Ak vo vás názov knižnej novinky Adriany Macháčovej vyvoláva asociáciu niečoho milého, romantického, tak hneď motto knihy, otváracia veta Anny Kareniny, by vás malo varovať, že dobré konce bývajú väčšinou len v rozprávkach. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch, hovorí známe porekadlo a autorkin trinásty román potvrdzuje symboliku, ktorú mu osudová číslovka pridáva do vienka.
Adriana Macháčová svojim postavám nič nedaruje. Ženie ich do hraničných situácií, aby mohli ukázať to najlepšie ale aj najhoršie zo seba. Henrietu zraní nevera jej atraktívneho manžela. Pre záchranu rodiny, najmä svojich troch detí, je odhodlaná prekročiť akékoľvek zábrany. Rozum otupený žiarlivosťou a zradou nedokázal udržať emócie na uzde. V sekunde sa jej tak zmení život spôsobom, ktorý si nechcela pripustiť. Spácha zločin, o ktorom sa zdôverí v zúfalstve priateľke a susede. Bezradná Aneta nevie ako s hrôzostrašnou informáciou naložiť, nakoľko má dosť svojich starostí. Sama stojí pred pred rozhodujúcou voľbou, či sa vzbúri a opustí neznesiteľne puntičkárskeho manžela alebo prestane vnímať jeho posadnutosť poriadkom a bude žiť len vedľa neho ale už nie s ním.
Šokujúcu smrť mladej predavačky, ktorá sa nechcela uspokojiť len s pozíciou na všetko privoliacej milenky, dostane na starosť kapitán Fedor Durnsteiner. Kriminalista ale miesto vyšetrovania na pohľad jasného prípadu, sa zaoberá predovšetkým sebou samým a nedoriešeným vzťahom so svojou ex-priateľkou Terezou. Román A teraz ma pobozkaj je krimi príbehom, keď vieme kto koho, viac menej aj prečo, len nevieme ako, kde a aký trest nakoniec príde. A vďaka tomu čitateľov úspešne udržiava v napätí až do konca.
Smrť Adriane Macháčovej pristane. Je v jej románoch čoraz viac prítomnejšia, nie ako nutná súčasť života, ale dôsledkom prekročenia hranice, ktorá z nás robí ľudí, riadiacich sa mravnými hodnotami a nekonajúci len pod vplyvom najnižších pudov. A teraz ma pobozkaj je temnejší príbeh ako predchádzajúce diela, ale je vyvážený humornými pasážami. Ak ho budete čítať na verejnosti, vyvoláte smiechom prinajmenšom prekvapenie okolia. (Vlastná skúsenosť). Hlavnú zásluhu má na tom do podrobna vyladená postava Martina Vágnera, ktorý kandiduje na jedného z najväčších trotlov, na akého môžete v súčasnej slovenskej próze naraziť.
Aneta potriasla hlavou, nech sa zbaví neželaných myšlienok, a z vrecka kabáta vylovila kľúče od bytu. Martin príde čonevidieť. Musí si pohnúť, aby stihla nákup povykladať a zoradiť ho podľa abecedy a dátumu spotreby.
Párky, slaninu a šunku treba vložiť do tretej poličky, v hlave premietala obsah tašiek. Horčicu a džem do prvej, ale chren a jogurty spolu s maslom a mliekom patria medzi suroviny CH až N, teda do druhej poličky. Raz do nej zasunula acidofilné mlieko a Martin takmer vyletel z kože.
„A ako a-cid-ko,“ slabikoval zúrivo, natŕčajúc pred ňu bielozelený plastový téglik, akoby bola slepá a negramotná. Ostentatívne ho uložil do prvej police, kam patria suroviny od A po H, pohoršene krútiac hlavou nad Anetinou neschopnosťou udržiavať dokonalý systém.
Silnú konkurenciu má Anetin manžel v detektívovi Durnsteinerovi, ktorého vyšetrovateľské metódy nie sú o nič atypickejšie ako jeho meno.
Durnsteiner nevedel, čo si má myslieť. Z Geraldových reakcií mal zmiešané pocity. Ten chlap mu nesedel. Pozoroval ho. Nad hornou perou sa mu perlil pot, stále menil polohu a šúchal nohami o zem. Upokojoval sa gestami, ale on pána inžiniera prekukol. Geraldovo správanie nahrávalo jeho domnienkam. Každý vrah sa sám prezradí a padne na hubu. Česť výnimkám, pomyslel si.
„Viete, pán Gerald, pravda tak či tak vyjde najavo. Je ako hovno na hladine. Pláva po prúde, kým sa nezachytí v inom svinstve,“ uzavrel a pousmial sa nad vlastným vtipom.Citlivosť pre detaily neopúšťa autorku ani pri postavách, ktoré sa dejom len mihnú, napríklad matka obete.
Sedela zronená, so sklonenou hlavou, a len ťažko skrývala zúfalstvo. Vyzerala úboho. Bolesť z nej vycicala energiu. Nechcela si pripustiť, že svoje dieťa už živé neuvidí. Chápal ju. Smrť dieťaťa je nočnou morou každého rodiča.
„Viete, ako dobre kreslí? Mohla ísť na umeleckú, keby sa lepšie učila,“ vzlykala pani Todlová, neuvedomujúc si, že o dcére stále hovorí v prítomnom čase. „Taká je krásna, chlapci sa za ňou bláznili už od puberty. Práve krása ju pokazila. Privábil ju nočný život. Fantazírovala, že raz bude bohatá, dobre sa vydá. Čo je to za bohatstvo bez práce a pokory?“ nariekala a roztraseným hlasom mu opísala trápenie, ktoré s jediným dieťaťom mala. Vinila sa, že to nechala zájsť tak ďaleko.A pri výpočte plusov nemožno vynechať Anetine denníkové zápisky, vďaka ktorým mohla ísť autorka do väčšej hĺbky vnútorných pocitov svojej postavy. Peru či klávesnici dokážeme neraz zveriť viac ako by sme nahlas komukoľvek povedali a nevyznieva to klišeovite.
Bojím sa. Strašne sa bojím. Pocit bolesti a beznádeje je neznesiteľný. Akoby som uviazla medzi dverami. Neviem sa dostať ani von, ani dnu. Nevládzem takto žiť. Nemôžem sa nikomu zveriť s tým, čo v skutočnosti prežívam. Iba jeden človek vie o tom, čo som vykonala. Nie, vlastne vie to aj ONA. Cítim, že je tu. Prízrak, čo sa nado mnou stále vznáša. Aj teraz mi nazerá ponad plece. Tá jej vôňa ma zabíja…
Adriana Macháčová pracuje v knihe nielen s večnou témou nevery a hlavne s násilím na partnerovi nevnucujúcim spôsobom. Psychické týranie nie je viditeľné na prvý pohľad ako modrina pod okom a omnoho ťažšie sa z takého vzťahu uniká. Na uletených zásadách Martina Vágnera sa dobre zabavíte, ale skúste žiť dve desaťročia v strese, či vás neodhalia, že periete ponožky s tričkami a obrusy s utierkami, a nie pekne podľa abecedy.
Aj Igorova nevera, ktorú sa pokúša odbiť výhovorkou, že išlo len o sex, je vo svojej podstate desivá a ukazuje, ako málo sa dnes dokážu ľudia rozprávať o najintímnejších potrebách, aby potom nehľadali u milencoch to, čo si myslia, že by s vlastnými partnermi nedokázali prežiť.
Na záver ostáva románu A teraz ma pobozkaj len zaželať, aby sa naplnilo očakávanie, ktoré od spracovania príbehu Anny Todlovej očakáva fiktívne alter ego bestsellerových spisovateľov Norbert Rimovský.
Keď kniha vyjde, bez ohľadu na to, či príbeh je, alebo nie je pravdivý, bude to bomba. Triumf. Cítil to v kostiach. Začne sa o nej hovoriť. Opísané udalosti vyvolajú novú vlnu podozrení a polícia bude musieť prípad opäť otvoriť a nanovo sa ním zaoberať. Naštve zopár ľudí a, pravdupovediac, už sa na to tešil.
A vy sa môžete tešiť na knižku, ukážku z ktorej nahovoril Dado Nagy
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments