Ernest Cline: Flotila

Amerického spisovateľa Ernesta Cline poznáme v našich končinách od leta 2016, kedy vyšiel jeho úspešný kúsok Ready Player One – Hra sa začína. O pol roka neskôr máme vďaka skvelému prekladu Michala Jedináka na stoloch aj jeho druhý literárny počin.
Pod názvom Flotila (v origináli Armada) sa skrýva dobrodružstvo devätnásťročného stredoškoláka Zacka Lightmana, ktorý drvivú väčšinu svojho času trávi hraním videohier, v ktorých celkom úspešne likviduje stíhačky nepriateľských mimozemšťanov. Bola by to celkom neškodná zábavka, keby sa mu tí istí emzáci nezačali zjavovať aj v realite. Ak ste si povedali, že mu zrejme z vysedávania pred obrazovkou začalo švitoriť, a že ho mali rodičia radšej poslať na ihrisko, tak ste vedľa.  Zackov otec je už od mladíkovho narodenia pod kvetinkami (teda aspoň to málo, čo z neho po pracovnom úraze v čističke odpadových vôd ostalo), nuž a jeho dobrá matka musí brávať smeny navyše, aby ich vôbec uživila. Ani Zack sa vlastne nefláka, pracuje v obchode s počítačovými hrami ako pomocný predavač, vďaka čomu má prístup k najmodernejšiemu vybaveniu.
Po večeroch sa Zack rád hrabe v starých otcových denníkoch, až kým sa nedočíta o akomsi prísne tajnom sprisahaní americkej armády, ktoré jeho vlastný tatko odhalil tesne pred svojou smrťou. No nepomysleli by ste si o ňom svoje? Aspoň je Zackovi jasné, po kom zdedil tie halucinácie.

Komu v tejto chvíli nie je jasné, že to nie sú žiadne bludy, ale že nám americká vláda desiatky rokov niečo tajila? Napríklad vojenskú základňu na Mesiaci?
Presne to je problém románu Flotila. Dej je poskladaný zo súvislej vrstvy klišé, takže nemusíte byť ani jasnovidec, aby ste dopredu odhadli, o čo tu ide a ako to dopadne. Bez bázne a hany som preskakovala strany, ktoré v dlhých odsekoch opisovali, ako zišli zo sveta bojové plavidlá nepriateľov z vesmíru. Akoby ich spisovateľ písal na objednávku budúcich filmových režisérov, ktorí z nich raz určite spravia drahé akčné scény s ohňom a iskrením. Najradšej by dala päťadvadsať na zadok všetkým zodpovedným, ktorí v mene zisku nútia autorov úspešných prvotín vyrábať bez prípravy a ideovej myšlienky niečo podobné, ako vymysleli prvý raz.
A pritom je to škoda. Ernest Cline evidentne píše dobre, akurát podľahol vidine rýchlej slávy. Pointa jeho románu nie je nová – nakoniec v takých knihách vždy ide o to, aby sa ľudstvo samo nad sebou zamyslelo a pekne spolupracovalo. Chce to viac času, ktorý autorovi dovolí spracovať myšlienku a nájsť aspoň kúsok originality v ďalšej tvorbe. Väčšina milovníkov sci-fi očakáva happyend (výhru v súťaži, záchranu sveta, lásku nejakej šikovnej fešandy), avšak cesta, ako k nemu dospieť, by nemala byť kópiou stovky slávnejších a lepších predchodcov. Oveľa ťažšie je víťazstvo obhájiť, ako prvýkrát vyhrať – a to platí nielen v športe, ale aj v literatúre či inom umení.
No dobre, nebudem už Flotile viac nakladať. Ako ľahká oddychovka poslúži na zopár večerov pri knihe každému fanúšikovi vedeckej fikcie bez rozdielu veku a pohlavia.  Ostáva nám len dúfať, že raz tú jej filmovú verziu vezme do rúk nejaký Abrams, Cuarón alebo hádam aj Villeneuve. Na tú by som do kina určite šla.

Do čítania, priatelia.

bux-325x52

Ernest Cline

Ernest Cline

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť