Trojrozhovor s Jarom Filipom, Milanom Markovičom a Jánom Štrasserom

Prečo ľudia, keď prídu do styku s technikou zväčša spľasnú rukami, hrôza sa im zjavi v očiach a prekotne začnú vysvetľovať, akí sú v tom absolútni laici, pripadne porovnajú svoje vedomosti so sladovníckym umom husí?

Jaro Filip: Strach z techniky a vôbec z pretechnizovania sveta, kde stroje získajú nadvládu nad človekom a vytratí sa všetko ľudské, nie je nový ani nijako zvláštny. Na tuto tému sa už naplakali mnohí autori sci-fi. Pritom si stačí spomenúť na detstvo, kedy sme tradične dostavali chuť rozobrať všetko, čo v nás vzbudzovalo tajomstvo. Také hodinky napríklad, to je dosť typické. Fascinovalo nás všetko, čo fungovalo akoby samo od seba a s detskou radosťou sme sa snažili prísť veci na kĺb. Problém je v inom. Prestali sme byt deťmi a stali sme sa až príliš dospelými. Zo zázračných, úžasných a fungujúcich veci sme začali mat strach, pretože sa už nechceme hrať a je oveľa pohodlnejšie povedať „ja sa v tom nevyznám“, ako skúsiť využiť techniku na uľahčenie svojej prace. Ak sa ľudia odľudštia, tak to nebude kvôli technike, ale kvôli svojej vlastnej neschopnosti komunikovať.

Milan Markovič: To má asi viac príčin. Jednak ide o celkom zákonitú obavu z čohosi neznámeho, doteraz nepoznaného. To nie je strach zo zablysnutia či zahrmenia, to nie je reakcia na útok dravého zvera, či stretnutie s hlupákom. To všetko je na zľaknutie a miestami aj na zúfanie, ale poznáme to už tisícky rokov. Avšak počítač … Jednoduchý človek (a tých je na Slovensku minimálne 24%) má prirodzený rešpekt pred všetkým, na čo mu nestačia gény, vzdelanie, spôsob života či práce. A nie každý intelektuál je technicky vyspelý natoľko, aby bez bázne udrel trebárs do klávesov písacieho stroja. Dokonca si nemyslím, že každý matematik, fyzik ci chemik baží po poznaní prostredníctvom zadrôtovaných megabajtov. A predovšetkým, žijeme síce rýchlo, ale počítače sú tu ešte len veľmi krátko. Keď navyše uvážite, že desiatky rokov sme netušili (a netúžili tušiť), že za hranicami (západnými) sa už rozmýšľa inak a dokonca hlavou, nemáte nárok súriť národ, aby si už konečne uvedomil, že vychodením (zámerne nepoužívam termín „vyštudovaním“) akejkoľvek školy sa život neskončil.

Ján Štrasser: Neviem, ako ľudia, ale ja som taký netechnik, že zatĺcť klinec do steny je pre mňa neriešiteľný problém. A to som prosím pekne pred 35 rokmi chodil na strojnícku priemyslovku. Myslím, že je to vec talentu, resp. dispozícii. Ja skrátka tento druh vlôh nemám. A špeciálne som ľavý, pokiaľ ide o hardvér všetkého druhu, teda manuálne výkony – opravy, montáže, inštalácie. Pred dobrými pätnástimi rokmi nám začala presakovať záchodová misa, tam dolu, kde je upevnená k dlážke. Nevedel som, čo s tým a tak som zavolal fuškára, ten prišiel, doniesol nejaký taky tmel v tube, obišiel tým misu, utesnil to, vypýtal si dve stovky (v roku 1982!!!) a spýtal sa ma: „Aké je vaše povolanie?“ „Spisovateľ“, odvetil som pravdivo. Muž sa na mňa pozrel pohľadom, v ktorom sa miešal súcit s pohŕdaním, a povedal: „Tak to vás teda naozaj ľutujem.“

Myslite si, že to je typická slovenská vlastnosť?

Jaro Filip: Neviem. Ale vzhľadom k tomu, že za komunistov sa technické vymoženosti len ťažko dostávali k nám a my sme sa o nich dozvedali viac menej iba z tažko zháňaných zahraničných časopisov, je to dosť možné. Už je to raz tak. Slovák je nedôverčivý tam, kde nie je dôvod a naopak, tam kde by si mal dávať pozor, bezvýhradne uverí.

Milan Markovič: Vôbec nie. Dovolím si, naopak, tvrdiť, že bazéň zo stretnutia s plodmi computerizácie nie je výsledkom akéhosi uvažovania, zvažovania, chladnej kalkulácie. To by sa naši ľudia nevrhali strmhlav a bez rozmyslu do väčších rizík. Nie. Tu chýba schopnosť uvažovať perspektívne, tj. myslieť niekoľko ťahov dopredu, chýba túžba po poznaní a odklone od bežného konzumného stereotypu, nuž a – aby som sa držal pri zemi – v mnohých prípadoch chýbajú predovšetkým peniaze.

Ján Štrasser: Myslíte?

Vy ste ľudia s netechnickou základinou (teda medzi nami nonreal Slovaks – backgroundom). Čo vás primälo prejsť tú fiktívnu hranicu medzi odmetaním a využívaním techniky?

Jaro Filip: Ako som už povedal, v niečom som zostal dieťaťom až doteraz. Technika ma vždy fascinovala a každú technickú novinku som chcel mať doma ako prvý. A zatiaľ sa mi to skoro vždy aj podarilo. Či už to boli prvé malé počítače, satelity atď… Viete ono je to tak. Práve to, čomu nie veľmi dobre rozumiem, ma fascinuje a obdivujem to. A namiesto toho aby ma to odpudzovalo, priťahuje ma to. V tom sa možno od väčšiny Slovákov líšim.

Milan Markovič: Mal som vždy šťastie na kamarátov. Ja som skoro na nič neprišiel sam, všetko ma ktosi naučil. Keď sa napríklad Jaro Filip odo mňa svojho času dozvedel, že ešte nemám Sinclair ZX Spectrum, v jeho očiach som zazrel čosi také, čo môžete vidieť len v pohľade himalájskeho šerpu, ktorý našiel stopu yetiho: i vidi, že sa stretol s pravekom, i zatúži sam získať skalp toho exota. A tak neprestal, kým ma nepresvedčil, že je najvyšší čas vstúpiť do novoveku. Bratia Ľubo a Janko Ftáčnikovci patria zas medzi tých priam božích a navýsosť nezištných ľudí, ktorí nielen že vás dokážu všetkými možnými i nemožnými krokmi vypraviť na cestu do Nemecka (1987), ale berú ako NAPROSTÚ SAMOZREJMOSŤ, že i trebárs po polnoci sadnú do auta a prídu vám, načisto spotenému a zrutenemu, poradiť, ako oživiť nepochopiteľne nereagujúci počítač, z ktorého ste si v záchvate upratovania vymazali nejaký autoexec.bat. A bolo, ich, pravdaže, kamarátov šikovných, oveľa viac. Od nich som sa naučil to, čo dnes viem. Nie je to, pravda, ich vina, že je toho stále prabiedne málo.

Ján Štrasser: Dobrá otázka! Ak hovoríme o počítači, mnohí o mne vedia, že ešte pred rokom a pol som bol vášnivým odmietačom computerizácie svojej práce. Mal som na to desiatky skvelých argumentov, z ktorých najťažší bol ten, že moje prepytujem tvorivé stereotypy sú spojené s rukou, perom a papierom. Ja som totiž nikdy netvoril ani do písacieho stroja, na stroji som len prepisoval rukopisné koncepty. Všetkým som vravel, že nepotrebujem písací stroj za 50 litrov. Skrátka, bol som taký Saddam Hussein Protipočítačový a vždy som sa dobre bavil na každom, komu zmizli v útrobách počítača nejaké texty alebo ich sklátil vírus. Zlomilo sa to okolo mojej päťdesiatky a to takým synergickým efektom: jednak okolo mňa podľahli aj iní fundamentalisti pera a papiera, dvak niektorí moji „odberatelia“ začali tvrdo vyžadovať texty na disketách a trak – môj syn, starý hacker, ktorý začínal v dvanástich so Sinclairom ZX 16, sa už nemohol na to pozerať a rozhodol sa, že mi ten počítač vnúti. Začal nosiť (za moje peniaze) komponenty a v historicky krátkom čase – za pár dni – mi vo februári 1996 – na narodeniny – poskladal celkom slušnú mašinku (pre človeka, ktorého hlavnou zbraňou hromadného ničenia je textový editor až príliš slušnú – Pentium 90, 32 M RAM, 1,2 G hard, dvojmegova karta, CD ROM 4 speed + drukarka HP Deskjet 600). Natiahol mi tam Okienka 95, zopár debilných hier a nechal ma tak. No a potom som sa metódou pokusov a omylov v relatívne krátkom čase do toho dostal. Dnes – tak ako ten Sokrates – viem, že nič neviem, ale zo Saddama Protipočítačoveho som sa stal Muamarom Kaddáfim Počítačovym.

Pamätáte sa, aké to bolo po prvý raz? Teda s počítačom?

Jaro Filip: Samozrejme. Môj priateľ lekár Peter Mráz si priniesol v 82 roku domov počítač značky Sinclair ZX Spectrum 16Kb….a ukázal mi ho. A mne sa razom zakrútil cely svet. Odvtedy ma počítač má vo svojej hrsti a je to láska, ktorú len tak ľahko nikto nerozbije. Samozrejme potom to cele iba začalo, prišiel Spectrum 48 Kb , Spectrum 128 Kb….ATARI …Amiga…PC….

Milan Markovič: Bol to spominany Sinclair. Nesmierne populárna mašinka, na ktorej som dokonca vedel aj programovať. Napokon BASIC, to nebola nijaká veda a tie „programy“, to boli skôr detské hry než čosi pre Gatesa. Diskety, to bola hudba z Marsu ci skôr z Pluta, to je presnejšie. Všetky programy sa loadovali z bežného kazeťáku za príšerného vŕzgania, kvílenia a piskotu, pričom nezriedka to trvalo aj päť či desať minút, než nabehol akýsi obrázok alebo tiež nápis „error“ a všetko šlo odznova. Sinclair bol síce malý zázrak, ale tak ako nijaký zázrak netrvá dlho, tak aj tento sa prežil. Nielen tým, že mu ustavičným stláčaním klávesov praskala fólia s tlačenými spojmi, ale jednoducho zostarol a bol prekonaný prudko zlacňovanými pecéčkami. Dnes nie je cenovo nedostižný ani slušne vybavený Pentium Pro. Pred desiatimi rokmi ste mohli v inzercii ponúkať len 50 Mb harddisk za 50 tisíc! Takže tak to bolo vtedy: Priniesol som domov Sinclair, pripojil na sovietsky televízor Silelis (uhlopriečka 15 cm) a rodina išla zošalieť vo vytržení, že práve ona má šťastie na takéhoto výnimočného ocinka. (Tak mi zišlo na um: nemáte ten dojem, že už pomaly servírujem spomienky ako starý partizán pri vatre na výročie SNP?)

Ján Štrasser: V podstate som na to odpovedal v predchádzajúcej odpovedi. Prvý raz to bolo také, že onen môj spominany syn si sadol za môj počítač a začal sa vytešovať, ako to pekne dal dokopy a ako to fasa šliape! A potom ma začal na tom učiť asi tak: tuto ťukneš, tuto klikneš, toto stiahneš a je to… Tak som tento VUML zrušil a povedal som: nie, synu, začneme pekne od miesta, kde sa ten krám zapína. Na chvilu si dal povedať, ale aj tak to za veľa nestálo. Voľačo som od neho pochytil, no ale potom som si kúpil príručku a šiel som na to samoucky. Videli ste film Baječní muži na lietajúcich strojoch? Ja päť ráz. Tak tam je ta scéna, keď ten nemecký pilot dostane sračku a letieť musí jeho nadriadený, ktorý o tom nemá ani šajnu – vezme si príručku a vzlietne! A určite by doletel do cieľa, keby mu tu príručku nevytrhol vietor… Tak aj ja tam lietam na počítači.

Kedy ste sa rozhodli použivať počítač aj doma?

Jaro Filip: Okamžite! Ja som ho odjakživa používal iba doma. Počítač pre mňa znamená relax. Dokonca som dokázal, hoci som matematicky idiot, urobiť na Sinclairi aj basicovské programy. Vyrábal som aj hry. Programovať som sa nenaučil z knih, ale rozbaľovania hotových programov, kde som skúmal čo a ako a prečo funguje. Prepisoval som basicovske listingy z časopisov a takto priamo v praxi, som sa naučil niečo, čo by som teoretickým štúdiom nebol zvládol nikdy.

Milan Markovič: Nikde inde som ho vlastne nikdy nepoužíval. V novinách som robil v rokoch 1969-1975 a keď som odchádzal „na voľnú nohu“ z rozhlasu, to sa už síce písal rok 1985 a počítač bol hádam už hádam aj za činskym múrom, ale my sme ešte všetko ryli ručne. Takže v nijakom svojom zamestnaní som sa s počítačom nestretol ani náhodou. Prvýkrát som ho zazrel za prepážkou Slovenskej sporiteľne, kde som zakaždým dvadsať-tridsať minút vystával zástup okolo veľkého plagátu s nápisom „Sporožiro šetri váš čas.“ Keď som konečne na tretí pokus vyplnil pre mňa nezmyselné a nezrozumiteľné tlačivo správne a ocitol som sa znova pri okienku, uvidel som ten malý zázrak: zelenkavým svetlom sliepňajúci monitor Made in DDR, z ktorého dievčina dlho odpisovala moje ťažké úspory, potom s papierikom hľadala po kartotékových zasuvkách a hneď nato zvolala poradu, aby sa ubezpečila, že údaje nie sú proti nej zaujaté. Vďaka tomu, že ten počítač, či čo to bolo, tak nádherne zdržiaval pri práci, ja som mal možnosť surfovať pohľadom z obrazovky na klávesnicu a naspať a rojčiť: aj ja raz také budem mať! Aj ja si raz chcem takto komplikovať život. Bože, či len budem budiť rešpekt! No a vidíte – podarilo sa. Až na ten rešpekt Nebudím ho. Mňa majú problém zobudiť po mojich nočných vysedávaniach pri oneskorenom vzdelávaní z CD-romov, vybavovaní elektronickej pošty, písaní scenárov a doplňovaní databáz, ale i pri homebankingovych operáciach, vďaka ktorým som konečne poznal aj inú banku ako tá nešťastná vyššie spomenutá. Mimochodom, kto sa so mnou staví, že sa tam peniaze vyberajú (alebo vkladajú) stále tým istým spôsobom ako pred desiatimi rokmi…?

Ján Štrasser: Ja som samostatne hospodariaci roľnik – používam počítač len doma.

Poznám ľudí, ktorí síce prešli na počítače, ale zostali na úrovni textového editora t602. Mali ste aj vy svoje obľúbené programy, ktorých sa nie a nie vzdať, hoci boli strašne zastaralé?

Jaro Filip: Nie, naopak! Ja sa každého programu, ktorý je starší viac ako dva týždne rad vzdám. Žiaden sa u mňa neohreje. Neustále pátram po nových „beta“ verziách, sledujem vylepšenia, teším sa z nového designu. Ale v jednom máte pravdu…textový editor 602 je hádam jediný program, ktorý sa u mňa najviac ohrial, pretože mi bol potrebný na písanie scenárov, ale už je to za mnou, už šlapem vo Worde…. (a čo ty pan Markovič, ešte stále na Trabante ???:)))) )

Milan Markovič: Samozrejme. Ja som typicky prípad oneskoreného vo vývoji. Akomkoľvek, ale computerovom zvlášť. Obslužný Norton Commander bol už na svete, keď som dostal do daru Q-DOS II. Nechcem machrovať, ale ovládal som ho na úrovni akademika, keď som ho chtiac-nechtiac vymenil. Šeststodvojke som odolával dlhé roky, taky som bol skvelý v písaní Chi-writerom. Ten editor mal dokonca font designer, kde som si modeloval absolútne ojedinelé a neopakovateľné typy písma. Všetko to mám ešte kdesi po disketách. Päťaštvrťkových, samozrejme. Takže ak budete niekto zakladať múzeum, ohláste sa! Mne je to fakt ľúto len tak vyhodiť. Veď je v tých starinách celá moja neskorá mladosť! Iste nemusím prízvukovať, že stále chodím pod Windows 3.1, ale ja sa fakt už zase čo nevidieť zmodernizujem! Keď totiž mňa neuveriteľne štve (ba chvilami až priam serie), keď sa konečne niečo naučím, zvládnem to, mám to naštudované, ba začnem o tom poúčať aj druhých a vtom mi ktosi pozrie na monitor a vytrešti oči: „Čo to máš preboha, veď to nedávno vykopali v Kartágu!!?“

Ján Štrasser: Zatiaľ o tom nič neviem. Štartoval som s Wordom 7.0 vo Windows 95 a zatiaľ mi to perfektne vyhovuje.

V sérii prvých zážitkov by sme sa mohli preniesť k internetu. Aké bolo vaše zoznámenie?

Jaro Filip: Impozantné! Okamžite som pochopil, že ide o historický medzník v komunikácii. Snaď len vynájdenie kníhtlače sa dá porovnať s internetom. Obrovská možnosť, komunikovať s kýmkolvek na svete, dozvedieť sa všetko,čo človek potrebuje, jednoducho fascinujúca záležitosť… Bože, ja stále o počítačoch a dievčatá zo SME-L (Valková) ma zotrú :)))

Milan Markovič: Prvýkrát som to zazrel na monitore Blanky Bajánkovej, istej šikovnej dámy, na ktorú mi dal kontakt Peter Breiner. Sadol som si, ona to zapla, vliezla do akejsi IRC a konferovala a písala, bavila sa, pridávala pre mňa absolútne neznáme značky – dvojbodky, pomlčky a zátvorky a bohviečo ešte na miesta, kde nikdy na zédeeške nebývali a ja som nepochopil absolútne nič. Len to, že mi potrvá ešte nejaký čas, kým sa nájde nesmierne trpezlivý kamarát, ktorý to dokáže vysvetliť nie len tak hocikomu, ale aj mne. Našli sa. Najprv páni zo SAVby, potom zásluhou čarodeja Geriča zo Software 602. Začínal som offline a tvrdil, že mi na začiatok stačí e-mail. Mám dojem, že som na to šiel dobre. Ti ľudia mi pomohli pochopiť najnutnejšie a zapracovať ma natoľko, že počítač ma dnes už neponižuje. Nechcem tým povedať, že ja som vitazom. Nie, žijeme v prikladnej symbióze, alebo ešte lepšie – podpísali sme dohodu o neutočení. Ja sa nestarám do jeho vnutorneho života, t.j. nesnazim sa byt mudrejsi ako on a nerýpem sa mu vo fajloch ani keď sú podozrivé, no a on mi sluzi tak ako treba.

Ján Štrasser: To viem, to je čerstva vec – internet mám 4 mesiace. Opäť synergický efekt – sympatická ponuka EUnetu a syn, ktorý mi venoval svoj vybehnutý modem 14 400, doniesol telefónny kábel a vrazil mi do mašinky toho sietoveho capa čiže Netscape. No a ide to!

Napriek tomu, že Internet rezonuje v spoločnosti skôr negatívne, aký je váš vzťah k nemu?

Jaro Filip: Jednoznačne pozitívny. Spoločnosť reaguje na všetko nové a neznáme podozrievavo a s dešpektom…. a objavujú sa v názoroch na internet aj staré komunistické maniere, vyhlásiť ho div že nie za „buržoázny komplot“ a „spionážne diverzné centrum“ a „demoralizáciu mládeže“. Úbohosť a malosť.

Milan Markovič: Mňa naozaj nesmierne prekvapuje, že aj inak rozumne sa javiaci ľudia sa občas dajú počuť, že internet nie. Viď premiér Klaus. Vždy som vedel, že niečo s nim nie je v poriadku a on sa mi to teraz snaži potvrdzovať. A taký šikovný ekonóm je to! Ľudia nikdy nepristupovali extrémne dôverčivo k neznámemu tajomnú, o tom som už hovoril. Objavenie ohňa v praveku možno dat pokojne na úroveň prvého počítača na rozhraní druhého a tretieho tisícročia. Dosaďte si podľa vlastného vkusu a znalosti ďalšie objavy a vynálezy. Takmer každý z nich prinášal ľudstvu určite dobrodenie, ale i možnosti zneužitia. Je to tak: buď viete, aký je rozdiel medzi plápolajúcimi ohňom v kozube a požiarom Ríma, alebo vám nepatria do rúk zápalky. Ergo nenadávajte na internet len preto, že si ho neviete podmaniť, keď ho neviete využiť účelovo a vo svoj prospech.

Ján Štrasser: Prečo rezonuje negatívne? Nemám ten pocit, skôr sa mi zdá, že ľudia tupo nedoceňujú jeho možnosti. Priznám sa však, že nie som veľký web-surfer, no okúzlila ma elektronická pošta a možnosti on-line komunikácie. Je to užasne napríklad posielať príspevky do novin, debatovať s priateľmi či už bleskovými listami alebo priamo, môcť si dohodnúť podrobnosti cesty do USA v priebehu niekoľkých minút a prakticky zadarmo atď.

Kde sú jeho hlavné prednosti a úskalia?

Jaro Filip: Prednosti sú jednoznačné: komunikácia komunikácia a ešte raz komunikácia. Uskalia? Vysoké telefónne účty a nedospaté noci….

Milan Markovič: Oslovujete ma ako odborníka, a to je chyba. Ja som totiž len jeden z priemerných, veľmi priemerných používateľ internetu, považujem sa za ako-tak informovaného laika v tejto oblasti. Takže interpretujem len svoj názor a môžem sa aj mýliť: Internet je mocné (a čoraz mocnejšie) médium poskytujúce závratne množstvo informácii o obchode, politike, vzdelaní, zábave, skrátka naozaj o všetkom, čo sa len človeku zažiada. To je obrovská výhoda. Keď to viete využiť. A v tom spočíva jediné úskalie: ak neviete, ako sa orientovať, ako hladať, alebo dokonca neviete vôbec, čo chcete a omámení možnosťou byť v danej chvíli v ktoromkoľvek kúte sveta len tak nemilobohu zabijete noc, tak je to to isté, ako keby ste si kúpili erotický časopis a hľadali v ňom inzerát na stradivárky. Samozrejme, že ako každý menej múdry človek, aj ja som prešiel tým štádiom. Ale poviem vám, je len malo takých ponižujúcich momentov, ako ta chvíľa, keď okolo pol piatej ráno začnú za oknom bliakať vtáci a vy zisťujete, že ste zase nič nenapísali, neprečítali, nevybavili – a nevyspali sa.

Ján Štrasser: Prednosti vie každé malé dieťa. Úskalia? Strašne to žerie čas.

Aká bude podla vás generácia, ktorá si nebude uvedomovať, že internet je niečo mimoriadne?

Jaro Filip: Bude to konečne generácia, ktorá bude pýchou Slovenska, generácia nezadubených ľudí, ktorá sa kdekoľvek vo svete môže uplatniť a komunikovať na úrovni dôstojnej civilizovaného človeka.

Milan Markovič: Neviem to presne, ale bude to asi čosi, čo celkom rad už nezažijem. Mám za chrbtom veľkú a skvelú knižnicu. Pýšim sa ňou, listujem si v nej, dopĺňam ju,hoci už ani niet kam, dolu v skrinke mám stovky LP platní, ba i zopár staručkých selakových s Krištofom Veselým a Jankom Pihikom. Už doslova o niekoľko malo rokov málokto pochopí, načo mi je nielen super gramofón direct drive, ale vari aj CD prehravač. Veď TO VŠETKO zastúpi jeden-jediný prístroj: počítač. VŠETKO vybavíme cez počítač: nákupy, platby, vyučovanie, zábavu, návštevu kiná i divadlá, napíšeme rodičom a starej mame pošleme pohľadnicu k zlatej svadbe. Posurfujeme po končiaroch Himaláji, naladíme online video s poslednými správami CNN a vari ani v posteli sa už nebude treba namáhať… Jedine dve činnosti, ktoré nás MOŽNO dvihnú od počítača, budú stravovanie a vyprázdňovanie. Ale asi aj to podľa špeciálneho receptu zo spriateleného serveru.

Jaro Filip: Vám je doma zle? Prečo..som doma a pritom všade….to je hádam ideálne, nie?

Ján Štrasser: To je mytologická otázka. Myslím si, že dnes prijímanie nových vedeckých a technických poznatkov sa už nedeje tak dramaticky ako v čase tzv. vedecko-technickej revolúcie. Pred sto rokmi, keď bratia Lumierovci premietli svoj film Príchod vlaku, ľudia vydesene utekali z kinosály. Niečo také sa už asi neodohrá. Isteže, sú nejaké bloky a nechute, ale pracovná nevyhnutnosť núti ludí bez rozdielu veku osvojoval si technické novinky. To po prvé. Po druhé – keďže normálny človek si to všetko osvojuje užívateľsky, a ti, ktorí mu to pripravujú, sa sakramentsky snažia, aby to užívateľ mal pohodlne, nedomnievam sa, že tu nastane nejaký generačný zlom medzi Internetovou a neInternetovou generáciou. S počítačom dnes pracujú aj osemdesiatroční vedci, a vyhybaju sa mu aj tridsatroční podnikatelia…

Budeme všetci zastrčenia v domoch a komunikovať len cez klávesnicu ?

Milan Markovič: Je to rovnako možná méta a zároveň reálna hrozba. Rovnaká ako drogová invázia alebo akokoľvek iná závislosť, čo ako odôvodniteľná. Záleží iba na tých, čo prídu po nás, aby to zvládli a zostali pánmi situácie. Aby bolo jasne: uznávam internet a velebím ho. Ale nezbláznim sa z neho. Dúfam, že ani ostatní jeho používatelia.

Ján Štrasser: Nebudeme. Okrem Filipa. :-))))))))))))))))))))))))))))))))))))))))

Prvá politická strana, ktorá sa prezentovala na slovenskom webe je HZDS. Aké pocity to vo vás vyvoláva ?

Jaro Filip: Pocit zúfalosti nad našou opozíciou ktorá doteraz nepochopila, že internet je médium, cez ktorý sa dá pohnúť tak voličom ako aj svetom. Je hanbou opozície, že sa nechala predbehnúť … ako vo všetkom.

Milan Markovič: Už som to tu povedal – zneužiť sa dá všetko. V tomto prípade však víťazi investovali zbytočne, babky demokratky na webe príliš neexceluju a nás už nezblbnú. Proste na to nemajú. Kliknite si medzi novinami na Republiku alebo Hlas robotníkov a pochopíte všetko.

Ján Štrasser: Iba ten, že ostatne politické strany nevidia, kam speje vývoj. Pokiaľ ide o stranu, s ktorú sympatizujem, robím všetko pre to, aby sa to v krátkom čase zmenilo.

Páni, srdečne vám ďakujem za rozhovor.
Otázky kládol Róbert Dyda

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť