dievčatá pochádzali z prostredia „polepšovne“, takže celé tie roky nikomu až tak veľmi nechýbali.
Na začiatok musím povedať, že príbeh je vystavaný slušne. Hľadanie pravdy postupuje plynule, Nora za pomoci starých priateľov na správnych miestach odkrýva jedno tajomstvo za druhým bez toho, aby vám pochybnosti dvíhali čelo. Slová plynú ľahko, tešíte sa na každú stranu a spisovateľa pomaly začnete porovnávať s klasikmi detektívneho žánru. Priznám sa, že som túto knihu vlastne začala čítať bez toho, aby som si všimla, kto je jej autorom. Na základe zasadenia deja do dánskych reálií som si tak nejako vydedukovala, že ide o ďalšieho spisovateľa pochádzajúceho z obľúbenej Škandinávie.Potom však prišli podozrivé pasáže, v ktorých ide o súkromný život hrdinky. Nora Sandová je vlastne už celkom ostrieľaná tridsiatnička so skúsenosťami nebojácneho reportéra (prvá kapitola začína uprostred Afriky), no keď sa ako na potvoru zaľúbi do kamaráta zo študentských čias Andreasa, začnú sa v texte množiť prídavné mená. Nemusíte ani veľmi pátrať a je vám jasné, že spisovateľom je vlastne spisovateľka.
Ach jaj, tie predsudky. Takzvaná ženská literatúra, ktorou intelektuálna smotánka tak rada pohŕda, v kombinácii s drsným sériovým vrahom a´la Hannibal Lecter? Sodoma Gomora!
Nakoniec som predsudky prekonala. Je mi jasné, že v rámci debutu sú chyby krásy tolerované. Nabudúce to bude hádam lepšie, chce to len viac používať DELETE. Nikoho nezaujíma, aké dilemy dokáže v hlave dámy vyvolať neodbytný tenký drnčiaci strieborný značkový hocijaký iste-dokážete-vymyslieť-niekoľko-ďalších-prívlastkov (uf, konečne) mobil. Keby ste mali sedemnásť, tak sa urážajte koľko chcete, ale novinárka, ktorá má za sebou pohľad na jazyky vyrezané obetiam z úst, by nejaké to zvonenie mohla zvládnuť profesionálnejšie. Aj keď ide o muža, ktorého tajne milujete.
A možno to chce len odhodiť očakávania a užiť si čítanie v rámci relaxu. Prinajhoršom preskakujte zamilované pasáže, ak túžite po napätí a naopak. Vlastne je to skvelá obojpohlavná knižka – a ako taká presne spĺňa účel, kvôli ktorému bola napísaná. Aby ste sa ponorili do emócií a na okamih zabudli na svet okolo seba, lebo presne na to bola literatúra pánbožkom stvorená.
Do čítania, priatelia.
Lone Theilsová: Bez stopy, Ikar 2016
