Vždy, keď píšem text o napínavej knihe, mám problém, ako neprezradiť pointu (ledaže by to bola kniha kuchárska, ktorá tiež vie občas nejaké to napínanie vyvolať). Špeciálne u Dana Browna by to bolo voči tu zatúlanému čitateľovi obzvlášť zákerné. Zvolila som preto taktiku zastavenia sa tesne pred vrcholom – mám pred sebou posledných pár kapitol.
Je to chvíľa, keď už vidím vrchol, no stále netuším, aký výhľad ma tam hore čaká. Som si však celkom istá, že nasledujúce hodnotenie nezmením ani po záverečnej ďakovačke – na to je pán Brown príliš veľký profesionál, aby to vo finále nejako zásadne pokazil. Takže… Pôvod (v origináli Origin) je podľa mňa jeho druhá najlepšia kniha vôbec. Hneď po Da Vinciho kóde.
Ak patríte medzi tých, čo sa jej už nevedeli dočkať, nestrácajte čas nejakým článkom a choďte do toho!
Tak a teraz, keď tu už nemáme tých najväčších nedočkavcov, môžem hádam aj pár osobnejších úvah. Múdri ľudia vravia, že Brownovi nehodno veriť, že si často vymýšľa a prekrúca realitu. Okej, beriem, ani ja nevidím na Poslednej večeri vedľa Ježiša Máriu Magdalénu, napriek tomu ma jeho knihy nesmierne bavia.
Bavia ma z cestopisného hľadiska. Každé miesto, ktoré opisuje ako súčasť príbehu, chcem navštíviť. Pravda, vyberá si lukratívne atrakcie, takže pár rokov po publikovaní každej knihy sú tieto lokality plné turistov, čo nikoho dvakrát nepoteší. Vlastne áno, poteší to krajinu, ktorá si k svojmu HDP rada čosi prilepší z cestovného ruchu. Taká Brownova kniha lepšia ako kdejaký euroval, takže ak by to bolo na mne, najbližšie by som autora poslala povedzme do Grécka.
Alebo na Slovensko. Viete si predstaviť, ako profesor Langdon lúska záhadu čičmianskeho vzoru, do ktorého dávni predkovia zakódovali recept na bryndzové halušky?
Baví ma aj príchuť filozofického tajomna, ktoré ponúka.
Už od počiatku Počátku (takto si Origin preložili susedia spoza Moravy) sa čitateľ dozvedá, že istý vizionár a technologický génius Edmond Kirsch objavil odpoveď na základné otázky života, vesmíru a vôbec (hoci dávno všetci dobre vieme, že je to 42). Našťastie, tentoraz poznáme aj otázky, ide o to klasické „odkiaľ sme prišli“ a „kam kráčame“.
Celý príbeh sa točí okolo tohto tajomstva, takže čitateľ v prvých deviatich desatinách knihy netuší, čo si na nás Dan Brown tentoraz vymyslel, a či to bude dostatočne uveriteľné. Pri takejto téme pochopiteľne možno očakávať obligátne pichanie do náboženského hniezda, najmä ak je aj samotný Kirsch neúnavný odporca cirkví ľubovoľného razenia. Na to sme si už ale u nášho spisovateľa zvykli a hádam si raz zvykne aj Vatikán. Možno.
Hlavným hrdinom je opäť náš známy Robert Langdon, bývalý učiteľ a súčasný priateľ spomínaného vizionára Kirscha. Ten ho považuje za človeka, ktorému bezvýhradne dôveruje a preto ho sťaby VIP hosťa pozve do Guggenheimovho múzea v španielskom Bilbau, kde sa chystá v priamom prenose prezentovať svoj bombastický objav.
Nebude ťažké predpovedať, že to kvôli vlastnej nedobrovoľnej smrti tak trochu nestihne, lebo však takéto veci sa ľudstvu a náboženstvám len tak mirnix-dirnix nerobia (najmä, ak svoj objav už predtým naivne prezradil trom cirkevným predstaviteľom). Neznalému čitateľovi sa tu ponúka ľahké riešenie, no to by sme Browna podcenili, keby bolo pravé, však?
Podobne ako k Bondovi, tak aj k Langdonovi zakaždým patrí krásna a zvyčajne aj múdra žena. Zakaždým iná, pochopiteľne. Ešte dobre, že to nekončieva romantickým vzťahom, pretože ten by sme pánovi profesorovi netolerovali (najmä ak ho všetci vizuálne vidíme ako Toma Hanksa sťaby nositeľa všetkých cností).
Konkurz na hlavnú ženskú postavu románu tentoraz „vyhrala“ kurátorka spomínaného múzea a zároveň aj snúbenica následníka španielskeho trónu Ambra Vidalová. Vysoká čiernovlasá kráska sprevádza Langdona najmä preto, že bola blízkou priateľkou Edmonda Kirscha a má tak kľúč k mnohým jeho tajomstvám. Dobrý výber, myslím si, a v duchu už hľadám vhodnú kandidátku na jej postavu vo filme, ktorý bude iste nasledovať.
No, a je tu ešte záhadný Winston, ktorý dostal svoje meno na počesť legendárneho britského ministerského predsedu. Priznám sa, že som si ho obľúbila hádam najviac z celej knihy. Vstupuje na scénu nenápadne, ale zato veľmi účinne. Vždy totiž vie, kde je sever, čím pomáha Langdonovi a Ambre s odhalením Kirschovho tajomstva. Bola by naozaj škoda, keby si ho vzal so sebou do hrobu. Hádam nikoho nesklamem, keď poviem, že sa im to podarí.
Nuž, čaká ma posledných päť či šesť kapitol, v ktorých sa aj ja dozviem, kto a prečo zavraždil Edmonda Kirscha. Už sa neviem dočkať. Zatiaľ vás tu zanechám s malým sprievodcom po miestach, ktoré budú odteraz späté s novým románom Dana Browna.
Guggenheimovo múzeum, Bilbao
PS: Tak som vyliezla až celkom hore. Výhľad na vrchole nesklamal, a aj preto by som minimálne jeden odstavec tohto článku napísala úplne inak. U Browna skrátka nič nie je tak, ako to vyzerá.
Do čítania, priatelia.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.