Brian Freeman: Nočný vták

By Diáda
13. marca 2018

Napísať dobrú detektívku je čoraz ťažšie. Agatha Christie a Arthur Conan Doyle vystrieľali hádam všetky overené motívy už pred sto rokmi, a tak je dnešný autor odkázaný hlavne na svoj spisovateľský kumšt.
Niektorí sa vyberú ľahšou cestou a vypomôžu si opismi brutality. Svoje mŕtvolky znetvoria, prípadne im rozvláčia vnútornosti po polovici zemegule, takže v závere ste celkom radi, že je to len akože. Iní sa zase rozhodnú staviť na krátke vety a dynamickosť deja, takže vám to ubieha rýchlejšie ako deťom prázdniny. A to je presne prípad Briana Freemana, ktorý je síce v našich končinách debutantom, ale v zahraničí má už za sebou celkom slušnú dávku bestsellerov.

Nočný vták je príbehom, ktorý je v detektívkach využívaný pravidelne. Len tak, z ničoho nič, začnú rôzne mladé ženy páchať samovraždy, takže je len otázkou času, kým si niekto (v tomto prípade policajt menom Frost Easton) nedá dve a dve dokopy, a nepovie: „Do pekla, toto nemôže byť náhoda!“
Okej, tak čo tu zatiaľ máme? Jeden kus tajomného sériového vraha a rovnaký počet mimoriadne sympatických a slobodných polišov so srdcervúcou minulosťou (kedysi našiel svoju sestru zavraždenú, takže ho všakovaké okolité dámy môžu kedy-tedy poľutovať).
Účinnou ingredienciou dobrých príbehov bývajú pekné intelektuálky (výskumníčky, jadrové fyzičky, prípadne lekárky, ale len také tie s nejakou náročnou špecializáciou, lebo však od obvoďáčky asi ťažko možno čakať hľadanie vraha, keď musí stráviť pol dňa vypisovaním papierov do poisťovne).
V Nočnom vtákovi je Frostovou knižnou parťáčkou psychiatrička Francesca Steinová. Fóbie svojich pacientov lieči tak, že ich zhypnotizuje, vymaže im škaredé spomienky a následne ich nahradí obrázkami kvietočkov na lúke alebo niečím podobne neškodným. Očividne to funguje – aspoň dovtedy, kým jej tí pacienti nezačnú skákať z mosta. Je jasné, že to milá Francesca nemôže nechať len tak, najmä preto, že bola vychovaná suchárskym otcom, ktorý vždy trval na jej dokonalosti. Aj ten je síce už po smrti, ale zato jeho „stopa“ máta našu terapeutku dodnes.

Čo by sme ešte pridali, aby to chutilo?
Bodlo by pár vedľajších postáv. Nakoniec, niečím treba tých 360 strán vyplniť a aj ďakovná reč na konci sa dá rozpísať len na nejaké dve-tri strany. Čo takto nejaká potencionálna obeť, na ktorú si vrah robí chúťky? Veď tú by ste mohli cca kapitolku pred koncom zachrániť, však?
Alebo dajme ešte zopár príbuzných, nech je sranda. Jeden môže povedzme nosiť polišovi Frostovi chutné večere – bol by v tom čert, aby sa čitateľ aspoň raz nepozrel do chladničky. Do rodiny treba aj nejakú čiernu ovcu. Čo takto sestru so sexepílom, ktorá sa spomínanému suchárskemu tatkovi vzprieči? Jedno s druhým a psychologický rozbor vplyvu nešťastného detstva na budúcnosť človeka bude naporúdzi.
Skoro by som bola zabudla! Ten, o kom je jasné, že je zločinec, tak ten… ten páchateľom je, ale aj nie je. Hádam si nemyslíte, že sa to odo mňa dozviete. To je predsa základné spoločenské pravidlo neprezrádzať, že vrahom bude záhradník.

V každom prípade som knižku Briana Freemana prečítala na jeden šup. Jeho štýl je sekať vetu za vetou, posúvať informáciu za informáciou a robí to dobre. Nehľadajte v tom nejaké mimoriadne veľké prekvapenia, ale svoju robotu odviedol profesionálne. Ak neviete, čo si pribaliť k dovolenkovej batožine, pokojne si vezmite Nočného vtáka.
Minimálne sa pri ňom odpútate od bežných pracovných starostí (ak práve nepracujete na kriminálke či psychiatrii, to by ste mali isto milión výhrad).