Zavolala mi v noci okolo jedenástej. Na displeji telefónu svietilo jej meno a mne to stále nedochádzalo. Veď ona nikdy nevolá. Zvihol som. Tvrdila, že je blízko môjho bytu na križovatke Radlinského a Vazovovej, a volala ma na pivo. Sedel som s kamarátmi na pive na druhej strane mesta, tak som spýtal, či počká a zobral som si taxík.
Sedela na schodoch, v letnej sukni, vystavovala na obdiv opálené nohy. „Nemáš zapalovač?“, spýtala sa, len čo som vystupoval z taxíka. Zapálili sme si spolu a usmiali sa, akoby takéto stretnutia boli pre nás úplne prirodzené.. Dokonca som sa vtedy cítil ako na gympli, s kamarátkou Denisou, s ktorou sme pískavali na seba pod panelákom a tajne fajčili na kopci za mestom. Keď sa zotmelo, strašili sme sa a rozprávali si samé tajnosti. Až kým sme sa do seba zaľúbili, pobozkali, pomilovali na tom kopci, podviedli sa, pohádali, rozišli. Teraz je už vydatá, na stretnutí po rokoch zo školy mi trošku pripitá povedala, že ma má veľmi rada, postrapatila mi vlasy, a potom pre ňu prišiel manžel.
Nina však nie je taká. Ona nikdy nevolá, nepíše, nehovorí tajnosti. Zoznámili sme sa na jednej firemnej akcii, stála sama pri bare a pila presso, elegantne, držiac šálku aj podšálku, vychytnávajúc si vôňu a horkú chuť. Vôbec nepatrila do toho prostredia rozjarených kolegov potešených opijášom zadarmo. Vyzerala akoby bola niekde úplne inde, psychicky a skoro aj fyzicky. Úplne priesvitná.
„Bavíte sa?“, snažil som sa začať konverzáciu, trápne hneď od začiatku.
„Áno, je to super párty“, usmiala sa a ja som nevedel, či si zo mňa robí srandu alebo len klame zo slušnosti.
Predstavil som sa a ona povedala, že je prekladateľka, momentálne pracuje aj pre našu firmu, hoci najviac sa venuje prekladom beletrie. Celý večer sme sa rozprávali o knihách. Kým odišla, vypil som tri kávy a bol som úplne triezvy.
Nina Znaková býva v malom jednoizbovom byte v Karlovej Vsi. Lesoparkom sa prejde až do Iuventy, kam si chodí zaplávať vždy, keď ju prestane baviť prekladanie a jej myseľ uniká kamsi do stratena. Študovala tlmočníctvo a prekladateľstvo na Filozofickej fakulte UK. Pochádza z Prievidze. Má sestru a brata, obaja už majú svoje rodiny. Ona je najmladšia, rodičia sú v dôchodku. Najradšej prekladá kriminálky, rada dáva slovám tajomný podtón, vety farbí do napínava. Presne takto mi to raz povedala, ja to len reprodukujem. Pracuje veľmi skoro ráno, poobede spí. To je asi všetko, čo o nej viem.
Niekedy jej zavolám a ona sa poteší a povie, že práve na mňa myslela a chcela mi zavolať. Ževraj sa potrebuje vyrozprávať, už týždeň sa s nikým nebavila. Sem-tam ma zavolá k nej, jej byt je plný kníh, ktoré sa nezmestia do políc a sú nastavané do stĺpov ako stalagtity v jaskyni. Prekračujem šálky špinavé od kávy a sadám si na matrac, čo má namiesto postele. Ona tie šálky pozbiera a ponúkne mi čaj alebo kávu, ale na kávu je už neskoro, a tak pijeme lipový s medom a citrónom, ako u babičky. Hovorí málo, a keď, tak len o knihách, o slovách, ktoré sú dôležité pre dej a nedajú sa v tom istom význame vyjadriť v inom jazyku. Hovorí o postavách, o historickom pozadí, o tom, že sú veci, ktorým my neporozumieme, tak ako cudzinci zo západu nerozumejú Pelíškom. Ja rozprávam o práci, o tom, ako sa mi pokazilo auto, o predstavení v Astorke, na ktorom som bol naposledy, ako som sa pohádal s mamou, aj sestrou, a ako sme sa všetci traja uzmierili. Nina sa pýta na detaily, keď skončím je pol dvanástej, vyzerá unavená, pohladkám ju a odchádzam.
Keď som s ňou, aj ja som iný. Pasívny, čo sa fyzických vecí týka. A samozrejme ma to štve, načo je taká láska, čo sa nedá uniesť, spievajú Živé kvety. Aj keď láska je trochu silné slovo, sa mi zdá, aspoň zatiaľ.
Asi by som mal byť viac chlap. Zadívať sa dlhšie, pritiahnuť ju k sebe a dlho pobozkať, možno to tiež chce, určite ma chce, veď prečo by ma inak volala k sebe. Ale ona si necháva odstup, vytvára medzi nami neprekonateľný priestor, priepasť. Je nedoknuteľná, nevysiela žiadny signál, ani pozitívny ale ani negatívny. Už ale presne viem vytušiť tú chvíľu, keď z nej opadne počiatočná strnulosť a ona sa uvoľní, sadne si na zem na veľký vankúš a počúva s očami upretými na mňa, akoby čítala a prekladala každé moje slovo, aj to, čo poviem medzi riadkami, aj s mojím výrazom a tónom reči, aj s opismi prostredia.
Často si hovorím, že už jej nezavolám, aj tak to nikam nevedie. Hnevám sa na ňu, sám na seba, rozmýšťam, čo vlastne chcem, hľadám jej meno v kontaktoch v telefóne, a vzápätí stláčam späť.
S mojou sestrou Luciou kauzu Nina často riešime. Sedíme v kuchyni alebo na balkóne jej podnájmu na Dlhých dieloch a sledujeme svetlá Karlovej Vsi. „Tá Nina sa k tebe nehodí“, spomenie vždy, keď sa zadívam smerom k Nininmu bytu.
Nehodí sa ku mne, a tým sa ku mne hodí, vymyslel som argument minule, keď som si po jednom z našich nekonečných nočných rozhovorov a flaši Fernetu dával u Lucky sprchu. Hľadal som mydlo, čo by som mohol použiť, keď som na kraji vane uvidel dva gély na intímnu hygienu pre ženy. V záplave kokosových, marhuľových, zelenočajových vôní sa mi tieto neutrálne zdali pre muža azda najvhodnejšie. Nehodia sa ku mne, a predsa sú najviac vhodné v danej situácii. Rozosmial som sa nahlas, Lucia zakričala, že čo je v kúpeľni také vtipné a ja som sa tešil, ako jej predstavím moju novú teóriu. Keď som sa ale celý gélom na ženskú intímnu hygienu umyl, napadlo mi, či takto chutí aj žena – práve osprchovaná. Oblizol som sa. Nebolo to to isté.
Vtedy, keď mi Nina zavolala a čakala na križovatke Radlinského a Vazovovej, zdalo sa mi to ako fikcia. Záber z nejakého haluzného filmu, kde sa môže stať čokoľvek a nedáva to veľmi zmysel, ako kapitola zo surrealistickej knihy. Sedela na obrovskom slovníku a stále to bola ona, nevyspytateľná a nečitateľná. Zapálili sme si a ja som si spomenul na svoju stredoškolskú lásku, pohladil som Ninu po vlasoch, líci, po chrbte, zádival sa jej do očí, pobozkal ju, rukou prešiel celé jej opálené nohy, od členkov až po stehná, a keď som bol už vysoko, dávno pod sukňou, pošepkal som jej, že ju beriem domov. Prikývla.
Všetko sa stalo rýchlo. Nepamätám si cestu domov, ani odomykanie bytu, nepamätám si, kto koho vyzliekol, len to, že to jej sukňa padala na zem ako v spomalenom filme, lampa z ulice osvetľovala jej prsia, sex bol priemerný, spomínam si na dve polohy, ale bozkávala sa výborne.
„Zapálime si?“ spýtal som sa potom.
„A dáme si víno?“ spýtala sa ona.
Zabalila sa do deky a vybehli sme z postele, v kuchyni si naliali Modrý portugal, povedala, že je hladná a ja som varil praženicu. Púšťali sme si INXS, bola veselá a plná života, začala rozprávať o sebe a jej rodine, o plánoch do budúcnosti ale aj o samote. Rozprávali sme si veselé historky, smiali sme sa. Mal som pocit, akoby tým, že som bol v nej, som otvoril akúsi novú komnatu jej osobnosti. Akoby bolo pre ňu milovanie to, že prezrádza svoje tajomstvá a samotný sex bola len predohra. Akoby mi vlastne dovolila do nej vstúpiť až tam v kuchyni pri stole, kŕmiac sa vajíčkami a hriankami. Tá predstava ma vzrušila, posadil som si ju na kolená a hneď sme to robili, dívajúc sa na seba a ešte stále sa smejúc. Keď som sa ráno zobudil, bola preč.
Bolo to pred dvoma rokmi a odtedy sa veľa zmenilo. Mám frajerku Danku, čo rozpráva veľmi veľa a stále, miluje kriminálky, moja sestra ju zbožňuje a vtĺka mi do hlavy, že Danka sa ku mne veľmi hodí.
Moja frajerka zo strednej má dcérku, volá sa ženskou verziou môjho mena. Viem, že sa jej toto meno vždy páčilo, ale predsa sa mi zdalo trošku nevhodné, keď sa o tom zmieňovala na triednom stretku a tajnostkársky na mňa pritom žmurkla.
Ninu som už nevidel, ale prišla mi od nej pohľadnica, je v Luxemburgu a prekladá pre Európsku Úniu.
Raz, keď sme s Dankou prerábali môj byt a upratovali po maľovke, pribehla za mnou s knihou v ruke.
„Nevedela som, že čítaš kriminálky. Alebo je to darček od nejakej tajnej ženy? “, víťazoslávne mi podstrkovala pod nos knihu s venovaním od Niny.
Mala pravdu, dovtedy som jasne demoštroval nezáujem o jej vášeň súvisiacu s vyšetrovaním zločinov, prezíval som ju Agatha, a keď relaxovala pri CSI, rozložil som sa s prácou v kuchyni. Pokojne som svojej vyšetrovateľke vysvetlil, že to bol darček od kamarátky, a že som to vydržal čítať len do polovice. Danka si moje tvrdenie hneď skontrolovala podľa zabudnutej záložky. Mal som alibi.
„Danočka, fakt ma to nebavilo, už v polovici som mi bolo jasné, ako sa ten príbeh skončí.,“ povedal som. „A prestalo ma baviť to čítať“, zaklamal som nakoniec.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments