Nepriateľky (slovenských) matiek s kočíkmi

Averziu voči nim získal môj muž už dávnejšie. Ach jaj, osamelo žijúca žena – šťuchol do mňa párkrát pri pokladnici v obchode. Ako to vieš – spýtala som sa ho a premýšľala, či ho mám pokarhať za jeho odpornosť. Pozri sa na jej nákup – balenie šiestich vajec, dva pomaranče, bio cestoviny. Keby mala rodinu, tak takto nenakupuje. Aha. My by sme si ich ani tak nevšímali, keby sme nezistili, že dotyčné dámy sa tvárili pravidelne veľmi povýšenecky, samoľúbo, a keď začuli našu cudziu reč arogantnosť a nenávisť sa v ich tvári vybičovala na maximum. Párkrát som na takéto dámy narazila na mojom pracovisku (samozrejme bez nákupu). Tiež sa tvárili maximálne dôležito a ani omylom im nenapadlo mi odzdraviť, prešli okolo mňa ako okolo vzduchu a keby sa dalo, tak ma aj zašľapnú. A ako som si párkrát vypočula od iných kolegov – tú ani nezdravím, v živote neodzdravila. Och, tak nie som jediná, ktorá je tu vzduch. Každopádne, doma sme si vytvorili pojem osamelo žijúca arogantná Nemka.

Od januára si užívam materstvo a občas treba s našou slečnou niekam v meste zájsť. Najlepšie a najrýchlejšie je to metrom, s kočíkom nie je žiaden problém, na každé nástupište vedie výťah väčšinou priamo z chodníka. Pre istotu som si doma pozrela na stránkach miestnej hromadnej dopravy, že naozaj každá zastávka je vybavená výťahom. Viete, nikdy som si tie výťahy nevšímala, len som vedela, že sú tam, používala som eskalátor, ktorý ma tiež vyvezie až na chodník. A tak som začala cestovať a narážať na staré známe… osamelé arogantné nemecké dámy. Pristúpim k výťahu s kočíkom a už pri výťahu stojí jedna dáma. Čaká na výťah. Čakáme spolu a o chvíľu sa k nám pridá arogantná dáma č. 2. Výťah príde, otvorí sa, dámy sú pohotové, nastúpia, postavia sa tak, že tam s kočíkom nevojdem a pozerám na ne. Posuniete sa? S nevoľou to vykonajú, ale tvária sa, že ich to strašne obťažuje, keď sa tam s kočíkom ládujem tiež. Keď som tú situáciu zažila prvýkrát, ani som to zvlášť neprežívala, keď som to už zažívala po piatykrát, rozum sa mi začal zastavovať a situáciu si stále prehrávam v hlave. Vedľa výťahu je eskalátor, ktorý ma taktiež odvezie, nemusím urobiť ani krok navyše, ale ja stojím pred výťahom a čakám… čakám, kým príde výťah nadol alebo nahor, čakám, kým sa otvoria dvere, nastúpim, stlačím gombík, dvere sa zatvoria, výťah ma vyvezie, čakám, kým sa dvere zasa otvoria…prepánajána, veď s tým eskalátorom by ste boli už hore aspoň štyrikrát!!!! Prečo niečo takéto robíte??? Zažila som to už nespočetneveľakrát, zažila som dokonca, že som im s pobaveným výrazom v tvári dala všetkým prednosť – pokojne sa dámy odvezte, ja si počkám, našťastie sa nikam neponáhľam. Zažila som dokonca, že som čakala s inou matkou a jej kočíkom a milé dámy ani omylom nenapadlo nám dať prednosť a opäť sa ládovali do výťahu. Spoznala som v Mníchove inú matku slovenského pôvodu Petru, raz na niečo takéto prišla reč a ona na mňa s rozšírenými očami „vyletela“: Ja to zažívam stále, ja to tiež nechápem. Na výťahu je ten obrázok, na ktorom je znázornený kočík, invalidný vozík, starec s paličkou, bicykel a asi sa ich začnem pýtať – že ktorá z ikoniek sú akože ony, prečo používajú ten výťah a berú mi ho? Raz som šla aj s kamarátkou, tak sme nastúpili do výťahu aj s inými a výťah sa nepohol. Nahlas sme povedali, že sme asi preťažení, kamáratka vystúpila s tým, že sa stretneme hore na ulici. Výťah sa zatvoril a stále sme sa nehýbali. Hovorím, že asi to nepomohlo a nikto nič. To mám akože ja vystúpiť s tým kočíkom?-pýtala som sa samej seba. No veď áno, v podstate som najťažšia. Ževraj to len tak hlúpne – povedala jedna. Mala pravda, nakoniec sme sa pohli. A absolútne som nechápala, keď som raz nastúpila do električky, odstavila kočík na vyhradenom mieste a na blízkych sedadlách, ktoré sú označené s tou ikonou sedela jedna dáma a na druhom sedadle mala položené tašky. Tak som sa jej spýtala, či by tašky mohla dať preč, že by som si chcela sadnúť. Eigentlich nicht – vlastne nie – znela jej odpoveď. Povedala som jej, že potrebujem len kúsok, posunula som jej tašky a sadla si na pol zadku. Vybavené!

Suma-sumárum: Ach, prepáčte dámy, že som si dovolila mať dieťa a zobrať si výťah. Čo mi však absolútne vŕta v hlave je skutočnosť, že väčšinou sú tieto dámy štíhle. To je tá nespravodlivosť, lenivé sú ako vši a nepriberajú? Choďte niekam…

S našou slečnou som navštívila zopár cvičení, aby si rozhýbala telo. Sedemkrát sa o nás starala fyzioterapeutka menom Andrea. Mohla mať aj šesťdesiat rokov, ale bola to výborne vyzerajúca dáma s vyšportovanou postavou. Päťkrát či štyrikrát sa odohrala nasledujúca scénka. Pani Andrea mi vysvetľovala jednotlivé cviky, zasekla sa v polovici vysvetľovania a spýtala sa ma, či jej rozumiem, či rozumiem nemecky? Áno, rozumiem. – Rozprávaš nemecky? – Áno, rozprávam. – Tak je dobre, chodia sem turecké matky, ktoré sú tu 30 rokov a vôbec nevedia nemecky – Ja viem nemecky. – To je dobre. Aj si tu pracovala? – Áno, štyri roky. – Tak to je dobre. A muža máš? – Áno, som vydatá. – A tvoj muž pracuje? – Áno, pracuje. – Tak je dobre. Všimli ste si to? Pani Andrea mi zásadne tykala. Bavila som sa o tom so svojím mužom. Z akého dôvodu mi tyká, keď to urobí, tak ja vykanie zámerne zdôrazním. Nevie si zapamätať, že viem po nemecky, pýtala sa ma to v pondelok a pýtala sa ma to dnes znova a myslí si, že som taká hlúpa, že neviem, čo je to vykanie a tykanie a neviem to rozoznať? Ja jej asi najbližšie fakt niečo poviem. Že žiadam, aby mi vykala, pretože ja jej vykám a myslím si, že tak by to malo byť a nie – ani ja a ani môj muž -nevyžierame váš dokonalý nemecký sociálny systém a obidvaja sme pracujúci. Môj muž mi tvrdil, že som pani fyzioterapeutke sympatická (som sa zasmiala) a preto mi tyká a vraj nech jej nič nehovorím, lebo vieš, aké sú Nemky. Ok, nič som nepovedala, len som si pomyslela, že táto dáma asi utečencov nadšene na stanici vítať nebola a napriek tomu, že jej svaly pracujú jedna radosť, tipujem, že sa tiež postaví do výťahu a zablokuje ho matke s kočíkom. A samozrejme hodí na ňu grimasu, keď zistí, že je cudzineckého pôvodu. Lebo si možno pomyslí, že tomu výrazu neporozumie.

Martina Solčanská

Martina Solčanská - počet článkov 9 .

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments